kategórie:
Názov: Folkmarská skala a Šľuchta
Dňa: 08.05.2020
Účastníci: Makovica, Laco
Hostia:

P1650255.JPG P1650296.JPG

Popis akcie: 

Pekné počasie, Laco sa pridáva, po mesiaci home-office treba už telo rozhýbať a tak vyrážame vo dvojici. V autobuse je dosť husto na toto korona-obdobie, ale sedíme podľa predpisov len po jednom na sedadle - okrem prirodzených skupín.

Našťastie pri starom kempingu vystupujeme len my dvaja, takže dolinu budeme mať len pre seba. Laco bručí, že tá zelená je nudná, ale Makovica trvá na tom, že treba skontrolovať značenie a hotovo. Nakoniec to ani nie je taká nuda, cesta nám ubehne, ani nevieme ako a už sa asfalt pod nohami stráca a šliapeme poriadnym strmákom v ostrých zákrutách. V pravý čas Makovica odbočí doprava, vraj ideme sa pozrieť na chatu Zuzana a na to, v akom stave je cesta, ktorá od nej vedie popod celú Folkmarskú skalu - pohodlne jazditeľná na bicykli.

Vraciame sa na cestu a vtom sa pred nami ocitá človiečik...dáma naľahko len s fľašou vody nás asi dobehla, kým sme boli pri chate. Zo Zemičiek stúpame strmákom po žltej na lúky a na vrchol. Sme tu dosť skoro, na skale je len jedna dvojica. Obsadzujeme si krásne miniatúrne lavičky a kocháme sa pohľadom. Maličké posilnenie z batoha a keď sa začínajú trúsiť ľudia vo veľkých grupách, vydávame sa na cestu späť. Na hornej lúke obchádzame naširoko našu už poriadne potúženú skupinu tiežturistov a zbiehame dolu do sedla.

Našťastie v novom megaluxusnom altánku je voľno. Štartujeme varič a po poriadnej desiete z batohov si dávame super mňamku - horúcu čokoládu aj s ozajstnou šľahačkou - výročie oslobodenia oslavujeme, ako sa patrí.... Ešte postojíme pri pomníku a po žltej odchádzame. Oproti nám idú celé skupiny výletníkov.Každý zvesela bez rúška - ešte pred týždňom si ho každý nasadil aspoň v momente stretu s inou osobou, teraz väčšina na to kašle. Prechádzame na druhú stranu asfaltky vo Folkmárskom sedle. Kuk do navigácie a vyberáme si tú správnu cestu. ktorá nás dovedie k Šľuchte. Najprv pohodlne v miernom klesaní, ale dobre vieme, čo nás čaká. Odrazu zastaneme ako prikovaní - krížom cez cestu sa ako rovná palica natiahnutý vyhrieva na slniečku temer metrový had. Je jasné, že je to užovka (podľa atlasu užovka obojková). Oči dokorán, ani sa nehne. Makovica jej priloží foťák 10 cm od hlavy a ona stále nič. Tak sa Makovica zdekuje do bezpečnej vzdialenosti a poprosí Laca, stojaceho na druhej strane cesty pri jej chvoste, aby ju pošteklil na jeho konček. Nedá to rukou, tak sa jej dotkne chvosta lístkom skorocelu. Nehybný had sa v okamihu zmení na pružinu pripravenú vystreliť smerom k votrelcovi. V strehu sa za nami obracia, vyplazuje rozdvojený jazyk a zlostne dvíha hlavu. Tak radšej potichučky dchádzame a necháme ju vyhrievať sa ďalej.

Opäť ideme miestnu značku v protismere, tak sa neustále obraciame. Pohodlne trafíme na vrchol Šľuchty, len nadol je to trošku problematickejšie. Posedíme na vyhliadkach a od tej tretej dôsledne kráčame od značky k značke, aby sme našli cestu. Aj ju nájdeme a aj zas skufrujeme, aby sme sa opäť našli. Za krásnou lúkou nevieme nájsť vchod do lesa, nakoniec sa vyberieme hore na malú skalku a heuréka, značka vedie tadiaľ. Dosť riskantným chodníkom po vysušenej vegetácii na skalkách sa dostávame až dolu na cestu k prvým chatám. Prekonáme kopy hliny, ktoré tu chatári naviezli priamo na cestu a už sme aj na asfaltke. 

Treba nám prejsť cez železničný most. Laco pozerá do cestovného poriadku, či náhodou nepôjde nejaký vlak, keď on sa nám pekne sám ohlási a ostrou húkačkou nás varuje, že pozor, idem ja, jeden motorový vagón. Potom už máme cestu voľnú. Pohľad na hodinky, prepočet času a pridávame do kroku, aby sme stihli osobák a nemuseli čakať na rýchlik 1,5 hodiny. Stihli sme ho a aj prvú tohtoročnú kofolu do ohavného bieleho plastového pohára.

Dnešný výlet mal všetko - aj výkon (21 km), aj výhľady (Tatry), aj akčnosť (užovka), aj mňamko (kofola). Len tak ďalej a život sa vráti do normálu.