kategórie:
Názov: Ružínska jaskyňa
Dňa: 12.01.2008
Účastníci: Makovica, Zuzka, Kopro, Kamil, Peťa, Marek, Maťo Sz.
Hostia: labradorka Benya

P1010745.JPGráno na Ružínskom moste P1010750.JPGkrásna odmena za "mokrý" výstup P1010759.JPGsiluety medzi ľadom v portáli jaskyne P1010766.JPGkamarát netopier nad našimi hlavami P1010771.JPGstĺporadia cencúľov P1010776.JPGprvé tohtoročné kroky na bežkách
P1010785.JPGjazda zručnosti

Popis akcie: 

Bolo nás spolu 7 + pes vo dvoch presunoch – Zuzka a Marek bez bežiek – Marek bežky nemá a Zuzka mala miesto bežiek Beňu.
Keď sme vystúpili z vlaku, vítala nás modrá obloha. Tešili sme sa na krásny slnečný deň. Strmý chodník od stanice k priehrade preveril nešmykľavosť našich topánok. Na moste a na ceste smerom k Malému Ružinku to vyzeralo tiež ako na šmýkačke – bolo tesne pod nulou. Snehu však bolo veľmi málo, a tak sme bežky neobúvali, radšej sme ich niesli.
Cestička k jaskyni už bola vyšliapaná, takže sme sa veľmi nebrodili. V malej jaskynke uprostred svahu trónil už tradičný trojcencúľ – to sme už vedeli, že nás čaká krásny ľadový zážitok. Celý vstupný portál bol pokrytý krásnymi asi 60-cm vysokými stalagmitmi. Slabšia je výzdoba na stenách a strope – predsa len je ešte skoro (najkrajšia výzdoba býva koncom zimy – ak je samozrejme dosť veľký mráz).
Dali sme si desiatu, samozrejme sme pozreli geocache-skrýšu vzadu v jaskyni - od našej návštevy na jeseň tu nikto nebol - pozdravili 3 netopiere, ktoré tuho spia prichytené na skale nad našimi hlavami. Keď sme vychádzali von, na hlavy nám kvapkalo a každú chvíľu zhrčal na zem kúsok ľadu zo stropu – je skrátka priteplo a ľadová krása nevydrží.
Potom sme sa rozdelili – pešiaci sa ponáhľali na vlak a my sme sa s bežkami vydali na cestu smerom nahor k bývalej Békefiho chate. Vystúpili sme niekoľko desiatok výškových metrov a začalo ľadopršať. Po modrej oblohe už nebolo ani chýru, ani slychu. Teplota výrazne stúpla, zo snehu pod našimi nohami sa začala robiť mäkká, dosť mokrá kaša. Čo teraz? Vrátiť sa, či pokračovať. Nato Maťo poznamenal, že ho akosi veľmi bolia tie čerstvo dusíkom vypaľované bradavice na päte, o sádre na ruke ani nehovoriac (a to chcel takto bežkovať!!). Peťa tiež smutne pozerala, že také podmienky sa jej veru nepáčia. Tak sme to mlčky zvrtli naspäť. Zbehli sme pod jaskyňu, obuli bežky a už sme aj fičali nádherným dlhým zjazdom po ceste. Oproti ránu bolo ale snehu oveľa menej, bol tiež len ako mokrá kaša a miestami sa už miešal s kamienkami v podklade. Za polhodinku sme boli na moste pod stanicou. Naši dvaja pešiaci sa potešili, keĎ nás zazreli. Počkali sme si na vláčik, ktorý meškal asi 10 minút a už sme aj sedeli v teple vozňa, prezúvali topánky a konštatovali, komu premokli a komu nie. Beňa očarila tetu sprievodkyňu, ktorá poznamenal . „aký má múdry pohľad“.