kategórie:
Názov: Ako sme liezli za inverziou na Vysoký vŕšok
Dňa: 14.12.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1010073.JPG P1010121.JPG

Popis akcie: 

Laco uprednostnil bedmintonový turnaj, tak s Jergušom vyrážame koronovo vo dvojici. Makovica vybrala z vysokých kopcov ten bližší a ľahší. Cestou v  temer prázdnom poslednom vozni študujeme hmlu naokolo a odhadujeme jej hrúbku a či vylezieme nad ňu alebo nie.

Vystupujeme v Olcnave, spomíname, ako sme tu raz temer brodili potok pod kameňolomom. Teraz nás však zastavuje už chodník popri trati - pribudol nový plot a značka akoby mizla za ním. Kuk do mapy a zdá sa nám, že to pohodlne obídeme cestou odbočujúcou doľava. Až neskôr zistíme, že to bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Krásna lesná cesta nás vedie v svahu paralelne s blatnou šotolinou popri lome vedúcou hlboko v údolí. Vidíme, že sa pomaličky driapeme na hrebeňové plató Humence.

Cesta je veľmi pekná, ale ....odrazu končí. Čo teraz? Obraciame sa nahor a rozhodujeme sa, že po krtkovsky, zviezdičkovo diretissimou. Prekonávame nejakých 6-7 vrstevníc, vychádzame na vrchol hrebienka a po ňom  pohodlne poračujeme ďalej smerom na Humenec. Odrazu sa zľava k nám pripája cesta - úzka, ale veľmi príjemná a vedie nás priamo na vrchol Humence. Je to len 745 m, ale už sme nad hmlou, síce len tak-tak, okolo nôh sa nám prevyľujú z doliny do doliny biele chuchvalce, ale stromy sa už odrážajú od modrej oblohy a svietia na nás bielou inovatkou. 

Miernym klesaním prichádzame k chate Dievka, teda už na zelenú. Po nej už pohodlne, opäť zanorení v hmle vychádzame až pod VYsoký vŕšok. Tu preskočíme na miestnu červenú značku a čaká nás už len krátke stúpanie a altánok s úžasným výhľadom na juh. Na Tatry posediačky nevidíme, niekto tu zrejme proti severnému vetru nasadil borievky - vietor tienia pekne, ale zaclonili aj výhľad. Trochu sa posilníme z batohov a obzeráme si dataily famózneho výhľadu. Po rozľahlej lúke ide koník a ťahá voz - romantika 19. storočia. Vydávame sa tým smerom, ale koník je už ďaleko, smeroval niekam na Borisovú a Zbojský stôl.  My odbočujeme na miestnu červenú značku a pomaličky klesáme k Šarkanovej diere. Záver klesania je strmý a šmykľavý, tak dávame dobrý pozor. Pred jaskyňou necháme batohy na stole v altánku (je pokrytý tenkou vrstvou ľadu a všetko sa po ňom veselo šmýka) a len naľahko s foťákom a baterkou vliezame dnu.  V jaskyni je až neuveriteľne teplo. mreža je otvorená, tak na chvíľku vchádzame aj do živej časti jaskyne, opatrne, aby sme nepoškodili dorastajúce kvaple. Len zopár rýchlych fotiek a už sme vonku. 

Takže odteraz sa už len vraciame. Schádzame dolu na zvážnicu a po nej sa o chvíľu pripájame k zelenej značke. Tu stretávame jediných ľudkov dnešného dňa - trojgeneračná rodinka si vyšla na výlet a vôbec sa nehanbiac si nesie domov vyťatý stromček. 

Celý deň sme sa tešili, že žiadne blatko, aj vibramy máme celkom čisté, tak teraz to treba trošku napraviť. K vodopádu je to po poriadnej losto-blatovici okolo potoka. Žiadna námraza sa nekoná a je tu dosť málo vody, takže je to len taký "skalotek" namiesto vodopádu. Pod ním pokračuje blatistý terén, ale o chvíľu  sme na zvážnici a o ďalšiu chvíľu na štrkom z lomu vysyanej ceste. To znamená, že je tu aj celkom slušná vrstvička bieleho vápencového blatka, čo nás vôbec neteší. Posledný úsek je ale vo vysokej burine okolo trate, takže  nakoniec predsa len prichádzame na stanicu čistí - teda v rámci možností.

Domov si to dávame naokolo, cez Spišskú a odtiaľ rýchlikom, aby sme v Olcnave nestvrdli na viac ako hodinu. Misia splnená - inverzia bola!