kategórie:
Názov: Cez Prielohy na Napoleonov klobúk
Dňa: 07.11.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1770091.JPGpolomy na hrebeni P1770125.JPGdych vyrážajúci pohľad z klobúka

Popis akcie: 

Už dlho sme sa tam chystali a táto krásna jeseň nám dala ponuku pekného dňa, ktorú sa nedalo nevyužiť. Stretávame sa na stanici v Kysaku a tesne pred pol deviatou vyrážame.

Zľahka zrýchleným tempom vybiehame nad horáreň. Prekročíme spadnutý kmeň s nápisom Zákaz vstupu-ťažba a ideme sa pozrieť k zaujímavej dopravnej značke uprostred lesa. Ťažba tam síce nie je zreteľná, ale zato je odtiaľto krásny výhľad do doliny. Pokračujeme ďalej len s krátkou odbočkou na baštu - je ešte len skoré predpoludnie, ale už tu začína byť husto. Pokračujeme plynule ďalej až na Prielohy. Od odbočky pri suchom pni ideme priamo a dostávame sa rovno doprostred lúky. Ako zakaždým, sme uchvátení týmto miestom. Sadáme si na kmene pri ohnisku, chrumkáme desiatu a obdivujeme - staré mohutné stromy okolo, pohľad na skalu na Pokrivom rovno nad nami, dýchame vôňu trávy a suchého lístia, ktorá je tu, na tejto lúke iná a oveľa intenzívnejšia ako inde. Opäť si sľubujeme, že koncom jari sem prideme prenoovať.

Po oddychu sa začína tá ťažšia časť dnešného dňa. Po chvíľke pohodlného klesania po modrej smer Lodina sa odpájame a pokračujeme po hrebienku, ktorý by nás mal doviesť na Holicu, Bokšov a nakoniec na Napoleonov klobúk. Čakali sme ťažší prechod, ale to, čo je tu, je ozaj tvrdé. Hrebeň je ako ostrie noža, na ktorom sa ešte nachádzajú voľne pohodené skaliská, väčšinou sa nedajú preliezť, treba ich v tej strmine obchádzať. K tomu sa pridávaju vyvrátené stromy v rôznom štádiu rozkladu od čerstvo spadnutých aj s kôrou až po slizké, mäkké rozhnitiny, do ktorých sa noha zaborí.  Hráme sa teda na veverky a preliezame, podliezame, preskakujeme. Tesne pred výstupom na Holicu sa nám naskytá nádherný pohľad na Rozlomity v pravej rázsoche hrebeňa. Dokonca tam na skale vidíme aj jedného človiečika. Zdalo sa nám, že za Holicou by to už malo byť lepšie, ale žiadna významná pozitívna zmena sa nekonala. Neustále zliezame nadol a šplháme zas nahor horšie ako na húsenkovej dráhe. Na Bokšove 2, na mieste, kde sa hrebeň delí na 2 rázsochy rastú len zakrpatené stromy a na slniečku si na pekných skalkách posedíme a doplníme kalórie. Udivujúce, ale z lesa pod nami počuť ženské hlasy a o chvíľu sa pod nami mihne postava v zelenej bunde. Balíme a odchádzame s tým, že sa popýtame domorodcov, kadiaľ je to najschodnejšie. Žiaľ, dnes stretávame len rovnakých prieskumníkov - na spadnutom strome sedia 2 kočky a oddychujú po náročnom výstupe z Malej Lodiny, počas ktorého sa samozrejme stratili a netrafili podľa popisu domácich.

Pokračujeme ďalej, tu to už poznáme, je to už len klesanie a malé skalky s vyhliadkami až na záverečnú monumentálnu skalu nad priehradou. Tu je ďalšia skupinka 4 žien (dnes samé ženy, ako poznamenal Jerguš - strašná presila!), ktoré sú na tom rovnako ako tie predošlé - tiež išli podľa rady domorodcov a tiež poblúdili.

Tak si pofotíme okolie, posedíme, poklebetíme a  vydávame sa na cestu do M. Lodiny po chodníčku, ktorý síce nie je v teréne vidieť, ale v mape ho máme. 4 ženy sa vyberajú rovnakým smerom, ale brutálny svah pokrytý lístím, pod ktorým sú mokré konáre a blato, berú väčšinou po zadku, tak ich hneď v začiatku radšej predbiehame a svižne zbiehame dolu takmer bez ujmy. Takmer - Jerguš utrpel len mentánu, keď skončil niekoľkokrát na zadku v lístí, Makovia aj fyzickú, keď na lakti zoslajdovala šmykľavý konár. Ale aj tak čoskoro strácame naše prenasledovateľky z dohľadu. Oproti fučí hore kopcom dvojica - vraj ešte strmo? Ešte strmšie, odpovedá Makovica - takže ani títo nevedia, kadiaľ treba ísť.

Zbiehame do hustého ihličnatého lesa a doľava vychádzame na lúku. Po nej už pohodlne prídeme až na stanicu v Malej Lodine. Vlak nám ušiel a ďalší ide o temer 2 hodiny. Je rozhodnuté, do Veľkej Lodiny ideme pešo.... Vo Veľkej Lodine nám opäť do odchodu ostáva viac ako hodina a navyše vlak ešte mešká 10 minút. Tak teda urobíme najzvláštnejšie rozhodnutie dnešného dňa - akoby sme mali čakať v podvečernom chlade, ideme ďalej a uzavrieme v Kysaku kruh - aj sme uzavreli - po 25 kilometroch. Tak nám treba, keď nemáme všetkých 5 pohromade.... ale bolo to pekné a inšpirujúce, dostali sme úžasný nápad na krtko - Mikuláša.

gpx: https://sk.mapy.cz/s/bakopahade 

fotky: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/6734802