kategórie:
Názov: Divoké vody v Suchej Belej
Dňa: 20.06.2020
Účastníci: Makovica, Laco, Samo
Hostia: Mišo

P1670872.JPG P1670994.JPG

Popis akcie: 

Prívaly vody, čo v posledných dňoch spadli z neba, sľubujú v raji pekné divadlo a Laco na návrh odpovedal smajlíkom od ucha k uchu. Tak sme ešte zalovili vo vodách našich kamarátov a ráno vyrážame vo štvorici Lacovým autom.

Pred tunelom ešte leje, ale za tunelom je to už výrazne lepšie. Mraky sú síce nízko, ale nezdá sa, že by chceli začať plakať. Na Podlesku stojí na parkovisku už asi 20 áut...na toto počasie dosť - slovenské, ale aj české a dokonca lotyšské. Kupujeme si vstupenky do Raja a hneď vyrážame. Pri vchode do Suchej Belej sedí ujčok kontrolór a štatistik - za každého urobí čiarku a pozorne kontroluje vstupenky - tak teda musíme vytiahnuť z batohov protidažďovo zabalené peňaženky, každú vstupenku si vezme do ruky (žiadna bezkontaktnosť) a pozorne študuje pravosť dátumovej pečiatky. Keď je spokojný, môžeme aj my pokojne pokračovať. Vchádzame do tiesňavy a - vody nikde. Akoby ani nepršalo. No, vlastne je trošku viac, ako v suchých letných dňoch, ale len trochu. Chlapci sa vyberajú svižným tempom, Makovica ale protestuje, že ona si to tu chce užiť a občas aj fotiť. Tak trošku zvoľňujeme, preskakujeme z kameňa na kameň, z vlhkého a šmykľavého dreva na to ďalšie. Občas sa nám niečo aj nepodarí - Samo šliapne jednou nohou na neposlušný kameň a Makovica na neposlušné drevo. Samo má mokrú topánku po členok a Makovica sa takmer vyrochní zadkom v potoku - našťastie sa rukami zadržala a zadok dopadol len na neposlušné, ale mokré drevo...potom už pokračujeme bez úhony ďalej. Dobiehame skupinku mladých a jednou veľmi bojazlivou členkou, nás dobiehajú nejaké rýchle roty a tak sa tu miešame, je to ale celé v takej príjemnej komornej atmosfére, žiadne letné davy, náhlenie, či šór na rebríku. Každý sa obzerá a fotí do sýtosti. Misový vodopád sa ozaj excelentne prelieva z misy do misy, pribudlo plno nových stupačiek a staré reťaze pomaly nahrádzajú napnuté laná, ktoré sa mnohým osvedčili viac ako voľne obesené reťaze (keď tí turisti držia reťaz namiesto toho, aby ju natiahli a reťaz držala ich).

Okienkový vodopád, temer zakufrovanie v hornej časti tiesňavy a už aj šmykom berieme posledné vodorovné drevené rebríky.

Krátky odpočinok a doplnenie kalórií  v prístrešku. Prichádzajú dvaja turisti z Česka, či vieme, kam sa ide do Malého Kyseľa - odpovedáme so smiechom, že na Kláštorisko a späť hore tiesňavou sa dostanú opäť sem - najprv nechápu, ale potom pochopia, že aj tento Kyseľ je jednosmerný. Dumáme, čo s načatým dňom. Je len 11 hodín, tak Makovica navrhuje malý okruh na Kláštorisko, do Prielomu okolo Kláštorskej a cez Prielom na Podlesok. Nikto neprotestuje, spočítame to tak na 3 hoďky a pokračujeme ďalej. O 50 minút sme na Kláštorisku. Začína jemne popŕchať. Makovica vysloví meteorologickú hypotézu, že to sa určite len vo vysokej nadmorskej výške zráža hmla. Na počudovanie, ako kúsok klesneme po žltej, prestáva pršať a ona rastie od hrdosti, ako dobre ten dážď vyriešila. 

Žltá značka okolo Kláštorskej je taká nepríjemná, že by nebola asi nepríjemnejšia ani dolu vodopádmi. Zdá sa, že je tu oveľa mokrejšie ako v Suchej Belej, asi na severe viac prší. Schádzame k lávke. Je tu dosť husto, aj počtom, aj národnostne. Prichádza skupina Maďarov, maximálny počet ľudí na mostíku 5 je pre nich nadľudský výkon, tak idú ako had tesne za sebou v počte 10 kusov. Sú zablatení až po uši, ale majú to naštudované, vedia že na vizesés, teda vodopád ide zelená - majú akúsi aplikáciu, ktorá im v maďarčine našepkáva.

Krátka pauzička a pokračujeme ďalej. V prielome je ešte viac blata a vlhkosti ako na žltej z Kláštoriska. Miestami sa rochníme v celkom slušnej dávke riedkeho bahníčka. Už vieme, od čoho boli tí Maďari takí špinaví. Za pomníkom spadnutého vrtuľníka začína jemne popŕchať a za lanovou lávkou už seriózne prší. Makovica a Samo idú do pršiplášťov, Mišo hovorí, že mu je to jedno a Laco vyťahuje - elegantný červený dáždnik. To sa nedá nefotiť, červený ako z filmu Dáždnik svätého Petra žiari v pošmúrnej zapršanej scenérii. Ani sa nenazdáme a sme v Hrdle Hornádu. Vylezieme aj na vyhliadku na skale a už aj sme na Podlesku. Cestou sa ešte pozdravíme s moriakmi za ohradou, hľadáme, kde sú jaky, ale ležia na daždi niekde na druhom konci ohrady. Nevyužijeme pozvanie majiteľa bufetu, ktorý nám ráno sľuboval 20 %-nú zľavu. Prezliekame suché veci a o 3-tej nasadáme do auta. Pred piatou sme bezpečne v Košiciach.

Zasa raz jeden pekný pohodový výlet.