kategórie:
Názov: Chrasť-Miloj-Matejovce-Chrasť
Dňa: 09.06.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1670452.JPG P1670496.JPG

Popis akcie: 

Vyrážame ráno, vláčikom po siedmej, lebo treba ešte popoludní kosiť, ako povedal Jerguš. Vo vlaku krátke stretnutie s partiou, čo ide na Koľvek...aj by sme sa pridali, ale nepoznané volá viac. Vystupujeme v Chrasti a hneď aj zisťujeme novinky.

 

Pod Farskou skalou pribudla malá krížová cesta a kaplnky.Poobzeráme a po peknom chodníčku stúpame ku kostolu. Cesta k Miloju nás aj tak vedie tadiaľto. Na konci asfaltky sa pred nami vztýči kobra strmej poľnej cesty medzi dvoma plotmi - nikam neuhneš, musíš do toho slizkého blata. Našťastie to trvá len chvíľku a potom už ideme po peknej poľno-lúčnej ceste vraj po žltej cykloznačke, ale tú sme videli len jeden kus na stĺpe ešte pred odbočkou z cesty. Nie je ale kam odbočiť, popri ceste nás obveseľujú malé kozliatka a o chvíľu sme bezpečne na rázcestí. Mysleli sme, že veža už bude niekde tu, ale dozvedáme sa, že vraj ešte 1,6 km. Nevadí, pohodlnou cestou temer po rovine pokračujeme doľava okolo lesa. Odrazu modré céčko (áno, na rázcestí sme zmenili farbu) odbočuje na úzky chodník do lesa. Jerguš objavuje krásny masliačik, ale len jeden. Berieme, že veď mu nájdeme bratov - nenašli sme. Lesom úzkym chodníčkom a vysokou trávou schádzame na okraj poľa na druhej strane lesa a vtedy konečne zazrieme objekt nášho záujmu - veža kostola si sama stojí v pšenici, či inej obilnine, nasiatej na poli. Tesne za ňou vidíme autocestu do Spišskej - veža je od nej len nejakých 300-400 m, teda istotne kratší prístup, ale nie taký pekný, ako sme mali my.

Treba ešte obísť pole. Vibramy plačú, takáto mokrá tráva je aj na kožu s membránou doslova agresor. Zmierujeme sa s tým, že budeme mokrí skrz-naskrz. Už je tu smerovník a informačná tabuľa. Už len prekonať pšenicu na poli, ale aj to je vyriešené - kúsok strmo hore a potom vychodeným úzkym chodníčkom až k veži. Poobzeráme, poobdivujeme, Jerguš sa baví na tom, ako sa stavalo s stredoveku v porovnaní s tým, čo dokázal staroveký Rím..... vraciame sa na poľnú cestu a dumáme, čo ďalej. Nechce sa nám vracať tou istou cestou, tak ideme objavovať pomedzi lúky a polia.

Najrv vybehneme cestou cez lúku k vysielaču. Pri chodníčku Jerguš objavuje ozaj megamajku - takého obra sme ešte nevideli a je úplne čierna a extrémne rýchla. Na okolitých lopúchoch a burinách sú desiatky chrbákov a väčšinou sa všetky práve pária - to bude asi tým teplom a dusnom, čo tu vládne. Na chodníčku mravce-tunelári budujú megastavbu - chcelo by to zväčšiť ich zázračným prútikom a poslať dokončiť slovenské diaľnice - bolo by to raz-dva. Pekné výhľady, naľavo vidíme, ako sa dá vrátiť späť na našu trasu, ale nás láka okraj lesa na kopci napravo a zaujímavý objekt na jeho horizonte. Tak zídeme strmo cestou okolo lúky k asfaltke vedúcej do Chraste (asi 1,2 km, pohodlné pre návrat do Chraste) a úzkym chodníčkom vo vysokej tráve stúpame smerom k hnojovej jame. Tesne pred ňou odbočíme lúkou doľava k ostrej hrane lesa. Je tam pekný posed, na ktorom je dokonca sucho. Tak vylezieme hore a dávame si tu piknik. Výhľad je, napriek oparu a mračnám vo vyšších vrstvách atmosféry úžasný. Naľavo len tušíme Tatry, potom pokračuje Mariánska hora nad Levočou, hrebeň Levočských vrchov, napravo spoza kopca kukučkuje Spišský hrad a obzor napravo uzatvára Branisko so Sľubicou v oblakoch. Vlastne sme radi, že sme tu, lebo všetky kopce nad 800 m sú zahalené v oblakoch...a na nás svieti slniečko.... a baza vonia.

Popri lese sa prejdeme ešte k  objektu na horizonte - je to malý vykrývač, pod nami vľavo učupená na brehu Hornádu Chrasť. Chceme ísť do Matejoviec, takže sa vraciame temer k jame. Makovica by šla aj rovno cez les, ale to by sme museli klesať a stúpať, tak Jerguš volí radšej obchádzanie. Nakoniec za zákrutou lesa aj tak brutálne klesáme, ale aspoň ideme po pohodlnej ceste. Odbočujeme do dolinky doľava popri potoku. Je tu krásny altánok s názvom Jamníček (asi postavili obyvatelia neďalekého Jamníka). Chvíľku posedíme,celkom sa nám páči systém, aký tu majú - ak niekto z dediny plánuje nejakú akciu, tak tu vyvesí papier s oznamom, že rezervované kým a kedy - výborný nápad. A hlavne, je tu čistučko, ani kúsok papiera, plastu, či plechovky.

Treba nám prejsť cez potok, čo tu tečie. Je to dosť páchnúca stružka, priteká z dediny Jamník. Okolie vyzerá dosť bažinaté, tak sa obávame, či sa nám to podarí. Nakoniec ale nachádzame vhodné miesto - Makovica kliesni cestu žihľavou po stehná a potom už stačí len jeden skok a sme na druhej strane. Lúkou sa dostávame na ovčí chodníček. Úzkym lesným priechodom tu denne cupkajú ovečky na pašu, tak ten chodník aj tak vyzerá. Radšej zachádzame hlbšie do lesa. Pri východe na lúku nachádzame prvé tohtoročné lesné jahody.  Okolo salaša prechádzame v bezpečnej vzdialenosti, asi 6 psov na nás breše z plného hrdla, našťastie sú priviazaní, lebo bačovia sú obďaleč pri ovciach, tí by nám nepomohli.  Konečne sme na lesnej ceste, ktorá nás už bezpečne dovedie cez ďalší kus nádherného borovicového lesíka k prvým domom patriacim už k Matejovciam. Konečne je tu most cez Hornád a dostávame sa do centra dediny. V obchode len tak do ruky kúpime po jednom bireli a svižným tempom sa opäť po cyklotrase, tentoraz červenej presúvame okolo Šikľavej skaly do Chraste. Je tu blatno. Miestami sú mláky krížom cez celú cestu. Na rozdiel od bikerov nemáme možnosť prejsť priamo cez mláky, tak podávame artistické výkony pri obchádzaní okrajom lesa. 

V Chrasti na stanici je jedna rozbitá lavička. Sadáme si na ňu, likvidujeme zvyšky z batohov a driemkame na páliacom slnku, konečne to vyzerá ako v júni.  Vlak je tu načas. Cestou hodnotíme tento ozaj "živočíšny výlet". Bolo toho dnes naozaj dosť - 1 človek, 4 srnky, megamajka, mravce-tunelári, páriaci sa hmyzí svet - lienky a ešte nejaké iné chrobáky, kozliatka aj s mamou kozou, líštička-kmotrička, stehlík a jeden dravec, vraj myšiak.