Názov: | Čierny Váh a najväčší lavór na Slovensku |
Dňa: | 21.05.2011 |
Účastníci: | Makovica, Johny |
Hostia: |
Na stanici je bikerov niekoľko, ale nikto od Krtov. Makovica sa zdraví so známymi a dúfa, že dnes nepôjde sama - nepôjde, prichádza Johny. Kupujeme si lístky, vešiame naše biky na tie smiešne háky vo vozni a len sa smejeme, keď na 6-1=5 držiakov (jeden je ulomený) sa chce vopchať asi 11 bikov. Naše už visia, takže ostatné idú k zemi - páni železničiaci, toto sa cez víkend nerobí! Sadáme si k Makovicinym známym do kupé a zisťujeme, že na kúsku máme spoločnú cestu.
Vystupujeme v Štrbe, naši prietelia idú na jeden penivý mok do "Prasocialistickej" krčmičky a my sa vydávame na cestu o Štrby a ďalej do Šuňavy. Prechádzame popod diaľnicu, kocháme sa pohľadom na Tatranské štíty a tešíme sa z toho, že kravy podľa dopravnej značky na ceste nie sú. Ešte jedna fotka s Tatrami nad Šuňavou a našimi priateľmi z vlaku, ktorí nás medzičasom dobehli (nečudujte sa, tí exoti dnes chcú prejsť cez hrebeň N. Tatier k Hronu a potom cez Balog na chatu pod Hrbom neďaleko Poľany!!, takže sa ozaj muisia ponáhľať) a už aj klesáme zo Šuňavy do doliny Čierneho Váhu. Cez most prechádzame ponad ešte malú riečku a dumáme nad tým, že sa nám chce ísť tých 7 km nahor do Lipt. Tepličky, Johny ale nostalgicky spomína na minuloročnú jazdu s Maťom, tak sa rozhodujeme, že ideme nahor. Cestou nás zastavuje bača a ponúka nám syr - aj by sme kúpili, ale vraj treba ísť kamsi do družstva a to sa nám hľadať nechce. Dedina nás prekvapuje veľkým počtom počerných obyvateľov na dolnom konci. Keď ale prichádzame na horný koniec, objavujú sa typické dreveničky a dokonca nachádzame aj povestné pivničky, o ktorých bola reportáž aj na Markíze. Jedna domorodá babička nám hovorí o tom, aké sú hlboké a že keby vládala chodiť, aj by nám jednu ukázala. Tak teda do pivničky nelezieme, ale pohodovým miernym zjazdom sa vraciame na rázcestie pri moste ponad Čierny Váh. Nad hlavami sa nám objavuje podozrivý tmavosivý mráčik, ale zatiaľ sa nič iného nad nami na oblohe nedeje. Konečne sa vydávame nadol pozdĺž Čierneho Váhu smerom k prečerpávacej vodnej elektrárni. Cesta vedie ako húsenková dráha - hore a dolu po ľavom brehu riečky. Keď sa blížime k osade Čierny Váh, obloha za nami už nevyzerá tak priateľsky - tmavosivé čosi sa rozhodlo, že nás bude prenasledovať a dokonca sa nám vyhráža temným hrmeným. Kým sa Makovica vytešuje obzeraním starých krížov na lesníckom cintoríne, Johny našiel lavičku a dokonca aj prístrešok, v ktorom by sa dala hroziaca búrka prečkať.
Sedíme na lavičke, dávame si desiatu a pozeráme na mraky lenivo sa hýbajúce po oblohe - nebezpečenstvo zažehnané - mraky sa rozhodli zmeniť smer a už nás neprenasledujú. Letíme teda ďalej popri brehu nádrže. Rybári povyše kolien vo vode chytajú ryby a reumu a my s úsmevom čítame tabuľky o zákaze kúpania - už si predstavujeme tých otužilcov, čo sem polezú do vody!
Je tesne pred 12.00, na tachometri 51 km a my sme už vo Svaríne - rozmýšľame, či sa nám chce liezť k hornej nádrži, ale rozmýšľanie to vôbec nie je dlhé - poniektorí možno odkväcneme, ale nevadí, ide sa hore - čaká nás 7,5 km stúpania a prekonanie výškového rozdielu asi 450 m. Prvých 5 km je fajn, v polovici cesty sa objavujú nnádherné výhľady dozadu na liptovské kopce, ale postupne aj dopredu na končiare Tatier. Posledné 3 km sú najhoršie - stúpanie je dosť strmé a tvrdošijne jednotvárne, ani chvíľka oddychu na nejakej rovinke. Makovica posiela Johnyho dopredu, vraj ona si to vyšliape svojou rýchlosťou, nech sa neobmedzuje. Zdá sa, že výstup nemá konca, keď po jednej ľavotočivej zákrute sa objavuje jemné klesanie a tabuľa, že sme na súkromnom pozemku a vstup je zakázaný. No určite!!!! Pekne disciplinovane sa pohybujeme po asfaltke a o chvíľu nám padne sánka - toto je fakt najväčší lavór na Slovensku a najkrajší výhľad od lavóra na Slovensku! Teplota klesá na menej priateľských 18 stupňov, Chočské vrchy miznú v tmavých mrakoch, Západné Tatry sa rozhodli tiež zdekovať, ozýva sa opäť nepríjemné dunenie hromov, tak sa teda dekujeme aj my. Dolu sme za necelých 15 minút s maximálnou rýchlosťou vyše 60.
Meditujeme, či pôjdeme ešte hľadať sútok Čierneho a Bieleho Váhu, ale okolitá kulisa to rozhoduje za nás - zmoknúť na záver by bolo ozaj hlúpe. Na tachometri je 79, to by na dens aj stačilo. Na stanicu prichádzame o 13.45 a osobáčik do Spišskej ide o 13.50 - toľko šťastia naraz!!!! Nasadáme a vystupujeme v Štrbe, aby sme prestúpili do rýchlika. Tu ale naše šťastie končí - rýchlik mešká najprv 20 minút, potom 55 minút a skutočnosť je niečo vyše hodiny. Aspoň máme čas užiť si kofolu a dokonale sa zoznámiť s lavičkami na peróne. V rýchliku sa nás sprievodca pýta, či sme prešli cez tú strašnú búrku, čo zúrila nad Ružomberkom - takže aspoň vieme, čomu sme ušli. Do Košíc prichádzame o 17.00 a teplomer pred stanicou ukazuje 30 stupňov.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6847x