kategórie:
Názov: Horúca čokoláda na Loreley
Dňa: 06.01.2021
Účastníci: Makovica, Laco, Kopro, Nika
Hostia:

P1021327.JPG P1021296.JPG

Popis akcie: 

Pre lockdown a povážlivé hmlisto-pršné počasie nahrádzame tradičnú Kojšovku miestom, kam môžeme doraziť po vlastných zo svojho okresu - teda opäť Loreley po vlastných z Jahodnej. Kopro, keďže má so sebou Niku, si to trochu skráti autom a stretávame sa pod Lajoškou.

Pri kaplnke ide Nika z nosiča do snehu, poobzeráme si snehuliaka - skonštatujeme, že mu chýba nos aj oči, možno ho opravíme cestou späť. Cupitáme po sniežiku i po ľade, naháňame loptičku. Podliezame popadané stromy, prekračujeme polámané konáre - radi by sme niečo aj poupratovali z chodníka. Skúšame, ale nejde to, za tie 3 dni, čo sme tu boli naposledy, konáre primzrli k podkladu, takže asi až na jar bude brigáda.

Nika ide na koňa, malým nôžkam sa už nechce cupitať. Odbočujeme na červenú odbočku na Loreley, naše stopy spred 3 dní už zasypal nový sneh, tak musíme v tej hmle dávať poriadny pozor. O chvíľu sme pod skalou. Nika by to chcela zobrať ditretissimou, ale nakoniec sa dá presvedčiť. Kopro ju vyloží na strmý stupienok výstupového chodníka a potom už ide prvá a hrdo vylezie na plošinu pri skale. Z kameňa si robíme hodovný stôl, o minútku už horia variče a chystajú sa dobroty. Makovica varí horúcu čokoládu a kávu a Kopro na panvičke pečie volské oká so šunkou. Nemá pokrievku, tak mu Makovica prepustí jednu svoju alobalovú. Voda zovrie, ani sa nenazdáme...dobre vyšľahať, ešte trošku mliečka pre ochladenie a zjemnenie chuti a mňam, môžeme  ochutnávať. Nika má čokoládové fúzy od ucha k uchu a Laco len decentne chlipká.

Koprove vajíčka Nika odmietla, i keď celú cestu rozprávala o tom, ako budeme papať pečené vajíčka. Nakoniec sa nechá ukecať a aspoň trochu ochutná. Zdá sa, že banán, čo zjedla cestou, ju zasýtil a Makovicinym medovníkovým snehuliakom tiež nepohrdne. 

Začína silne pofukovať a snežiť, je čas zbaliť sa  a vydať sa na cestu späť. Makovica ide, rovnako ako pred 3 dňami napred, vraj skratkou na červenú, ale akosi v tej hmle a pri hľadaní najlepšej cesty pre Kopra s Nikou na chrtbe, to celé zhaluzí a okruhom sa vráti späť na odbočku, po ktorej sme prišli. Nevadí, ľahko prebehneme. Začína výdatne snežiť, nastavujeme Nike striešku. Je už unavená, aj by sa jej chcelo spať, ale v nosiči sa akosi nedá, tak je to striedavo smiech-pokrik-náznak plaču. Prichádzame na červenú a ajhľa, ten bežkár sa nápadne podobá na Miša...zdravíme sa tak koronovo na 2 metre, zaželáme si šťastný nový rok a varujeme ho, že ho čaká preliezanie a obliezanie stromov. Predbehne nás rezkým tempom, ale pred Lajoškou sa stretneme opäť - už sa vracia späť do Zlatej Idky k autu.

Sme na Lajoške, ideme kuknúť nedorobeného snehuliaka a... aha, pribudla mu frajerka s krásnou vysokou čapicou, má nos, oči, aj ústa zo šišiek, dokonalé dielo. Tak teda plynule pokračujeme ďalej . Ako schádzame nižšie, snehu pomaly ubúda a to, čo padá z neba, je stále mokrejšie a mokrejšie. Nad zjazdovkou stretávame nejaké auto, ktoré sa vybralo ani nevieme kam. Pod zjazdovkou idú hore kopcom dvaja pod dáždnikmi, vykľujú sa z toho Jožko s Alenkou. Pozdravíme sa, prehodíme pár slov a pokračujeme každý svojim smerom. Dolu pri chatách už preskakujeme mláky a blato. V Čermeli už prší a na Tatranskej výdatne leje - vitaj, smutná realita nížiny.

Ale tá krása nám ostane v duši aspoň na tých ďalších pár dní, kým sa nevyberieme opäť za snehom.