Názov: | Folkmárska skala - návrat do leta |
Dňa: | 21.11.2009 |
Účastníci: | Makovica, Kopro, Danka, Katka, Szabi, Zuzka, Peťo |
Hostia: |
Hmlisté ráno na košickej stanici, jemné poprchanie na Ružínskom moste za Košickou Belou vôbec nenasvedčovalo tomu, čonás ešte v tento deň čakalo. V&dali sme sa po žltej značke oproti hustej stene nepreniknuteľnej hmly.
Pekná spevnená cesta ku chatám sa čoskoro zmenila na poľnú cestu a potom len na vyjazdené koľaje v hlbokej mokrej tráve. Keď sme dorazili až k peknej chate, začali sme sa obzerať po ceste, ktorá by mala byť pre nás poriadnou skratkou. S pomocou Koprovho GPS sme asi po 100 metroch za chatou zistili, že ideme úplne zle a že odbočka už bola asi pred chatou. Tak sme sa teda vrátili a vydali sme sa strmo nahor priamo na &OStrý hjŕbok. Cestou sme ešte asi 2-3 krát museli kontrolovať správnosť nášho smeru na GPS, lebo hmla je strašne klamlivá. Zakrátko sme však stáli na vrchole Ostrý hŕbok - slnko sa už skoro dotýkalo zeme, vrcholky smrekovcov už boli ožiarené slnkom, ale na nás na zemi ešte nedosiahlo. Tak Peťo ešte rýchlo vyliezol na posed a už sme rýchlo cupitali cez krásne lúky s nádhernými kvapkami zrazenej hmly, zlatohnedou trávou a brechajúcimi havkáčmi. O pár minút sme boli v sedle . Nebyť toho, že Kopro začal hľadať kešku pri pomníku, asi by sme v tej hmle prebehli nič netušiac okolo. Konečne sme sa vyhrabali z posledných chuchvalcov hmly a čakala nás už len stonásobná nádhera - modré nebo, siluety Tatier na obzore, Kojšovka, Tisícka, suchá, slnkom vyhriata tráva, Jaklovský vysielač vykúkajúci na malom ostrovčeku zo šľahačkovej hmly a napokon vrcholček Kojšovského vysielača, čo vykukol z hmly ako periskop ponorky spod hladiny..... neboli sme tam sami, ale všetci sme svorne len ochkali a jajkali.....
Keď sme sa už vynadívali sdo sýtosti, presunuli sme sa na lúku ďalej od skaly, aby nám neuletel lietajci tanier - i keĎ predstava, ako sa bude taký žltučký vznášať na kopčeku hmly bola celkom veselá. Slnko nás ale doslova odzrojilo a tak sme sa pomaly rozložili primo na lúke, polihávali, podriemkávali a hrali myslím si zviera a myslím si vec. Vôbec sa nám nechcelo vrátiť do toho zahmleného kraja, ale nedalo sa nič robiť. V sedle Zemičky už obolo opäť sivo a vlhko. Ešte väčšiu "radosť" nám priniesla naša stará známa cesta - blato, tečúci potôčik a v závere kobylince a aj koníky vykúkajúce zo stajne. V dedine našťastie bolo celkom príjemné - hmla sa držala vyššie, takže bolo dokonca aj vivieť od domu k domu. Prešli sme sa ešte k novému pravoslávnemu kostolu, pozreli, kde majú Szabiovci chalupu s zakotvili k miestnej krčme - samozrejme na kofolu. Prečkali sme tam hodinku, kým šiel autobus do Margecian a o chvíľu aj vláčik do Košíc.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 8003x