Názov: | Hatiny a Sivé jazierko |
Dňa: | 04.04.2015 |
Účastníci: | Makovica, Tomáš |
Hostia: |
Netušíte, kde to je? Veď ani ja som netušila, ale už viem. Zaviedol ma tam Tomáš z Moldavy na oplátku za novoročný výlet na Kloptaň. Stretávame sa ráno pri kostole v Moldave a hneď sa popri Bodve vyberáme proti prúdu von z mesta.
Prechádzame okrajom sídliska a dostávame sa do riedkeho lesíka. Okolo plota sa dostávame k malému jazierku s jedným osamelým rybárom a kopou odpadu okolo. Pozvoľna vychádzame na lúky lemované po pravej strane Bodbňvou a po ľavej strmým svahom, na ktorom sa objavujú skalky - je to taká miniatúra okraja planiny. Brehy Bodvy sú zas lemované závesmi igelitu a korálkami plastových fliaš - čistý horor. Odrazu sa na lúke pred nami objavujú diery ako z Aktov X - na mnohých miestach sa prepadáva zem a vytvára sa niečo podobné ako základy budúcich krasových závrtov. Človek až opatrene našľapuje, aby sa s ním lúka nepreborila. Skalky naberajú na veľkosti a v jednej z tých väčších je Hatinská jaskyňa. Obzreli sme si akurát vchod a infotabuľu. Všade naokolo je malý výbuch jari. Čo môže, to kvitne, dokonca aj kopytník, čo si človek tak často nevšimne. Vyliezame nad jaskyňu a ďalej pokračujeme lesom ponad okraje skaliek, obchádzame vodou vymleté roklinky a stále viac stúpame. Na jednom mieste sa nám naskytá pohľad ozaj ojedinelý - Bodva sa dostala úplne pod skaly a na jednom mieste je doslova zaštop)lovaná plastovými fľašami, ktoré sa tu zachytili zrejme na popadaných stromoch. Sú ich tu tisícky...obrázok ako z hororu. To je naša budúcnosť.
O chvíľu si ale naprávame náladu krásnou prítomnosťou - na Hatinských skalách kvitnú poniklece a zubaté slniečko nám šteklí nosy. Pozeráme na zasneženú slnkom zaliatu Kojšovku a odrazu vidíme aprílov= počasie v praxi - hore slnko a v Poproči snehová víchrica. Našťastie postupuje nie jna juh, ale na východ smerom k Rudníku.
Vraciame sa späť až na most do Hatín a začíname stúpať lesnou cestou smerom na Paňovce. V lese sa intenzívne ťaží dubové drevo, tak cesty aj tomu zodpovedajú - mláhy, bahno. Najprv ideme po ceste podľa Tomášovej navigácie, ale nakoniec berie do rúk orientáciu Makovica a podľa GS to berieme priamo lesom - tam je aspoň menej bahna a nemusíme toľko obchádzať. Odrazu začíname klesať a o chvíľu sme pri Sivom jazere. Je to zaujímavé, ale vyzerá to tak, akoby nemalo ani prítok, ani odtok. Je na ňom zopár divých kačíc a okolo poletujú aj volavky. Nachádzame si pekný kmeň stromu na krátky odpočinok. Ešte pár fotiek a lúčime sa. Tomáš sa vracia cez kopec do Moldavy a Makovica sa rozhodla spoznať ešte Selešku a cestu z Pa)noviec do Čečejoviec. Odrazu je akosi chladno, aj zopár snehových vločiek poletuje, tak pridáva do kroku. Nepríjemnú asfaltúru si kráti stopovaním a o 15.15 vychádza na hlavnú cestu - do odchodu najbližšieho (teda vlastne jediného) autobusu ostáva vyše 1,5 hodiny. Tak teda skúsime nejaký stop. Trvá to asi 10-15 minút, ke)d odrazu brzdí bratislavská oktávia plná ľudí. Ale 1 miestočko sa ešte našlo. Z bratislavčanov sa vykľuli Michalovčania, dokonca turisti, dokonca bývalí vedúci TOM a dokonca korčuliari. Vrcholom všetkého bolo zistenie, že sme obe chodili v Michalovciach do jednej školy a aj do jedného ročníka.... riadenie osudu alebo šťastná náhoda?
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6196x