kategórie:
Názov: Horúca čokoláda v jaskyni
Dňa: 03.02.2018
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1360679.JPG P1360725.JPG

Popis akcie: 

Keďže malé deti sú na polročných prázdninách na lyžovačke, tak Makovica chcela pôvodne jaskyňu odložiť, ale Jergušov mail všetko zmenil - je taký úžasný, že zaslúži odcitovať v plnom znení: "v sobotu mi je jedno, hlavne, že niekam zmiznem, len som sa dopočul, že čokoládka nebude, bo deti sa šli lyžovať. Aj ja som dieťa. Keždý je dieťa svojich rodičov"... a tak sa vydali spolu dve deti svojich rodičov Makovica a Jerguš variť do jaskyne čokoládu.

 

Pohodovo vlakom o 9.25 - neprší, zatiaľ to SHMU vychádza presne a vraj o jednej má začať snežiť. Na stanici v Ružinku chrumká pod nohami, na ceste je polomokrá džaba, ktorá sa za rampou v Ružinku mení na krásnu bielu čerstvú perinku. Vidieť, že tu v noci nepršalo, ale snežilo. Ako stúpame, snehu pribúda. Prebiehame odbočku k jaskyni, v tej hmle sa akosi slabšie orientujeme. Tak to berieme diretissimou a zázračne rýchlo sme hore. Jaskyňu máme po pravej ruke. Výzdoba je slabá, vidieť veľa opadaných polámaných cencúľov, asi výsledok nedávneho tepla, ale zopár pekných kúskov tu je - presýpacie hodiny, trojčatá.

Samozrejme varíme - mega-dávky horúcej čokolády so šťahačkou - väčšie hrnčeky sme ani doma nemali. Ešte povinná vychádzka na koniec jaskyne, počítanie netopierov (narátali sme ich pri letmom pohľade 5). Začína snežiť presne podľa času SMHU - taký malý pichľavý, ale našťastie suchý, netopí sa na nás, sme dosť vysoko, je tu chladno. O pol jednej počítame, že ak pôjdeme späť na stanicu, budeme čakať na vlak asi hodinu. Prepočet 2 - za ten čas budeme v Kysaku aj pešo... Jerguš sa zveruje do Makovicinych rúk a vydávame sa v bielej tme krížom lesom. Presne triafame kam chceme - na širokú lesnú cestu, po ktorej prichádzame na poľanu na Vozárskej. Tu to už vieme a poznáme - prvou lesnou zvážnicou doprava a stále len po nej, nikde neodbočiť a zaručenie prídeme na Prielohy. Snehu stále pribúda, je tu už takých 15 čísel a k tomu ešte záveje, takže sa pekne brodíme, predierame, ale cesta ubieha neuveriteľne rýchlo. Na Prielohách si dávame krátku pauzu, treba aj položiť niečo do žalúdka. Pri klesaní vstupujeme do skutočného Mrázikova. Snehom obsypané stromy sa skláňajú až nad cestu a my sa pomedzi a popod ne opatrne predierame. Ako vychádzame na hranu kopca k prvých skalkám, dvíha sa poriadny vietor. Ľadové kryštáliky pichajú v očiach, na lícach, ale nevzdávame sa, pokračujeme plným tempom. O chvíľu sme na bašte - dnes je to skalka nad bielym ničím.... Už len kúsok. Neberáme vodu pri horárni a po ceste pokračujeme ďalej - na ceste to mäkne, zhora padá tiež čosi oveľa mokrejšie - darmo, klesli sme skoro o 600 výškových metrov a je to vidieť. Skrátka, dolu padajú "kalamitky". Ale my vieme, že tam hore je stále krásna zimná rozprávka.