Je to temer neuveriteľné, ale temer na deň presne (12.3.2011) sa mama vydala po stopách svojich detí a svojho psa...doslova aj do písmena, dokonca si aj vo vlaku pospala rovnako ako jej dcéra - jasné, že Janni prenasledovala Lacka a Tete...
Všetkých som v sobotu dokonale vyničila v jaskyni a na Šivci. Ani nikoho nevolám, či sa nepridá. Bráško ledva stúpa na podrotovanú nohu, tak ho tiež nechám na pokoji, nech si oddýchne. O 7.03 sa pohýnam z Košíc poloprázdnym vlakom. O 8.00 stojíme vo Vlachoch, čakáme, kým nás predbehne rýchlik a tu zvoní bráško, že kam ideme dnes.... rýchlo prepočítavam a dohadujeme sa, že ho počkám o 10-tej v Matejovciach.
Keďže v kaštieli sme už boli a otvárajú až opo 10.00, poobzerali sme si aspoň starý kaštieľ, ktorý, zdá sa, predňchádza rekonštrukciou, kostol a vydali sme sa po náučnom chodníku rovno do skál. Trasa je to lrátka, ale aspoň si môžeme vychutnať výbuch jari všde naokolo. Nastáva nekonečné fotenie všetkých tých kvietkov, chrobákov atď, čo celú zimu spalo.
Meteorológovia strašia smrteľnými horúčavami, ale aj tým, že od zajtra bude škaredo. Tak teda u Makovice vyhráva posledný pekný deň a Kika je nažhavená na testovanie svojho nového biku v poriadnom teréne a na dlhej túre. Klimatizovaný vláčik o 8.15 nás bezpečne s 5-minútovým meškaním doviezol do Matejoviec a naše dobrodružstvo sa môže začať.
Ráno je také, ako ho rosničky predpovedali - jasno a veľmi teplo. Dobrú náladu nám nepokazí ani otravný revízor v autobuse. Na stanici sa stretneme siedmi a veselo nasadáme do vlaku. V Margecanoch kývame Kamilovi, ktorý smutne stojí na nástupišti pri biku, keďže popoludní musí ísť do práce.
Opäť sme vymysleli niečo, čo tu ešte nebolo - na PTZ na bicykloch. V piatok sme sa nalodili do vlaku o 14.30 a cieľovou stanicou boli Krompachy. Počasie bolo tak akurát - dáždik visel na vlásku, ale bolo aspoň teplo. Do Slovieňniek cesta ubiehala po úzkej asfaltke pokojne.