Názov: | Z Heľpy do Východnej cez Tatry |
Dňa: | 24.05.2015 |
Účastníci: | Makovica + 4 |
Hostia: |
Napriek predpovedi počasia za celý deň nespadla ani kvapka. Na Horehrone bolo dokonca aj slniečko a šli sme do krátkych tričiek.
Nový ranný rýchlik je perfektný na dlhšie trate a stojí aj v Heľpe, čo je pre nás ideálne. V dedine kuoujeme ešte pivko na vrcholovú prímiu,. Keďže je nedeľa, Heľpianky idú vyfešákované do kostola. Jednu tetu si fotíme, je z toho celá nesvoja, ale súhlasí. Za dedinou ostávame sami - len my a tatranské príroda. Každí si šliape svojim tempom. Chlapi to beru rovno nahor a Makovica každú chvíľu stojí, odbdivuje a fotí. Zastávka pri železitom prameni nesmie chýbať - keby tu nebolo toľko medveďov, aj by to bolo výborné miesto na bivak. Na ceste je natiahnutý nový asfalt - juj, takúto cestu by sme im mohli aj my Košičania závidieť. Ako stúpame, otvárajú sa nám výhľady na Vápenicu a cesty v jej úbočí. Ani sa nenazdáme a sme hore v sedle. Odpočinok v prístrešku, neodmysliteľné fotky a pohľad na Horehron do krajiny slnka a na Považie do Mordoru plného sivej hmly. Makovica fotí soldanelky tesne pred ich odkvitnutím. Navliekame na seba všetko oblečenie a rozbiehame sa na vyše 10-kilometrový zjazd dolinou potoka Driečna, potom Ipoltice, až konečne prichádzame k Čiernemu Váhu. Nevynecháme ani starý lesnícky cintorín. Ešte foto na sútoku Váhu a Ipoltice a už aj točíme pedálmi okolo dolnej nádrže prečerpávačky. Netrvá dlho a pohodovka sa opäť mení na fučanie hore kopcom. Odmenou nám je pohľad do obrieho lavóra priamo na kopci. Tatranské štíty sa nám skrývajú za oblakmi, ale našťastie dáťď len visí na vlásku - dosť silnom na to, aby sa nepretrhol a aby sme nezmokli.
Jarka nás vedie na príjemnú lesnú šotolonkovú cestu, po ktorej sa dostaneme k stanici vo Východnej. Tí, čo sme tu prvýkrát si odfúkneme, fajn, máme to za sebou. Pri pstruhovej chovnej stanici vychádzame na cestu. Na chvíľu zastaneme, ale keď sa oproti nám rozbiehajú 2 statné strážne psy, rýchlo sadáme na naše tátoše a rozbiehame sa, ale len na chvíľku - asfaltová kobra sa pred nami postavila pomaly do zvislej polohy aopäť ln fučíme a fučíme. Za odmenu nás Jarka púšťa do pizzerie - pizza je fajn, pivo tiež a tak posedíme trochu dlhšie, ako by sa patrilo. Zrejme aj preto nás náš rýchlik nepochopiteľne predbieha už niekde pri Važci. Nakoniec sa zisťuje, že to nie je naše alkoholové opojenie, ale zlý čas odchodu vlaku, ktorý si zapísala Jarka. Ale nevadí, ani keby šiel v predpokladanom čase, tak by sme ho nestihli. Ešteže je pri stanici teplý bufetík a trochu nevrlá teta výčapníčka, ktorá nás ale nechala sedieť v teple až do odchodu vlaku.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4715x