kategórie:
Názov: Ako sme objavovali krásy a hrôzy Hatinských skál
Dňa: 18.03.2021
Účastníci: Makovica, Rado
Hostia:

P1033694.JPGVyhliadka na Bodvu z Hatinských skál P1033915.JPGpriechodová jaskyňa nad vodami Bodvy

Popis akcie: 

Kamarát Rado ma pozval na objavnú výpravu cez Medzevskú pahorkatinu - tak sa totiž volá ten pás kopčúrikov po ľavej strane od cesty z Moldavy do Jasova. Parkujeme v Jasove pri jaskyni a vyrážame, ja som len účastník zájazdu, Rado velí.

Po širokej poľnej ceste sa okolo chát dostaneme do lesa a dosť strmo stúpame. O chvíľu sme na hrebeni a dostaneme sa až na okraj polí a lúk smerom k Debradi. Zahneme lesom doľava a priblížime sa k okrajom skál. Popri skalnej hrane pokračujeme smerom na Hatiny. Naskytajú sa nám občasné výhľady. Prepletáme sa skalkami porastenými hrubými vrstvami machu. Rado spozornie a prebudil sa v ňom reflex hľadača - ňuchám, ňuchám jaskyne. Zatiaľ sme ale vyňuchali len stádo laní. Mierne vyplašené bežia pod nami po chodníčku popod skalami. Je ich aspoň 10. Bežia ale veľmi rýchlo, s fotením ppomedzi stromy veľa úspechu nemáme. Schádzame dolu pod niektoré skalky, kde by podľa mapy v Radovom mobile mali byť jaskyne, ale žiaľ, nemáme úspech, všetky domnelé vchody sú len tieňom alebo malou puklinkou v skale. Vraciame sa hore, odtiaľ je aspoň pekný výhľad.  Pomaly sme vyhladli, tak si povieme, že na ďalšej vyhliadke sa najeme. Už ju pred sebou vidíme, ale delí nás od nej poriadne hlboká roklina. Rado sa už-už rozbieha rovno za skalou pred nami, ale v rámci výuky o čítaní terénu ho pekne vediem naokolo, aby sme sa vyhli strmému klesaniu a následnému stúpaniu. Konečne to začína v lese aj žiť - objavujú sa prvé snežienky a je ich čoraz viac. Najeme sa, ale dlho nesedíme, poriadne tu fúka, tak radšej hneď pokračujeme ďalej. Odbočujeme od skál, vychádzame na širokú poľnú cestu, po ktorej za chvíľku prídeme do Debrade ku kostolu. Od neho je to len kúsok k štylizovanej soche kráľa Ladislava, ktorá nás pozýva na návštevu Ladislavovej vyvieračky. Dnes tam ale nejdeme, plán je iný. Aspoň sa ale zastavíme pri pekne upravenej kaplnke a ešte krajšej vyvieračke, ktorá tu vyteká. Kešku, ktorá je vraj kdesi pri krivom strome, sme opäť nenašli.

Vraciame sa späť na Hatinské skaly. Kúsok ideme ako sme prišli, ale potom, na okraji lesa sa vydáme cestou viac doprava. Pekná, zreteľná cesta nás dovedie postupne až k skale nad Hatinskými jaskyňami. Širokou úvozovou cestou zídeme pod skaly. Rado disciplinovane naokolo mapuje trasu a ja si to skrátim krátkym úšustom pomedzi skalky rovno k jaskyni. Je jar, žihľava tu ešte nie je temer po pás ako v lete, môžeme teda pokojne obzerať a objavovať. Pri vchode do jaskyne je inrofmačná tabuľa a aj upozornenie že Poškodzovanie je zakázané. Na Slovensku sú ale predpisy na to, aby sa porušovali, a preto je všade naokolo hrubá vrstva odpadu - fľaše, plechovky, igelity, kanistre, konzervy a aby toho nebolo málo, nejakí exoti si naložili oheň priamo vo vchode do jaskyne. Steny sú očmudené a zápach dymu je v celej jaskyni. Ak tu nejaké netopiere aj spali, určite sú z nich už údenáče.

Ďalej si ideme splniť každý jedno želanie - Rado chce nájsť jednu mystery-keš a Makovica vidieť Heleninu vyvieračku. Mysterka je hneď neďaleko. Stojíme pred skalou a vraj tu niekde nad tým výklenkom by mala byť v otvore. Rado sa prekonáva, oblieza skalku zo všetkých strán, ale po žiadnom otvore ani chýru. Tak nám napadlo, že ten otvor bude možno vo vyšších častiach na svahu. Lezieme strmo nahor okolo skaly  a začíname skúmať terén. V mieste, kde začína vyšší pás skál sa Rado ponáhľa kamsi za zákrutu. Mne sa zapáči pekný krasovo-škrapový okrúhly otvor. Kuknem dnu, a tam pero - a tak som Radovi našla mysterku. On zas našiel asi o 5 m ďalej vchod do krásnej jaskynnej chodby - ani jeden nemáme baterku, preto len s mobilom lezieme aspoň kúsok dnu. Pokračovaním, kde sa chodba rozdvojuje sa ale už nepúšťame ďalej.

Vrátime sa pod skaly a rýchlym krokom sa okrajom lúky a cez cestu do Debrade presunieme asi 500 m na juh k Heleninej vyvieračke. Vyzerá to ako veľká mláka pod skalami, ale na jednom mieste z tej mláky vyteká veľmi silný zurčiaci potok, množstvo vyvierajúcej vody je teda pozoruhodné. Odkiaľ presne vyviera sa pokúšame zistiť pomocou kúskov kôry hodených na hladinu a asi sa nám to aj celkom podarilo. Na brehoch kvitnú pľúcniky a na protiľahlom brehu prekrásne trsy snežienok.

Okrem tejto krásy nechýbajú samozrejme v tmto regióne všadeprítomné odpadky. Rýchlym krokom sa vraciame k Hatinskej jaskyni 1, obzrieme si ešte vyvieračku zachytenú do vodovodu a kúsok za ňou Hatinskú jaskyňu 2, kam je vstup zakázaný, lebo tam žijú netopiere.

Rozhodujeme sa, že sa pokúsime pokračovať popri rieke pod skalami. Viem, čo nás tam čaká, ale nechcem brať Radovi nádej na objavenie ďalších jaskýň. A tak sa plahočíme prekrásnym lužným lesom s neuveriteľne pokrútenými jelšami, javrmi, dubmi a hrabmi, porastenými machom koldokola. Pod nohami nám chrapčí - nie je to ale ľad, ani sneh, sú t tony a tony odpadu - zovšadiaľ na nás kukajú plastové fľaše, igelitky, polámané detské hračky, plastové tégliky od jofurtov, ramy, zmrzliny, skrátka, nájdete tu, čo len chcete. Sú všade, na zemi, vo vode, zachytené na konároch stromov, kusy igelitiek romanticky povievajú a tvária sa, že sú jedinečnou výzdobou tohto kúta prírody. Chce sa nám plakať, aj kričať od zlosti zároveň. A pritom je tu tak krásne. Spomedzi tohto odpadu si cestu za slnkom občas predierajú snežienky, pľúcniky a šalší odvížlivci. Na niektorých miestach musíme exonovane obchádzať skaly tesne ponad vodu a pridržiavať sa len koreňov stromov rastúcich na skalách. Na jednom mieste však kapitulujeme. CHcel by to 3-4 stupačky ako v Prielome Hornádu a jednu reťaz, hne%d by sme to zvládki,. Takto ale musíme vyliezť niekoľko desiato metrov po šmykľavom svahu na skalku a z druhej strany si opäť nájsť cestu, ako sa dostať k rieke. V strmom svahu pod skalami sa odrazu objavuje akýsi pozemný rebrík - na svahu sú osadené dlhé tyče a na ne sú nabité priečky, aby sa nám dalo vyjsť v etrémne strmom svahu. Radi trieli hore, lebo to určite vedie k jaskyni. Žiaľ, vedie to len hore pod vyhliadkovú skalu - je tu lavička a niekoľko ďalších brvien, ktoré slúžia ako zátarasy pred zosúvaním hliny. Tak sa aspoň pokocháme ýhľadom a schádzame späť. Onedlho prichádzame k ďalšiemu miestu, kde sa už-už zdá, že budeme musieť opäť liezť hore, ale Rado objavuje úžasný priechod - cez skalné okienko vhupneme do malého jaskynného priestoru vymletého vodami Bodvy a na druhej strane z neho pohodlne vyjdeme na chodník pri vode. Je to ndherné miesto, niečo také sme ešte nikde nevideli. 

Konečne sa dostávame k miestu, kde treba vodu opustiť a vyliezť späť na cestu do Jasova, po ktorej sme prišli. Konečne je na zemi pod našimi nohami opäť len lístie a sem-tam nejaký nesmelo sa o život hlásiaci kvietok. )Cas poriadne pokročil, je skoro 5 hodín a poriadne prituhuje. Rado ešte rýchlo varí kávu na zahriatie a už aj sadáme do auta na cestu späť. Vraciame sa domov s takými smutno-krásnymi pocitmi. Radi by sme tieto mieta ukázali aj ďalším kamarátom, ale málokto by asi tak ako my dokázal predýchať toto brodenie sa odpadom. Odhliadnuc od toho, že ako budú teploty stúpať, bude sa z nich zrejme šíriť neznesiteľný smrad. Škoda toho miesta, ktorí, ako sa hovorí moderným jazykom politikov - má potenciál....

Všetky fotky sú tu: https://www.zonerama.com/Makovica/Album/7102965