kategórie:
Názov: Cesta hrdinov SNP - časť 6-finiš
Dňa: 11.08.2018 - 16.08.2018
Účastníci: Makovica
Hostia:

Popis akcie: 

Po dni pauzy, prania a nakupovania by Makovica rada vyrazila na finiš, ale počasie je proti - prechádza cez nás pás búrky súci tak akurát na vytopenie. Takže núteá pauza, ale len 1 deň, v sobotu ráno napriek doznievajúcim zrážkam Makovica vyráža.

Kým sa presunula do T.Teplej, pršať ešte neprestalo, ale už sú to len posledné zvyšky. Meškanie vlaku však spôsobilo, že časová os cestovania sa celkom rozpadla a jediné spojenie je do T. Teplíc-tak sa bude impovizovať s cestou proti smeru na Omšenskú babu a potom nejako naokolo. Vydarilo sa...a vydarilo sa tak veľmi, že popoludní už máme opäť jasno a 30  stuňov a to potrvá až do konca cesty. Tá mala pôvodne trvať do nasledujúcej nedele, ale zrýchlený mód - nikto nevie prečo nastal - v kilometráži ca 40 km denne spôsobil príchod do cieľa už v štvrtok namiesto nedele. Bolo síce už okolo 19,30, ale stále sa tu našlo zopár dobrovoľníkov, ktorí urobili zopár nie veľmi vydarených fotiek, takže najkrajší okamih 31-dňovej púte je zdokumentovaný najbiednejšie.....

Foto sú tu:

A tu je celý príbeh.....

Deň 26 - 11.8.2018

Mám plán vrátiť sa tam, kde som
skončila a pokračovať cez Sante Fe na Omšenskú babu a ďalej. Mám
plán, ale....

 

Vlak po Žilinu ide načas a potom
sa zasekne. Meškáme 15 minút a na prípojný bus do Ilavy bol čas 12 minút –
nepočkal. Ďalší – nejde. Vidím ilavské auto, pýtam s, či by ma nezviezli – vraj
pokojne, ale my budeme aspoň hodinu v Dubnici stáť...

Rýchlo prepočítavam. Zisťujem, odkiaľ
idú busy do Teplíc. Dážď visí na vlásku. Najbližší ide o 11:13, to je za
pár minút. Keď prichádza, vidím, že ide z Omšenia...hmmm, to som si mohla
všimnúť, mohla som vybehnúť opačne z Omšenia. Neskoro. Vyveziem sa do
Teplíc. Začína pršať, ale je teplo. Vyzliekam legíny (vo vlaku samozrejme bola
zima), dávam návleky a pršiplášť. Potím sa v stúpaní ako somár, tak
prehodím pončo dozadu a nechám ho len na hlave a na batohu. Je to
oveľa lepšie. Už som v lese na šmykľavej blatnej ceste, ktorá slušne
stúpa. Odbočujem ku každej značenej vyhliadke, ale zatiaľ vidím len hmlu.
Pomaly sa však zhora začína predierať slniečko.

Na lúke dobieham 2 mladé Nemky so
psom. Sú tu len tak na vandri, asi si užívajú, že môžu voľne chodiť po lese, že
nie je súkromný. Nedozvedela som sa, odkiaľ a kam idú, len to, že spali
v Tepliciach v parku.

Cesta je ako charleston – jemné blatko
nám vyhadzuje nožičky na všetky strany. Pri prameni s altánkom Nemky
opúšťam, sú pre mňa príliš pomalé. Pridávam do tempa a hľadám smerovník
bod Omšenskou babou. Keď tu nie je, spomínam si, že som o tom čítala. Tak
teda pokračujem ďalej až na skalnú vyhliadku, Podľa mapy aj nápisu je to
Bartošovica 680 mnm, teda vyššia ako baba. Už sa hmla trhá, tak aj čo-to vidím.
Vraciam sa späť k chodníku a tu si všímam pešníček smerujúci doľava,
teda smerom k babe. Môj inštinkt mi hovorí, že to bude asi ono...a je.
Pozorne sledujem pešníček a o chvíľu stojím na Omšenskej babe pri
kríži aj s vrcholovou knižkou. Naskytá sa mi krásny pohľad na kraj, ktorý
medzitým už zalialo slnko, vrátilo sa k nám leto. Rozhodujem sa, že
rýchlejšie ako šmykľavica dolu kopcom bude zísť po miestnej značke do Omšenia
a pokračovať po ceste. Skutočne, o chvíľu som dolu. V kostole je
svadba, hrá dychovka. Cesta dedinou a následne okolo nádrže Baračka (to je
tá, kde bolo 17.8. zemetrasenie) je nekonečná. Pauzu si dávam na lavičke pri
kaplnke pri ceste. Desiatujem a mávam autám a autobusu svadobného
konvoja.

Konečne vchádzam do Trenčianskych
Teplíc. Len prejdem parkom a po červenej pokračujem ďalej. Na konci
mestečka si vypýtam od staršieho pána vodu. Je unesený z toho, odkiaľ
a kam idem a želá mi veľa šťastia. Pokračujem na Čvirigovec, či
Kočací zámok. Podľa legendy tu chodievala dcéra bohatého mešťana, ktorá sa
nechcela vydať za ženícha, ktorého jej vybrali a 
starala sa tu o opustené zvieratá, najmä o mačky.

Cesta je opäť poriadne blatná.
Stretávam – dobieham starší manželský pár, idú do Kubrej a ponúkajú mi, že
na potom prevezú cez asfaltky Trenščína. S vďakou odmietam, lebo veď mám
na pláne iný nocľah a zajtra ma v Trenčíne čakajú nákupy.

Pri ceste je trampská chatka
s peknou verandou, ale to nie je tá, ktorú som si vytipovala. Tá príde až
neskôr. Stojí v rohu prekrásnej lúky pod vysokými smrekmi, v peknom
závetrí. Je tu aj veľký senník – láka ma, ale sú v ňom len veľké baly
nahádzané jeden cez druhý a tak sa tam nedá spať.

Obsadzujem krytú verandu chatky.
Kompletná hygiena v studničke – voda je čistá, ale na pitie mám vodovodnú.
Preperiem tričko, natiahnem šnúru a vyvesím bielizeň – ako doma.

Je 19.30, som opratá, umytá, najedená,
20 km za mnou, môžem si pripraviť posteľ a uložiť sa. 
Deň 27 - 12.8.2018

Budík zvoní o 5:00, ale tu je
ešte skoro tma. Tak robím najprv hygienu a varím čaj, na to nie je treba
veľa svetla. Večer bolo z lúk podo mnou počuť detský krik, tak nechcem
provokovať svetlom.

Bola som tu ako doma, aj šnúra
s prádlom visela, tak mi balenie zaberá dosť času. O 6:15 vyrážam
a hneď aj kufor, taký polkilometrový dolu kopcom. Nevšimla som si odbočku,
veď aj smerovník je skrytý v húštine za veľkým stromom. Zrýchleným tempom
sa vraciam a pokračujem po správnej ceste. Dobieham meškanie
a o 7:00 som na kyselke Kubrá. Rýchle foto smerovky, ochutnávka vody
a presun na zastávku autobusu. Nie som ochotná pešikovať 4,5 km po
asfaltke do centra mesta, tak sa zveziem autobusom č. 11 o 7:25. Stačiť mi
bude tá dávka asfaltu, ktorá ma ešte čaká potom. Od stanice sa presúvam
k hotelu – predtým Tatra, teraz Elizabeth – bum pečiatku, šok z toho,
že ako E8 je označená iná červená (tu je jedno z miest, kde sa stretávajú
2 červené značky) – tá na Považský Inovec. Inak v celom Trenčíne na
smerovkách CH SNP nie je označenie E8.

Potom už len cupitám po asfaltke, cez
most ponad Váh, cez Zlatovce. Tu je Lidl. Už keď prichádzam, je mi čudné, že je
tu tak ticho – je 8:15 a otvárajú až o 9:00. Najprv chvíľku čakám,
ale potom mi jedna pani ukáže, kde je Jednota. Odskočím tam a rýchlo nakúpim.
Veľa času som ale nezískala, maximálne tak 10 minút. Pokračuje asfalt, až popod
diaľnicu. Ešteže sú okolo cesty aspoň slivky, tak ochutnávam. Za diaľnicou je
prameň nejakej minerálky – Záblatská kyselka – prvá minerálka, ktorá sa
normálne pumpuje. Je zvláštna, ale nie zlá. Spomínam si, že ktorýsi SNPčkár mi
povedal, že do fľaše nebrať, lebo ju kontaminuje – neskoro, už ju mám
v malej pohotovostnej fľaštičke (mal pravdu, tej pachuti som sa nezbavila,
v Myjave som si musela kúpiť novú).

Pokračujem cez brutal kopec lesom
a po nekonečných lúkach do Drietomy. Keď vidím, kam musím klesnúť, mám
nervy. Opäť cez celú dedinu po asfalte. Ešteže teta v obchode má nanuky
a je extrémne zhovorčivá. A potom už len stúpam, strácam v ťažbe
značku, šmýkam sa na blate, dokonca idem po drevených schodoch so zábradlím
prekonávajúcimi vysoký svah na novej lesnej ceste. Na lúke pri Žľabe rozmýšľam,
či skočím pozrieť útulňu, ale v tej horúčave sa mi nežiada. Klesám, pri
prameni pácham kompletnú hygienu na hoľaka, veď je tu ľudoprázdno. Je to super
a taká voňavá (ale len na chvíľu), stúpam na Sokolí kameň. Môj pocit
ľudopázdnosti ruší početná rodina obsadzujúca stôl  s lavicami. Vybehnem na vrchol, výhľad
je ozaj krásny, len by som asi potrebovala výklad nejakého domorodca. Peak
Finder nezapínam, šetrím baterku. Stúpam Ďalej a konečne vychádzam na lúky
a na Machnáč. Tu nastáva ten pravý veget (ktorý som si, žiaľ, neodfotila).
Rozvaľujem sa na celte, obedujem, suším prepotené tričko zabalená len
v uteráku (občas sa tu zjaví aj nejaký človiečik). Dokonca rozoznávam aj
kopce. Po 3-tej pokračujem ďalej smer Kykula a potom už Čechy = asfalt.
Moje predpokladané miesto dnešného spania míňam, veď kto by končil pred 4-tou.
Osudná chyba – autobus na otočke pod Vyškovcom nechám odísť, i keď na mňa
čakal. A tak sa pľantám po žeravom asfalte a nepochopiteľne stúpam.
Neviem prečo som si myslela, že tie vrstevnice znamenajú klesanie. Leziem ako
slimáčik-máčik a preklínam všetkých, ktorí nás sem hnali. Na Mikulčin vrch
neodbočujem, s pečiatkami mám aj tak blbé skúsenosti. Zastavujem sa na
chate Lopata pri ceste. Chcem sa najesť, ale mám bohatý výber – řízek
a brambor anebo vývar – ja vám ho udělám taký hustší, sytější, hovorí
zlatá kočka, ktorej som prezieravo pochválila evidentne nové tričko Kranjska
Gora. Vývar je ozaj super, stojí v ňom lyžica – zelenia, hrášok, nudle,
játrové knedličky – dala tam asi všetko, čo v kuchyni našla – zasýtil.
K tomu kofola a to všetko spolu za 45 Kč. Idem ďalej a jastrím
naokolo – nikde žiadne miestočko, kde by sa dalo uložiť na noc. Za 12 km po
Čechách nebolo jediné posedenie alebo altánok. Chát je plno, ale Česi sú zarytí
chalupári, takže tam sa uložiť nebude dať, všade sú doma. Nakoniec šliapem ešte
pár, či vlastne veľa, veľmi veľa kilometrov a končím na rozhľadni u Křížku.
Dala som dnes skoro 40 km, ale na holej zemi, oňuchávaná českými divočákmi spať
nemienim. Rozhľadňa je na jednej strane lesného pásu s výhľadom na JV. Na
SZ strane je veľká lúka s posedením. Tu si rozkempujem večerovisko. Už-už
sa vyzliekam na kúpanie, keď tu ide čierna audina....ups. Prístrešok si
vybudujem an 1. poschodí rozhľadne a teším sa na krásnu noc pod hviezdami.
Stmieva sa a odrazu sa tu začínajú zliezať ľudia...ahááá, dedinčania
prišli na Perzeidy. No veď zas odídu. Odišli, ale začal fúkať brutálny
vietor-vetrík-hurikán, ktorý mi strhol prístrešok a skoro aj mňa odniesol.
Je južný, teplý, ale otravný. Aj by som odišla, ale tak som to upevnila, že
potme to nerozviažem. Tak trpím,  kým
nezačne svitať. Vietor skoro odnáša aj mňa, najmä keď sa zaprie do nafúkanej
karimatky, ktorú nesiem po schodoch. Na opačnej strane je iný svet – ako peklo
a raj....tu som mohla spať v tichu a závetrí.

Deň 28 - 13.8.2018

Balím s tým, že raňajky budú
neskôr. Jedna malá pauza na povyzliekanie do letného a ťahám ďalej. Ostrý
južný vietor asi rovno zo Sahary duje, ale v lese je príjemne. Raňajkujem
až pri prameni za odbočkou ku Kamennej búde. Varím čajík, chlieb, syr, salámka,
ako dezert bounty.

O 9:15 som na Javorine na chate.
Chce sa mi strašne spať. Dávam si birel a kapustnicu – je príšerná, ale
zjem, čo už.

O 10:30 odchádzam smer Myjava.
Strmo dolu na odbočku Stráne a potom po širokej ceste. Zaspávam
postojačky, či pochodiačky. Pri Dibrovovom pomníku je altánok – naťahujem celtu,
obliekam mikinu, líham na lavičku a už ma niet. Preberie ma cvakanie bŕzd
na biku. Nejaký biker číta text na pomníku a do toho si cvaká. Spala som
asi 20 minút, ale som svieža, akoby som prespala celú noc.

Kúsok za Kopcom slobodných začína
asfaltka. Idem do sandál. Nadávam, nudím sa, ale s malými prestávkami aj
napriek mojim nadávkam je asfalt až do Myjavy. Je žeravo, lepím sa
o asfalt, a preto naskočím do okoloidúceho autobusu. Práve včas – bus
vychádza na hlavnú cestu a po nebezpečnej komunikácii ma bezpečne prevezie
asi 2 km na okraj Myjavy. Ďalej už zasa cupitám po vlastných. V reštike
už síce denné menu nemajú, ale aspoň pri čakaní na kura na grile so zeleninou
si dobíjam mobil. Aj s kofolou a hranolkami za 8,60 € - ujde.

V potravinách si kupujem novú
fľašu namiesto tej páchnucej od Záblatskej kyselky. Ešte malý nanuk do ruky.
Potraviny mi netreba, zajtra som v Brezovej.

Odchádzam z mesta okolo cintorína
a vstupujem do aleje ovocovín „všeho druhu“ – mirabelky všetkých veľkostí
a farieb, sliviek a ešte aj strom obsypaný hádam tisíckou maliličkých
hruštičiek...možno sú to tie slávne hruštičky, čo sa vozili do Prahy
a predávali sa v malých vrecúškach ako lahôdková chuťovka.  Ochutnám jednu zo zeme – ale nie je dobrá –
trpká a zvnútra nahnitá... V poslednej osade pod mohylou čapujem
vodu. Je to hneď oproti starej škole, kde je dnes penzión. Majiteľ spomína, že
často u neho SNPčkári berú vodu. Vraj všetkým chutí. Ochutnám
a pochválim – je najmä studená a po 3 dňoch horúčavy mi už čistá voda
dosť lezie krkom.

K mohyle prichádzam pred
19-tou.Je tu ešte fúra ľudí, ale o 20:15 je už skoro kľud. Po večeri pri
reštaurácii, ktorá je dnes zavretá, spácham v lese hygienu a na
zotmení si usteliem v závetrí na verande chaty.

Už ležím zalezená, keď si všimnem, že
na mňa svieti trojfarebné čidlo pohybu. No nazdar, tak o chvíľu sa dovalí
majiteľ...a možno aj nie, čo keď je to kamufláž. Zavriem oči. O chvíľu na
parkovisku zaškrípu brzdy. Už je to tu, myslím si, ale omyl. To len párik
prišiel pozorovať perzeidy, takže čidlo je kamufláž pre zlodejov. O mne
vôbec netušia a idú sa cukrovať na lúku. Zaspávam tak tvrdo, že ani
nepočujem, kedy odišli.

 Deň 29 - 14.8.2018

Vstávam, keď sa začnú rozjasňovať
zore, teda o 4:45. Len rýchlo pobalím a už som preč. Vybehnem ešte na
mohylu, ale d východu slnka je ešte dlho a uja sa teším na jogurt na
raňajky. Okrem toho sú aj mraky. V Brezovej v Jednote prosím, či by
mi nedali na chvíľu mobil na nabíjačku, ale slečna mi lakonicky odpovie,“ tak
to néprichadza ábsolutne do úvahy“. Tak len zaplatím jogurt a koláče
a idem ďalej. Odbočím aj do Tesca, dokupujem, čo v Jednote nemali
(vákuovo balenú salámu). V parčíku pred Tescom si nájdem najmenej
smradľavú, teda najmenej očuranú lavičku a rozkempím sa na raňajky. Moje
labužnícke vyjedanie jogurtu z téglika polievkovou lyžicou vyvolá úsmev na
tvárach niekoľkých okoloidúcich. V duchu sa už teším na koniec asfaltu
a lesné chodníčky Malých Karpát.

Spočiatku to tak aj vyzerá, ale potom
odrazu opäť asfalt uprostred lesa. O 2 hodinky som v Dobrej Vode. Nad
odbočkou k hradu začína pršať, tak sa nezdržiavam prehliadkou hradu
a idem hneď do dediny. Kým zídem dolu, je po daždi.

Do dediny sa vchádza veľmi zaujímavo
a originálne – cez cintorín – nie okolo, ale priamo cez – otvoriť bránku,
vojsť, zavrieť za sebou a kráčať dolu strmou uličkou – ale nie dlho, po
pár metroch ma zastaví na pravej strane honosný pamätník – aha, Ján Hollý.... Má
tu aj svoju faru a pamätnú izbu.

Je 10 hodín, práve otvárajú krčmu.
Dávam si horúci čaj. Kým chladne, debatujeme s krčmárkou – nezdá sa, ale 3
mesiace cestovala na vlastnú päsť naprieč Indiou. Tento rok bola v Maroku
– Len tak s kamoškou vo dvojici.

Stavím sa ešte v potravinách Ema
– teta je fanúšik SNPčkárov, ihneď beží po pečiatku. Hneď sa pýta, či som aj ja
stretla medveďa a po kladnej odpovedi sa ihneď stávam hrdinkou dňa.
Posiela ma k prameňu dobrej vody – teda k potrubiu pod most, že to je
najlepšia voda. Tak teda poslušne naberám vodu, ktorú pijú aj Trnavčania
a vyrážam ďalej smer Devín. Púšťm sa do lesa – opäť po asfalte.
Z hrdej tabule sa dozvedám, že protioižiarne cesty okolo Dobrej Vody boli
vybudované vďaka EU – tak už vieme, kto za to môže, že sa plahočíme po asfalte....

Za Mihalinovou je krásny altánok. Cez
mostík ponad nevábne vyzerajúcu a voňajúcu bačurinu, ktorá by mala byť
miestnym potokom, sa ide aj k studničke, ktorí ale netečie. Rúrka
v skruži je privysoko v pomere k hladine vody, takže len
presakuje do malého čistučkého jazierka. Na pitie nepotrebujem a na
umytie a pranie dobré. Za hlasného ujúkania si splachujem čerstvou vodou
aj vlasy a preperiem tričko. Kým obschem – ja i tričko, obedujem.

Ako inak, asfaltom pokračujem do
Dolnej Rakovej. Idúc okolo chát v Hornej Rakovej a počúvajúc rachot
kamiónov s kamenivom na hlavnej ceste nad údolím, spomínam si na hluk
našej križovatky doma ako na rajskú hudbu – no, balzam na dušu tu určite nie je.
Vychádzam ma hlavnú cestu, ale našťastie len kúsok cez most a už aj odbočujem
na lesnú cestu – hurá, bez asfaltu, pre zmenu plná odpadkov z parkoviska,
buriny a bahna. Celá happy idem do vibrám, ale po kilometri je tu opäť
asfalt, po pravej strane veľký oplotený areál, kúsok lesa a potom tvrdá
šotolina a chatové osady. Cesta ma vracia opäť na asfalt a ten ústi
na hlavnú cestu. Treba mi prejsť popri kameňolome. Je tu hurhaj, prach, zmätok
z pohybu nakladačov a nakladaných sklápačov priamo na okraji cesty,
kadiaľ vedie značka. Konečne som za nakladacou plochou a cesta začína
prudko stúpať. Naivne sa nádejám, že značka vedie doľava cestou k radu
domov, ktoré sa tu ocitli úple neuveriteľne v úzkom údolí uväznené medzi
cestou a lomom. Po 100-200 krokoch ale zistím, že asi som sa domnievala
nesprávne. Konzultujem s miestnou mamičkou, ktorá potvrdzuje, že značka
ide hore. Naberie mi vodu a dovolí prejsť cez ich pozemok (vhodný ako
tréningový priestor pre beh do vrchu) na cestu. Majú bránku aj hore, lebo tam
je autobusová zastávka. Vyliezam hore a ťahám batoh obťažkaný 3 litrami
čerstvej vody. Našťstie po ceste idem len pár desiatok metrov a odbočujem
doľava na miestnu cestu a...vchádzam do raja. O chvíľku som v tichom
údolí s mäkkou lesnou cestou, napravo les, naľavo v rade krásne
chatky plné dovolenkujúcich chalupárov. Chvíľu váham, kadiaľ ďalej, ale
z verandy už mi kričia, že...“na Devín rovno hore, tam už je v lese
značka“....zjavne nás tu evidujú a poznajú...keby nám tak ešte pred
nástupom na Záruby urobili nejaký azyl, rozumej ohnisko s altánkom, kde by
sa dalo hlavu skloniť. Je pred piatou, treba si už pomaly hľadať miesto na
prespanie. Dávam si predsavzatie, že prvú príležitosť využijem a nebudem
špekulovať. Lenže....tu asi nemajú jeleniu zver alebo sa o ňu
nestarajú...žiadny senník, ani krmelec, žiadne lavičky, či ohnisko
s altánkom pre pútnikov. Len idem a idem, teším sa z lesa
a mäkkého chodníka a odrazu som medzi skalami na Havranici. Ups, tak
to som trošku nezvládla. Cesty späť už niet, musím prejsť cez Záruby, teda 2
hodiny pochodu  to je už pol piatej. Na
Havranej skale si posedím, dám rýchlu predvečeru, či večeru – ja, zarytý
odporca paštét zládujem 3 krajce chleba a čosi s husími játry. No čo,
na Brezinkách je chata, určite sa tam nejaké miesto na prespanie v okolí
nájde, možno aj večeru mi uvaria. Objavujem výhľad na Smolenice a bez
dlhého zdržiavania pokračujem ďalej. Dumám, že možno aj na hrade by sa dalo
prespať. Celý masív je porastený aj 60-70 cm vysokým múrovníkom – je to čosi
podobné ako žihľava, len to nežižlí, ale....občas sa medzi ne nejaká priplichtí
a ten moment prekvapenia potom....auuuu. Aspoň mi nebude
v pribúdajúcom večere zima na nohy, lýtka pália od žihľavích pohladení.

Na Zárubách sa už pomaly začína
v svetle prejavovať zvečerievanie, vidím ale veterný park na Cerovej (až 3
vrtule). Klesanie je pomerne nebezpečné, únava, batoh tomu ešte pridávajú, tak
opatrne pomaličky klesám. Stretávam prvého protiidúceho turistu, pýtam sa, ako
to vyzerá na hrade, či tam niekto je (myslím tým, či ho opravujú) a či sa
tam dá prespať. Vytreští na mňa oči a ide ďalej. Keď tam prídem, vidím,
prečo ten pohľad. Hrad je už uprostred lesa, celé to je zarastené, tadiaľ teda
cesta nevedie. Od hradu je už ale cesta dobrá, tak som o chvíľu pri
očakávanej chate Brezinky....teda pri tom, čo s nej ostalo. Ruina je už
zarastená 20 cm hrubými stromami. Páni značkári, čo tak pripísať na tabuľku
„býv.“ (ako bývalá)?

Je mi do plaču. Cupitám ďalej – vľavo
smutný les plný popadaného dreva, vpravo elektrický ohradník. Odbočujem doľava
spolu s modrou a odrazu sa mi do cesty postavil senník – úplne novučičký.
Pozerám okolo, neďaleko je búdka na wildlifewatching, ale kto by v lete
chcel vidieť pri krmelci jelene, tie majú teraz inú šťavnatú papu.

Pre istotu ale len čuším a čakám
do zotmenia.

Deň 30 - 15.8.2018

Prvýkrát sa zobúdzam o 1:35.
Obloha nado mnou je ožiarená na žiarivo tmavomodro, netuším čím, ale asi
hviezdami, keďže je tesne po nove. Snažím sa urobiť fotku – možno z toho
niečo bude. Snažím sa presvedčiť svoju hlavu že ešte nie je dosť vyspatá
a o druhej v noci vyraziť by bolo choré. Skúsim rozopnutie môjho
pre Sibír ušitého spacáku a to pomôže – zaspím ako v oleji. Pri
druhom zobudení už vidím, že pomaly už bude čas. Obloha nado mnou je ešte tmavá,
ale lietadlo už kreslí bledoružovú čiaru. Je 4:45. Rýchlo balím
a o 5:15 vyrážam. Baterka na 19 %, takže dnes režim lietadla
a zapínať len v prípade núdze. Hneď za rána vidím neďaleko chodníka 2
jelene, ale značka nikde. Potom ju ale nájdem a už som v pohode,
i keď značka sa vyskytuje tak raz za 300 metrov. Chodník vedie
v mladine, nechcem vidieť, keď napadne sneh a vyšliapaný chodník
zmizne. Skrátka – značenie je tu pre tých, čo to tu poznajú. Mixom šotolina –
asfalt – kúsoček lesnej prte – vyhliadka – pokračujem priebežne za svojim
cieľom. Predbieha ma ťažký nákladiak na zvoz dreva – už vidím, že tie 2 jelene
zrána sú asi jedinou dnešnou zverinou, ktorú uvidím.

O 7:00 prichádzam na ospevovaný
Mon Repos – konštatujem, že je to vcelku nechutné miesto. Studnička zanedbaná,
všade bodrel, odpad, smrad zo zahnívajúceho všeličoho, altánok pri letohrádku
tiež nič moc. Evidentne tu niekto večer griloval, popol je ešte teplý. Tak len
rýchly čaj, raňajky a o 7:45 vyrážam ďalej. Čoskoro prichádzam na
Amonovu lúku – celkom obyčajná lúka, rozbitý altánok, pripomínajúci šopu
v lesíku na jej okraji a voda vraj 200 m. Vody mám dosť, tak sa
nezdržiavam a pokračujem. Dnes to ide akosi ťažko. Dva dni po 40 km, to je
s týmto nákladom dosť na také tintítko ako som ja.

Mapu nezapínam, tak ani neviem, kam to
vlastne leziem opäť ako do neba. Veď tabuľka hore mi to prezradí – je to Klokoč
– skalnatý kopček (661m) s pekným výhľadom. Zaujímavý je „ježatý kríž“ –
zo všetkých strán sú doňho povtĺkané klince, pod ktorými sú občas rôzne
prívesky alebo jednoducho len viečka z plechoviek od piva. Opäť klesám do
sedla Uhliská, aby som mohla začať stúpať na Vápennú. Konečne sa dostávam do
tempa, nohy už nie sú také ťažké ako zarána. Už som za polovicou, keď sa oproti
objaví chlapík s paličkami v zelenom tričku a už zďaleka na mňa
kričí, že „zdravím SNPčkárku“....čučím ako puk. René je z Myjavy, všetkých
nás sleduje a koho stíha popri práci, toho ide privítať. Pochváli ma, vraj
som tu skoro, že mám dobré tempo.... spolu vyjdeme na Vápennú (Roštún).
Dostávam pozornosť, vychladený bylinkový birel a konečne mám aj nejakú
poriadnu fotku, nielen čudo zo samospúšte bez statívu.

Spolu zídeme do Sološnickej doliny,
kde si vymeníme maily a rozlúčime sa. V prvom stúpaní ide ktosi
oproti a máva a kričí na mňa – Košičanka z Košičana – vraj ide
z Rače a spala kdesi na posede – podobne ako ja na rozhľadni sa veľa
nevyspala – skrátka, človek nie je vták a mal by sa držať pri zemi.

Čaká ma nekonečné pešikovanie okolo
plota. Odchádzam od neho, ale sa opäť vraciam – či v lese, či na lúkach,
mohutné hrubé pletivo je stále tu. Asi vojenské lesy, myslím si, ale nie celkom
to chápem. Prechádzam cez Taricové skalky, opäť trošku výhľadov a potom opäť plot.

Na Hubalovej sa dozvedám, že plot
patrí Lesom SR a mám dodržiavať poriadok a na jedlo používať
papierové alebo iné tácky, aby sa nezamastil stôl....

Dám si pauzu na jedlo, ale je mi
v tom hlbokom tieni akosi chladno, tak len rýchlo čosi zhltnem a už
aj odchádzam. Snažím sa zohriať rýchlou chôdzou, ale zahreje ma až slniečko na
Čermáku. Nedozvedela som sa z pomníčka, kto to bol ten pás Csermak, len že
tu odpočíva v pokoji s manželkou aj 4 deťmi. Na nete píšu, že vraj to
bol horár....Rozťahujem celtu, vyzúvam vibramy, ale slnko tak pečie, že dlho
nevydržím. Veď o chvíľu ma zahreje výstup na Skalnatú, ale o tom ešte
netuším, keďže idem naslepo bez mapy. Skalnatá síce vôbec na chodníku nie je
skalnatá, ale výhľad je tu celkom pekný. Stretávam ocka so synom. Ocko sa
vytešuje výhľadom, syn čučí do mobilu a na ockove, vidíš, teda ide až z Dukly,
to je výkon, odpovedá nezúčastneným „mhmmm..“ Pousmejem sa – zas jedna
z obetí ockových snáh žiť zdravo.

Už len zostup do sedla pod Javorinou,
výstup na Čmeľok a okolo čudnej rakety Majky z Gurunu
s varovaním, pozor EMG žiarenie sa konečne dostávam na Pezinskú Babu.

Práve sa tu vytešujú nejakí motorkári,
motory revú. Nikde nevidím smerovku s názvom chaty, kde mám ubytko, tak sa
pýtam čašníka v luxusnom penzióne. Nasmeruje ma na cestu vedúcu našťastie
mojim smerom. Prichádzam na parkovisko pred reštikou Nemo a opäť nič.
Telefón žije z posledných síl, tak volám tetuške, vraj kde je tá chata.
Odpoveď Na Pezinskej Babe. Hysterický smiech – ja som na Babe, ale kde presne...
konečne ma nasmeruje za pás stromov a som tam. Je tu dosť mŕtvo, ale ako
zistím o chvíľu, je to lacná alternatíva občerstvenia pre bikerov.
Zastavujú sa tu na pivko a párky alebo polievku.

Teta ma ubytováva a teplá voda
vraj bude o 5 minút. Teplú večeru z mrazených polotovarov si
dohadujem na 17.45, aby som mala dosť času na pranie a hygienu. Počkám 10
minút, vojdem do sprchy, páku poslušne podľa inštrukcií presuniem doľava,
pustím vodu a ááááuuu – studenšia ako v studničke, navyše tečie
a strieka zo všetkých otvorov a spojov na hlavici a hadici. Čakám po členky
v ľadovej vode, kedy oteplie. Nič. Vzdávam to, obliekam na seba aspoň
niečo drobné a idem sa teda spýtať, čo je s tou vodou.

„Dedko, naložil si už pod kotol? Pani
sa chce osprchovať.“ Odpoveď som nerozumela, ale zrejme sa počudoval, že kto by
sa sprchoval o pol šiestej.

„Počkajte ešte 5 minút, manžel už
išiel naložiť do kotla“.

Vitaj, slovenská služba, vitaj
ubytovanie za 25€ na noc.

Tak som sa teda dočkala konečne
vlažnej vody a uprostred hygieny mi klope teta na dvere, že večeru mám na
stole – asi pozabudla, že som sa sprchovať začala o 20 minút neskôr.

No, večera OK, aspoň že ten šalát bol
čerstvý a výborný a bola to porcia hranolkov a zeleniny takmer
nezjediteľná.

Ešte pokecáme s bikemi,
prichádzajú do šoku, keď zistia odkiaľ a kam idem, kde spím a ešte
k tomu sama. Zaželajú veľa šťastia a už ich niet, domov to majú dosť
ďaleko. Jeden mi chce dokonca ponúknuť v Blave nocľah, ale uvedomí si, že
ide s rodinou do Veľkej Fatry a nebude tu.

Dohadujem si s tetou ešte
požičanie kanvice na ranný čaj a zaliezam do postele. Akosi sa mi nedá
zaspať, musím dokorán otvoriť okná, aby som mala vzduch. Vtedy zistím, že
senzor na dvore zapína svetlo, keď ja prejdem okolo okna. Dúfam, že sa nebude
zapínať, keď sa otočím v posteli.

Deň 31 - 16.8.2018

Vstávam tradične o 4:40, ale
poležím do 5-tej. Rýchlo pobalím, navarím čaj a vyrážam. V lese ma
vítajú 2 maličké srnky. Pobiehajú po chodníku predo mnou hodnú chvíľu, kým si
uvedomia, že pokoj odo mňa budú mať až vtedy, keď ujdú z cesty do lesa.

Na prvom kopčeku, kde čosi vidno,
zrejme pod Konskými hlavami, fotím čerstvo vychádzajúce slnko a jeho
žiarivé lúče presvitajúce cez les. Celé plantáže smlzu (asi tak sa volá tá
vysoká, vysoko estetická tráva) ožarujú ploché lúče ranného slnko – romantika
jak sviňa. Pokračujem smer Stratený kút. Aby som sa nestratila, mi viac ako
červené značky značkárov pomáhajú reflexné štvorčeky Štefánik trajlu
a cykloznačky. Z ďalších kopcov za zmienku stojí Somár – na vrchol
treba odbočiť len zopár metrov doprava na lysinku kopca – oplatí sa. Krásny
výhľad na Záhorie. Prechádzam okrajom vojenského priestoru, priamo na značke je
aj tabuľka so zákazom vstupu. Zmeníme zviera a pokračujeme na Kozie
chrbty. Odtiaľ odkiaľsi vidím prvýkrát aj Kamzík a Javorník – radar –
dvojča od našej Kojšovky.

Pokračujem mäkkým chodníkom cez
niekoľko potôčikov po zničených, okolia hlavného mesta nehodných mostíkoch. Pri
jednom je dokonca pohodená predná maska z nejakého auta.

Na Bielom kríži prezúvam sandále,
začína sa asfalt. Objavujú sa bikeri, bežného tričkového tu nevidíte, všetci sú
nastajlovaní do dresov svetových značiek – moment, tam šliape chalan
v čiernom tričku bez nápisu.....

Prechádzam od studničky
k studničke, pi každej je nápis, že podľa rozboru z 04/2018 je
nepitná. Ešteže vláčim vodu ešte z Baby.

Pi Spariskách idem opäť do vibrám
a dochádzam až na Kamzík. Pri prvom bufete si dám birel a brutálne
slané hranolky. Naštartuje ma to, akoby som zjedla svadobnú hostinu a po
polhodinke oddychu pokračujem ako znovuzrodená. Dumám počas chôdze, čo ďalej.
Katka mi napísala, že môžem spať u nich. Snažím sa spojiť s Kamilom –
už sa odsťahoval do Nitry, číslo Vierky Baranovej neviem prečo nemám
a Telíčko mi neberie....ale bude ako bude, je jedna popoludní, ešte nie je
čas na skončenie. Vybehnem na rozhľadňu, je fakt postavená na peknom mieste
a výhľad je obmedzený, ale nádherný.

Dolu, na Červenom moste objavujem
studničku, pri ktorej idem do sandál ozaj luxusne – dokonca si ochladím
a umyjem nohy. Veď idem do civilizácie.

Tak teda ťapem po uliciach, asfalt je
čím ďalej, tým teplejší, ešteže vchádzam do Horského parku. Dúfam, že stretnem
nejaký obchod, túžim po čerstvom jedle – rozumej po chladnom ovocnom jogurte,
a po treske!!!! Netuším prečo, ale treska v tejto chvíli znamená pre
mňa najväčšie mňam. Úchylka človeka, čo už dlho nebol doma? Vraj emigranti
snívajú tiež o treske.... J

Vychádzam z Horského parku, je
tam krčmička a...brutálne schody na Slavín – chce to doping. Za nanuk, lepšie
povedané miniatúrneho Míšu si zapýtajú 1,80€!! Zatočí sa mi hlava – vitaj
hlavné mesto. Labužnícky uhrýzam a šliapem nahor. Asi prvýkrát schody
nepočítam, už na ne po tých miliónoch krokov kašlem.

Chlapík pred sídlom veľvyslanca USA
odfukuje suché lístie z cesty a chodníka...na cestu a chodník
pred ostatnými domami – dokonalý obraz toho, ako si táto veľmoc upratuje svoj
bodrel k susedom, napadne mi paralela medzi týmto lístím
a amortizovanou muníciou, ktorú treba recyklovať napr. v Sýrii alebo
inej konfliktami zmietanej krajine, aby nás jej delaborácia nič nestála.....aj
o tom je to, keď človek ide SNP sám....dumá aj nad takými banalitami, ako
je suché lístie na chodníku.

Pomedzi luxusné domy na Slavínskom
kopci sa dostávam až do Mlynskej doliny. Pri bráne cintorína si v kvetinárstve
odkladám batoh, kupujem kahančeky a idem zapáliť spomienku babke
a tete. Nebola som tu x rokov, ale hrob nájdem hneď – k Dubčekovi
a potom hore chodníčkom a po schodíkoch.

Vraciam sa po batoh a rozhodujem
sa, že asfaltu mám už po krk. Presúvam sa busom do Karlovej Vsi a poďho do
lesa. Keď si konečne pri jedle nakúpenom v hojnom množstve v maličkom
Tescu pozriem mapu, zisťujem, že som so sebou poriadne vybabrala – je to
odtiaľto ešte ďalej, akoby som pokračovala zo Slávičieho údolia.

Ešte k nákupu – platí, že nikdy
nenakupujte hladní – nakúpila som pre regiment – tresku, jogurt, birel, žemle,
sladké rožky, kofilu, broskyne a ešte chcem nájsť džús. Pýtam sa mladého
marihuanového mládenca – kde máte krabicové džúsy.

Co de máme?

Džúsy.

Aha, džuse, té sú hentám zádu.....

Zaujímavé skloňovanie, ale hlavne, že
mám, čo chcem.

Na začiatku prírody opäť stolujem na
celte, ale nezjem ani tretinu. Zvyšok povlečem v batohu. Vylievam aspoň
prebytočnú zásobu vody. ostávam v sandáloch, lebo je tu asfalt...ale aspoň
tak nepáli v tieni stromov.

Vchádzam hlbšie do lesa
a nastáva najhorší horor SNP. Som silná povaha, ale asi prvýkrát v živote
som dostala panický záchvat. Príčina? Je bezvetrie a každý živý organizmus
tu napádajú milióny múch. Keď zastanem, mám ich všade, lezú do očí, nosa, uší,
nadýchnem sa a v ústach ich mám 3. Pozriem dolu a nedovidím si
na nohy, rukami doslova odhŕňam muchy spred svojej tváre. Nakoniec si urobím
z halúziek metličku a neúnavne ňou mávam pred tvárou, aby som vôbec
mohla dýchať. Medzičasom sa povrch zmenil na šotolinku, chcelo by to vibramy,
ale nedá sa zastať. Toto trvá temer až na Devínsku kobylu.

Na kobyle sa stretávam
s východniarom, ktorý tu pracuje a chodieva si užiť les. Načo som sem
liezla? Pre ten kúsoček výhľadu na rakúsky veterný park a koryto Dunaja
a Moravy? Konečne sa prezúvam do vibrám a serpentíny zostupu zdolávam
v pohode. Na Devín prichádzam o 19:20 Začína sa pomaly stmievať,
svetla pod stromom ubudlo. Náhodní okoloidúci zjavne nechápu význam tohto
okamihu pre mňa (veď prečo aj), fotky, ktoré mi robia, vôbec nevystihnú pre mňa
atmosféru.

Posedím, pokúsim sa zohnať pečiatku.

Na koho myslím? Divné, ale na pátra
Petra z Kremnických Baní, že mu určite musím poslať fotku, že som to
dala...správne ma hecol. Neviem, či sú na to školení, ale s ľuďmi to naozaj
vedia.

 

Symbolicky skladám paličky
a pripínam ich na batoh, koniec, už ich nepotrebujem.

Vraciam sa už v pokoji na
zastávku autobusu, lístok mám kúpený, tak sa odveziem na stanicu. Vo WC pácham
hygienu – nie som jediná, skutočne by tu bodla sprcha, dala by som za ňu teraz
aj 10€.

O 23:45 sa pohýnam
z Blavy v plnom vlaku. Doma som pred 6-tou ráno – o 3 dni skôr, ako
som si naplánovala. Ale veď všetci vieme, že plány sú na to, aby sa
neplnili......

A to je koniec - splnenie jedného sna - treba vymysleť ďalší, nový a rovnako lákavý......už to asi mám, ale tento bude bikerský....