kategórie:
Názov: Ľadový expres - Ondrejisko
Dňa: 11.07.2020
Účastníci: Makovica,Telíčko, Ľudka
Hostia:

Popis akcie: 

Tento týždeň majú službu na Ľadovom exprese Ľudka a Telíčko. Makovica má voľno, ale keďže príchod meteo-konca sveta predpovedajú až na 16:00, dá sa stíhať ešte nejaký pekný výlet.

Tour-sprievodcovia vystupujú až v Dobšinskej ľadovej, ale Makovica už v Stratenej - ide skontrolovať stav údajne spriechodnenej modro značenej tiesňavy.

Hneď po vystúpení z vlaku prvá chyba - namiesto aby som zišla disciplinovane pod Podchod a prešla po chodníčku, idem tak, ako sme chodievali v zime - z násypu rovno do Tiesňavy doľava...v jednom momente vhupnem do pralesa žihľavy, bodliakov, lopúchov siahajúcej až po hruď...čo už, predieram sa divočinou a keď vyjdem dolu pri potoku, som mokrá od hlavy po päty. Studnička vľavo úplne zmizla v lopúchovisku, vôbec je to tu divoké až strach. Už sa neviem dočkať, ako to tu vyčistili - konštatujem, že veľmi citlivo - zapadaná divočina ostala, len chodník je zabezpečený, osadený je nový rebrík vychádzajúci rovno na skalu - tu by sa asi hodil kúsok reťaze alebo zábradlia, ale dá sa. V hornej časti ležatý rebrík ukotvený, stromy prepílené, aj pri vyššom stave vody sa dá prejsť pomerne suchou nohou.... srdečná vďaka, môžeme si užívať krásu raja.

Vychádzam na lúku pod Hanesovou a bez zastávky pokračujem ďalej. Milujem tieto lúčky prekladané malými lesíkmi a skalkami. Pripájam sa k červenej a idem doprava stále hore a dolu ako na húsenkovej dráhe. Kúsok za Nižnou záhradou je prvá vyhliadka s krásnou lavičkou. Poznám ju zo zimy, nezastavujem sa a pokračujem strmým padákom pomedzi skaly. Cez lúky so statnými solitérnymi smrekmi a opäť lesíkom na ďalšie lúky, stretávam koníky na výlete. Konečeňne vyiezam k Strmej prti - vyhliadke, ktorú som v zime nenašla. pozorne idem do lesa a zisťujem, kde som urobila chybu - treba odbočiť viac doprava. Vyhliadka stojí za to, okrem iného mi ukáže, ako hlboko klesnem, aby som opäť mohla vyliezť na Ondrejisko a že Kráľovka je skutočne o 800 m vyššia. Vraciam sa dolu k altánku. Stále si sledujem čas, rada by som stihla vlak späť o 4-tej. Na moje potešenie červená neklesá až na cestu na spodnom okraji lúky, ale vinie sa okolo horného okraja lesa, takže šetrím niekoľko desiatok metrov prevýšenia. Od tabuľky Borovniak 25 min. to stíham na vrchol za necelých 20 min, hurá ušetrila som 5 minút! Ten výhľad a tie pohodlné lavičky ma vždy dostanú. Keby tu stále nefúkalo, aj by som sa sem vybrala prenocovať...dobrý nápad, vyšperkujeme do dokonalosti s nejakým záložným nocoviskom pod kopcom v závetrí a plašičom medveďov.

Pred pol druhou sa vydávam na cestu späť. Chystám sa nájsť zaujímavú lesnú cestičku, ktorá by mi skrátila zostup. Nachádzam ju veľmi ľahko a ako sa ukáže, je to široká zvážnica a je taká strmá, že som rada, že ju idem dolu kopcom. Za neuveriteľných 25 minút vychádzam na okraji lúk za Ostrou skalou. Čaká ma síce ešte temer polhodina pešikovania lúkou k stanici, ale ten čas zostupu ma skutočne dostal. To je asi najrýchlejšia cesta z Čuntavy k vlaku bez potreby použiť asfaltku.

Pri stanici som o tretej, takže mám čas na bosú prechádzku po mokradiach Hnilca, brodenie riečky, obdivovanie slimákov a jednu kofolu.

Je tesne pred 4-tou a Aladin sa vypĺňa do bodky. Rozpútava sa besný ľadový vietor, od západu sa ženú čierne mraky a na naše šťastie vlak prichádza skôr, ako začne pršať. Dážď nás sprevádza od Nálepkova až temer po Kysak. 

Vďaka Aladinovi za krásny deň....