Názov: | Jaskyňa tento rok nasucho |
Dňa: | 28.01.2012 |
Účastníci: | Makovica, Zuzka, Peťa, Danka, Kopro, Ina, Tete, Danko, Braňo, havkovia Missy a Edy |
Hostia: | Legil s polovičkou |
Makovica docupitala na stanicu presne 3 minúty po termíne zrazu. Hľadá, hľadá jedného-dvoch krtkov a čo nevidí - Krtkov celá kopa a všetci vraj šup-šup, kúpiť lístok a utekáme do vlaku.
Ani sme sa nepohli poriadne zo stanice a už volá Braňo, vraj nás bude čakať za mostom v ústí Ružinka.Teta vedúca Zuzka velí na stanici, že nejdeme po skratke, pretože by sme ju asi brali šmykom, ale pekne naokolo. Tak teda cupitáme okolo staničky, po ceste, cez most a už aj vidíme Braňovo blikajúce žltozelené autíčko. Zima je statočná, tak pekne bez zastávky pokračujeme hore dolinou, Kopro vyťahuje svoju novú trofej - veľký, ťažký, poloprofesionálny a perfektne lietajúci tanier.
Odbočujeme z cesty a brodíme sa sypkým prašanom hore popri potoku. Ešte prudké stúpanie a sme pri malej jaskynke. Víta nás teplo vo vnútri a jeden malilinký cencúlik rastúci pri vchode zo zeme. Veľmi si ho nevšímame, ale to ešte netušíme, že je dnes ..... jediný - doslova a do písmena. Vyliezame k potrálu Veľkej Ružínskej jaskyne a v nemom úžase čučíme do obrovského prázdneho priestoru pred nami - ani jeden jedniný cancúlik zo stropu, ani jeden jediný kopček ľadu zo zeme - aj to je daň za extrémne suchú jeseň. Mrzne, mrzne, ale nemá čo mrznúť, zem bola taká suchá, že zo skaly nič nekvapkalo.
V zadnej časti obdivujeme mini-netopierika zaveseného tesne nad našimi hlavami, vkladáme do kešky cestovateľa zo Slovinskej skaly a vraciame sa do portálu jaskyne. Nasleduje rozhodovanie a rozdelenie skupiny - časť pod Zuzkinym vedením odchádza späť na vláčik, ktorý ide čosi po dvanástej - no, študenti sa musia ešte učiť. Druhá časť ostáva verná Makovici a silou-mocou chce dnes ešte vidieť Tatry (čomu síce verí len Makovica, ale oni ju v tom nechávajú). Tak sa teda Legil so svojou lepšou a krajšou polovičkou, Inou s Edym a Kaťou vyberajú okolo jaskyne diretissimou na zelenú značku. Brodia sa slušne vysokým snehom, preliezajú popadané stromy, a o chvíľu sa dostávajú na zelenú, ktorá je úplne inde ako tvrdí Makovicino GPS. Tá ale tiež nie je prešľapaná, takže prešľapávajú panenský sneh. Najhoršie je na tom malý Edy, ktorému sa sneh lepí a primŕza na labky. Pomaly klesáme do sedla pod Šivcom, keď tu Makovica hovorí - a mala som pravdu, tam sú !!!!! Pred nami spoza stromov kukučkujú Tatry - celá kompletná panoráma sprava doľava, zhora až nadol po úroveň lesa. Tým pádom je to jasné - vylezieme aj na Šivec. Odtiaľ je výhľad ešte krajší.
Zopár spoločných fotiek, výhľad na priehradný múr a na Kojšovku (mimochodom, Ina poznáva okolie Košíc - je tu po prvýkrát) a pomaly sa poberáme nadol. Dôsledne sledujúc žltú značku sa dostávame aj na lúky s nádherným pohľadom na skalné bralo Šivca.
Na stanicu prichádzame 15 minút pred odchodom vlaku. Je príjemne, nefúka. Pomaly sa tu stretávame skoro všetci, ktorí sme prišli ranným vlakom - turisti, čo boli rovnako ako my na Šivci a ani netušia o nejakej jaskyni aj trampi, ktorí ráno vyrážali s veľkými batohmi a karimatkami, ale ako vidieť, spať vonku neostali.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5126x