kategórie:
Názov: Bežky na hrebeni Volovských vrchov
Dňa: 07.01.2021
Účastníci: Makovica, Šaňko
Hostia:

P1790049.JPG P1790071.JPG

Popis akcie: 

Šaňko prejavil túžbu a Makovica ju pomohla splniť - teda dodala Šaňovi bežky a palice. Tak sa teda spolu môžu vydať na prvé bežkové dobrodružstvo tejto zimy. Po obzretí trasy smerom na Lajošku v predošlých dňoch sa rozhodujeme preskúmať hrebeň opačným smerom - na Kloptaň.

Vyrážame o 7:30, takže parkovisko je opäť ešte skoro prázdne. Stretávame sa s Ľubošom - ide s kolegami na skiaply, na diaľku sa zdravíme a vyrážame smer Golgota. Používame skratku po modrej a potom po asfaltke a zjazdovke až na Golgotu. Nad križovaním zjazdovky skialpnisti zapínajú lyže, my si naše ľahké bežky odnesieme pod pazuchou až na Golgotu. Kým sa ustrojíme, prichádzajú aj skiaplinisti. Na diaľku podebatujeme a zaželáme si pekné zážitky. Odbočujeme doľava na spojku z Golgoty na asfaltku. Je to doslovný bežkársky raj. Žiadne popadané konáre, 30 cm čerstvého snehu a stará stopa zapadaná novým snehom, teda vlastne panenská cesta. O chvíľu vychádzame na asfaltku. Je tam len zopár ľudí, predsa je ešte pomerne skoré ráno. Okolo 9-tej vychádzame k pomníku. Výhľad je úžasný - v doline ani zrnka snehu, ale snehom zasypaný hrebeň vedúci zo severu na Kojšovku sa trbliece na slnku ako diamanty. Vyzerá to ako v tých rozprávkach, kde hrdina hľadá nejaký čarovný artefakt a ide jarom-letom-jeseňou i zimou, ktoré sa veľmi rýchlo menia - tu by kameramani ani nemuseli čakať na zmenu ročného obdobia, stačilo by zmeniť nadmorskú výšku.

Rozhodujeme sa preskúmať okruhy, ktorých mapa je na tabuli. Šaňko ich fotí a Makovica štartuje navigáciu. Predtým si ešte vychutnáme pohľady na slnkom zaliate zasnečené svahy. Hustá hradba mrakov však stojí už na svahoch Hnileckých vrchov tesne nad Prakovcami a Helcmanovcami. Uvidíme, kam sa tá hmla poberie.Takto vybavení sa vydávame do neznáma - no, nie až tak celkom do neznáma, pod čerstvým snehom sa dajú rozoznať staré bežecké stopy. Najprv brutálne klesáme, ale v novom snehu je to veľmi príjemné. Presne, ako bolo nakreslené na plániku, odrazu sa cesta skrúca doľava a začína stúpať, ale veľmi príjemne, pohodlne. Takto sa rôznymi cestičkami dostávame opäť pod hrebeň s červenou značkou. Šaňka lákajú stále ďalšie chodníčky na prieskum. Keď však chce opäť prudko odbočiť doprava nadol, Makovica sa ohradí - len aby sme nedošli do Prakoviec - kukne do mapy a fakt, dostali sme sa práve na modrú, ktorá z hrebeňa vedie dolu do Prakoviec. Tak sa poslušne aj Šaňko obráti smerom doľava a začíname stúpať na hrebeň. Dlho sa však modrej nezdržíme - doprava odbočujú po úzkej cestičke jelenie stopy - jedinečná príležitosť nasledovať jeleňa. Našťastie, briezky poohýbané pod záľahou snehu a inovate sa nám pomerne ľahko rozostupujú a aká-taká cesta vedie až po širokú zvážnicu s červenou značkou. Vľavo nad nami vidíme smerovník na Bielom kameni a aj dvoch pešiakov, ktorí odpratávajú z cesty popadané konáre. 

Prichádzame až na hranicu rúbanicka, kde cesta výrazne odbočuje doľava a klesá k Trom studniam. Šaňko by chcel ísť ďalej, ale Makovica rezolútne vyhlasuje, že tam veru nejde, je tam permanentné blato a teraz ešte nie je taká zima, aby sme sa v ňom nevyrochnili a kto potom bude ťahať tie namrznuté bežky späť do Zlatej Idky. Tak odbočujeme kúsok z chodníka a odľahčujeme našim batohom. Kým jeme a vychutnávame si teplý čajík, privalila sa odkiaľsi hustá hmla a o chvíľu nevidíme ďalej ako na 20-30 metrov. Je čas vydať sa späť. Pekne po červenej sa vraciame k pomníku a pri pohľade na hodiny (je len tesne po 12-tej) sa rozhodneme vybehnúť ešte na Kojšu. Na Erike je už dosť ľudí aj áut, tak len rýchlo prechádzame. Na vrchole sme len my a jedna asi 8-členná skupinka mladých ľudí. Navzájom sa z bezpečnej vzdialenosti fotíme a čakáme, či nám slnko nedaruje nejakú krásnu minútku. Odrazu  sa hmla trhá a presvitá slniečko. Vidme ale, že najprv je nad nami hmla a potom ešte mraky, takže musíme počkať kým sa diera v hmle zosynchronizuje s dierou v oblakoch - stalo sa, ale asi len na 10-15 sekúnd. Sme spokojní, môžeme sa pobrať nadol - najprv chvíľu po lúkach v hlbokom snehu, ale nie je to príjemné, lebo ten sa každú chvíľu pod nami prepadá podľa toho, čo je pod ním. Vraciame sa teda na cestu a po nej zjazďujeme až na poslednú zákrutu cesty pred odbočkou na modrú nad parkoviskom. Oproti nám sa rútia davy sánok, kočíkov na sánkach, croozerov na lyžiach, bobov, dokonca aj pár bežkárov ešte šliape nahor (neskoro sa spamätali). Lesom, aby sme sa nezablatili, k rampe a snehom na okraji cesty prichádzame k autu.

Bol to krásny deň. Makovicine bežky vydržai, takže sa sťahujú k Šaňkovi na zimný pobyt, nech si ešte užijú dotyk so snehom, kým skončia, celkom rozpadnuté v kontajneri.