kategórie:
Názov: Horúca oravská štvordňovka
Dňa: 17.06.2021 - 20.06.2021
Účastníci: Makovica, Laco, Jerguš,
Hostia: Zuzka, Milan, Viki a Marta z Košičana

P1098764.JPG P1098971.JPG

Popis akcie: 

Vybrali sme sa navliekať na šnúrku tematického odznaku ďalšie vrcholy - Skorušinú. Babiu horu, Minčol a Pupov, ale okrem toho sme stihli ešte oveľa-oveľa viac.

Ubytko máme na strategickom mieste Oravy - v Tvrdošíne, no na Orave dobre, ale aj poriadne ďaleko. Doliny sú dlhé a kľukaté a jedna dedina má aj 10 km, takže denne nabeháme aj 60 km. 

Štartujeme  neďaleko Habovky. Hneď na začiatku má naša posádka trošku meškanie. Toto si podržíme po celý výlet, ale nič tragické sa kvôli tomu nestane, len Makovica má občas trošku nervy - ako vždy. Po strmom (ako inak na Orave) výstupe sa dostávame na hrebeň pohoríčka Skorušinské vrchy. Na vrchole sa zvesela ťaží smrekový les, ale stretávame už aj partiu robotníkov, ktorí rúbanisko hneď dolesňujú. Konečne sme na rozhľadni na Skoručinej. Ešteže tu je, lebo inak by sme videli len ihličnany naokolo. Takto vidíme Osobitú, Západné Tatry, ale aj Babiu horu a Oravskú priehradu. Kešerská skupinka lúšti multikešku a hľadá ju všade naokolo. S neochvejným odhodlaním krúžia naokolo v húštinách, ale nemajú úspech. Probém bol asi v tom, že mali spočítať dosky na podlahe rozhľadne, ale tie nedávno vymenili a ich počet asi nesedí s tým pôvodným. Nakoniec odchádzame bez nálezu, ale to nevadí, lebo ich je po ceste ešte dosť. Na lúkach nachádzame dekoratívny páperník - ľudovo zajačie chvostíky, tak vypuknú fotoorgie. Po krátkej pauze s Birelom v Oraviciach pokračujeme do Juráňovej doliny. Užívame si chládok tiesňavy a úžasnú kvetenu. Poniektorí, teda všetci okrem Makovice, našli aj črievičník. Samoobslužný bufet nám ponúkol guláš slušnej kvality a na ubytovanie sme prišli až pred ôsmou večer. 

Sobotné skoré ráno zvládame na počudovanie dobre, o 7:15 najedení sadáme do áut a smerujeme na Slanú Vodu. Parkujeme na parkovisku pod Hviezdoslavovou horárňou a  hneď zostra vyrážame - Viki a Zuzka ostávajú dolu, chcú riešiť multikešku a prezrieť si rašeliniská. My ostatní veľmi svižným tempom ukrajujeme výškové metre. Na rozhľadni Makovica prezúva sandále a po kamennom chodníku to ďalej ide oveľa ľahšie. Cestou nahor nejde až tak veľa ľudí, ale hore sa to len tak hemží Poliakmi. Deti sú asi na školskom výlete a prichádzajú po červenej ľahšou cestou z priesmyku Krowiarki. Kým si keškári plnia na vrchole svoje povinnosti, my si užijeme výhľady a doplníme energiu schovaní v tieni vrcholového pilonu. Spoločne sa vydávame smer Malá Babia hora. V tom najprudšom klesaní stretávame cyklistov vlečúcich svoj dvokolesový "kríž" na kopec - jeden Poliak a jeden Čech...predstavujeme si so škodoradostným úsmevom, ako svoje tátoše potlačia aj dolu kopcom. No, sú miesta, kam bicykel nepatrí, to je fakt.

Nekonečným klesaním schádzame k autu, presunieme sa k horárni a aby sme svojmu národne hrdému JA urobili radosť, kupujeme si vstupenky do  expozície a počúvamie mierne chaotický výklad teplom unavenej pani sprievodkyne. 

Cestou do Tvrdošína si ešte odskočíme do Klinu - bol by hriech nestaviť sa tu, keď je to len taká malá odbočka. V dedine je pizzeria, tak si dáme niečo z polotovarovej ponuky (na Orave asi všade varia len z polotovarov). Niečo sa tu chystá, bude zábava, veď je piatok - a o chvíľu si k susednému stolu prisadnú východňare zo Ščamby aj s mladými šumienkami, čo spievajú Čerešenky - zaujímavá náhoda). Autom vyjdeme až tesne pod kríž. Výhľad je tu ozaj parádny. Cestou domov sa ešte stavíme na priehradnom múre. Zas je skoro 8 hodín, keď prídeme na ubytovanie, tak si opäť užijeme výhľad z našej terasy na ubúdajúce svetlo a rozsvecujúce sa lampy v mestečku hlboko pod nami.

Na tretí deň nám odchod robí trošku viac problémov, máme väčšie  meškanie, tak prvá posádka vyráža skôr. Na sedle Príslop sa ale stretneme. Optimisticky vyrážame, ale netušíme, čo našu kešerskú skupinu čaká. Je tu keškový maratón, hľadanie hádam nňkaždých 100 metrov. Najprv ideme s nimi, ale potom ich nechávame za nami. Cez Kubínsku hoľu prechádzame, akoby ani nebola, len starý triangulák pri ceste hovorí, že sme na kopci. Čaká nás ešte klesanie do sedla a stúpanie na vrchol Minčola. Horúčava a mierna monotónnosť hrebeňa robí svoje, pri hľadaní smerovníka na vrchole vzplanú vášne a Laco sa oddeľuje, vraj počká na chate. Makovica s Jergušom došli k ošarpanému smerovníku opretému o vysychajúce smreky. Povinná fotka, povinné vyprázdnenie batohov a už aj kmitáme za Lacom. Pod kopcom stretávame mierne unavenú kešerskú skupinu,darmo, 40 kešiek za 3 hodiny urobi svoje aj s najtvrdším profesionálom. 

Na chate sedí Laco v tieni pod strieškou, nikto nerozoberá čo sa stalo, dohadujeme sa, že Makovica počká na zvyšok skupiny a chlaopci to dajú švihom späť k autu, aby stihli aj hrad - švihali a aj dali, dokonca veľký okruh.  My ostatní po doplnení tekutín schádzame po modrej - teda po tom, čo z nej ostalo, do Oravského Podzámku. Cestou nás prekvapí, poteší, vystraší (každý si vyberie, čo sa ho týka) obrovská medvedia stopa priamo na ceste. Vcelku je to ale zanedbaná a nie veľmi príjemná trasa na zostup z hrebeňa. Ako sme videli po trase žltú odbočku, zrejme so sprevádzkovaním lenovky celoročne ľudia už nahor a nadol pešo nechodia. Milan náhodou pozrie do cestovného poriadku a zistí, že o chvíľu nám ide autobus nielen do Oravského Podzámku, ale až priamo na sedlo Príslop k autu. 

Posledný deň nás čaká Púpov - taký malý, krátky  kopček, ale veľmi skoro zistíme, že poriadne šťavnatý. Delíme sa na 2 skupiny - Jerguš a Laco idú priamo do Tiesňav a ešte si hore vyberú, či vylezú aj na niektorý z Rozsutcov. My ostatní s Milanom v aute vychádzanme až pod osadu Jánošíkovo. Obzrieme si miesto, kde sa vraj Jánošík narodil a vnoríme sa do lesa - ten les je naše dnešné šťastie, lebo nás chráni pred mimoriadne ostrým slnkom, ktoré neveští nič dobré. Len tesne pred vrcholom chodník vychádza na lúku. Je z nej krásny výhľad do Tiesňav, na hlavný hrebeň Malej Fatry i na oba Rozsutce. Marta vyťahuje plechovku chladeného (bolo celú noc v mrazničke), a ponúka všetkým ochutnávku. Máme ale len jednu malú plastovú misku, tak v nej dostane svoj symbolický prídel šofér - vraj toto pivo s ľadovou triešťou na vrchole pri teplote asi 35  stupňov je to najkrajšie, čo ho mohlo dnes postretnúť.... Pri pohľade na Kriváň konštatuje Milan, že ten mu ešte chýba a Makovica hneď kontruje, vraj to sa dá ešte napraviť - do Vrátnej je to autom kúsok, lanovkou hore do sedla 20 minút a potom už len hodinka a ste na vrchole...ako Makovica povedala, tak akční kešeri urobili - rýchly návrat k autu a o 2 hodiny už telefonujú z vrcholu Kriváňa.

Makovica schádza po zelenej do Bieleho Potoka a odtiaľ sa ide schladiť do Dier. Ľudí dosť, ale len po Podžiar, ďalej sú Horné diery už skoro prázdne. Vracia sa po zelenej späť na Vrchpodžiar. V diaľke hrmí, bližše hrmí, celkom lbízko hrmí, telefonát s chlapcami, vraj už schádzajú z Malého Rozsutca, možno to stihnú. Dohadujeme si miesto stretnutia a skutočne presne tam sa stretávame a s prvými kvapkami dažďa prichádzame k autu. Pikoška na záver - v Párnici nám z parkoviska temer nedá prednosť jedno tmavé auto - no kto iný ako naši parťáci, ktorí sa práve naobedovali a švihajú domov. Tak si len cez telefó zaželáme šťastnú cestu a ahoj niekedy nabudúce. 

Kto che vidieť viac fotiek, sú tu: 

https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7357268