kategórie:
Názov: Hermanovské skaly
Dňa: 30.05.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš, Šaňko, Andrejko, Emka
Hostia:

P1660593.JPG P1660642.JPG

Popis akcie: 

Laco nás pre tento týždeň opustil smerom na ďaleký západ, tak náš Korona-tím sa scvrkol na 2 osoby. V Prešove ideme na posledné nástupište a disciplinovane čakáme na autobus.

Prichádza ďalšia štvorica prešovských turistov, už-už sa zdá, že idú tam, kam my, ale nakoniec vystupujú o 2 zastávky skôr. V Zlatej Bani sa na chvíľku zastavíme pri pomníku vypálenia obce na konci vojny a hneď sa vydávame po modrej hore kopcom. Dve tetušky na záhradke na konci obce sú poslední ľudkovia, ktorých vidíme. Potom už len počujeme čvirikať vtáčiky a brechať srnce. Stúpanie je tak akurát, aby sme sa nezapotili. Je teplo a temer bezvetrie, ideme do tričiek.  Volá Šaňko, vraj sú autom na ceste a sretneme sa pod Oblíkom. Zastavujeme sa pri polozasypanej štôlni Jozef na antimón. Jerguš obzerá zaujímavo sfarbené kamienky, vraj, čo keby tu našiel zlato! Ani sa nenazdáme a pripájame sa na červenú v sedle Červená mláka. Riešime rébus značiek - máme sa na Hermanovský hrebeň vybrať po červenej - 35 minút alebo po modrej - 10 minút? Vtip je v tom, že značky vedú spolu po jednom chodníku. Značkársky paradox.

Na Hermanovskom hrebeni odbočujeme na sever a dostávame sa na náveternú stranu Slanských vrchov, čo ihneď pocítime. Opiera sa do nás čerstvý vetríček, až na seba obliekame vetrovky. Strmo klesáme a pomedzi stromy sa nám pred očami objavuje typická silueta nášho cieľa - Oblíka. Po pravej strane vysoko nad hlavy čnie mohutný masív Šimonky. Vychádzame na lúku pod Oblíkom. Z otvoreného priestranstva na ľavej strane od Pavloviec duje taký vietor, že sa proti nemu ledva prebíjame k chate pod Oblíkom. Sadáme si na lavičku pri ohnisku a zisťujeme, že sme akoby v raji - totálne bezvetrie, sme chránení lesom. Tak si tu v pokoji posedíme, niečo pojeme, zavoláme Šaňkovi. Už šľapú dolinou, tak len potvrdíme miesto stretnutia a ideme na chodník Okolo Oblíka. Navigácie sa zbláznili, kreslia čiary krížom-krážom, takže sa spoliehame len na mapu a to, čo v teréne vidíme. Autori náučného chodníka to poňali trošku ako labyrint, ale nakoniec sa nájdeme a už šliapeme po chodníku okolo kopca. V tom vhodnom mieste, teda tam, kde je počet vrstevníc medzi chodníkom a vrcholom najmenší, zmeníme smer a diretissimou sa dostávame na vrchol. Je to ako v herni kociek pre obrov. Obrovské balvany sú nahádzané krížom cez seba bez ladu a skladu. Je nepochopiteľné, ako sa mohli tako preskladať. Oblezieme všetky, nafotíme a pokračujeme ďalej. Jergušovi sa zdá, že na jednom mieste je niečo ako chodník, tak teda ideme tadiaľ. O chvíľu však nádejný chodník mizne. Tak teda ideme priamo dolu, veľmi rýchlo sa ocitáme na okružnom chodníku a o chvíľu sme pri chate. Tu už naša rodinka láduje paštéku a posledné rožky z batoha.... Sme radi, že sa konečne po dlhom čase vidíme. Dojeme a chceme sa pobrať ďalej. Objavuje sa tu mladá dvojica, kočka sa skúmavo pozrie a potom zavolá - Ahoj Makovica...naša kamoška Veronika z Krompách...svet je ozaj malý.

Ešte vybehneme k zaujímavému luxusnému posedu aj s vykurovaním (má komín) a už aj utekáme pred vetrom do doliny ny modrú značku. Dávame pozor, aby sme ani jednu zaujímavosť neminuli. Najprv nás čaká  studnička na Šoľave, potom Obria noha, potom Rajzovaná skala a konečne sa dostávame aj pod Sokoliu skalu. Deti sú úžasné, vylezú popri lane hore ako veveričky a všetci si vychutnáme super-ultra výhľady na skalu. Objavujeme aj miesto, kde je asi hniezdo nejakého dravca. Skala je na bielo sfarbená trusom. Mračiace sa nebo nás zháňa zo skál a len tak-tak prichádzame do bezpečného terénu a začína popŕchať. Šaňko si ešte odskočí do lesa a vráti sa s nádherným červeňákom v ruke...takže huby už rastú.

Pri studničke mineálky ešte naberieme vodu do fliaš a už aj nasadíme. Aj by sme od príjemnej únavy v aute pospali, ale zo solidarity s vodičom Šaňkom sa radšej rozprávame a pozorujeme cestu. Bol to krásny deň, konečne vyzeral tak úplne normálne.