kategórie:
Názov: Zo Šivca cez Pokrivy do Kavečian
Dňa: 09.03.2019
Účastníci: Makovica, Jerguš, Ľubo, Braňo, Feny
Hostia:

P1480849.JPG P1480924.JPG

Popis akcie: 

Neveríte vlastným očiam? My, veci znalí ideme na Pokrivy? No hej, odvážili sme sa do tohto zakliateho kraja (možno to spôsobuje nadmorská výška kóty Pokrivy - 888 m) a dúfali, že sa nestratíme. Našťastie, je marec, tak pokriva vyše pása nám zatiaľ nehrozí.

Keďže sme tu tento rok už boli viackrát, Malý Šivec vynechávame a pokračujeme po zelenej rovno na Šivec. Tabuľky na smerovníku sú už otočené správnym smerom, niekto im od posledného razu pomohol. Pokojným tempom vyšliapeme na vrchol. Na prvých skalkách nás vítajú poniklece a na slniečku pobehujúce veselo vyzerajúce červeno-čierne cifruše - chrobáčiky, ktoré košické deti kedysi volali električky (bričky), lebo behajú za sebou zapojené po 2-3, ako košické električky. Na obzore levitujú Tatry, do biela vyparádené nedávno pribudnutou snehovou pokrývkou. Svieži vetríček nás zaháňa na záveternú stranu skalného hrebienka. Niečo málo pojeme, len pre inventúru skontrolujeme výhľad všetkými smermi a vraciame sa nadol do sedla. 

Reflexná zelená šípka oznamuje, že do sedla pod Vysokým vrchom je to 1:15 hodiny.  Veď uvidíme. Prvých niekoľko sto metrov ideme po peknej lesno-lúčnej ceste so zvyškami snehu. Kvalita značiek už prezrádza čosi o tom, že sa blíži zakliata oblasť. Odrazu nás zájdená šipka na breze posiela doľava na nejakí vyjazdené koľaje, ale už zarastajúce černičím a stromčekmi. Občas naďabíne na poloznačky - teda 2 biele pásy a medzi nim farba chýba a to všetko na breze. je nám jasné, že ani značkár sám sa tu nenašiel, keď šiel druhýkrát a ťahal farbu. Vrcholom lesnej grafiky je strom pri chotárnom kameni, na ktorom je 5-slovom päť-všelijakých značiek. Pobiede, pobiede s občasným hľadaním prichádzame za 35 minút k smerovníku na Gaľovej. Tu nás už smerovka posiela na sedlo Repy (starý názov seda pod Vysokým vrchom), vraj 45 minút. Uť vidíme, že bude veselo... Šíka odbočky z cesty do lesa je zreteľná a tam zreteľnosť končí. Dostávame sa do lesa-ralesa s popadanými vyschnutými stromami, s dubami, ktoré čosi brutálne zožralo a to čosi potom vyžieral ďateľ a vytvoril otvory ako 2 päste. Značka je aj nie je, doslova kľučkuje pomedzi stromy. Tesne pod skalkou na vrchole sa pripája k plotu ohrady a už pokračuje po chodníčku pomerne priamočiaro. My odbočíme na skalku za vyhliadkou. Naokolo je rúbanisko, tak máme pekné výhľady najmä smerom na Prešovskú kotlinu. Kraj je to ozaj zakliaty - ešte aj triangulačný stĺpik je vyvalený. Pozostatok zelenej značky je aj na pahýli stromu na vrchole - sme teda správne. Pod nohami všade plno snežienok a občas aj suché byle minuloročnej žihľavy - koprivy - pokrivy. Ešte kúsok blídenia a sme pod Vysokým vrchom. V prístrešku, ktorý tu postavili Mestské lesy (veľká vďaka), so v závetrí pohodlne oddýchneme, doplnme kalórie aj tekutiny, aby sme zvládli ešľte malú jaskynku na Bielych skalách a aj monumentálnu vyhliadku z Artúrovej skaly. Už len pár minút a sme na Hrešnej.

Oproti nám ide malý Peťko na bicykli. Debata s chatárom, ktorá trvá trošku dlhšie ako by mala, potom ešte obdivujeme Peťkovu zručnosť na  bicykli dolu downhilovou traťou a už len bežíme, aby sme stihli autobus. Na zstávku dobiehame na sekundu presne - na nás Krtkov nezvyčajné, ale občas aj my môžeme takmer nestíhať.