Názov: | Výstup na Kriváň |
Dňa: | 10.09.2011 |
Účastníci: | Makovica, Janni, Kika, Tete |
Hostia: | Eskimo |
Bolo pekne, nepršalo, bola hmla, ale aj pekné výhľady....veď pozrite fotky. A bolo príjemne,pohodovo a na vrchole dokonca aj vyšlo slniečko - síce len na 2 minúty, ale stihli sme to aj odfotiť.
Alladin hlásil, že pršať nebude a že bude stredná a vysoká oblačnosť - teda možno aj niečo uvidíme.... Na stanici nás čakal Eskimo - príjemné prekvapenie, že niekto nás priebežne číta. Kika vplávala do stanice pokojným ktokom, i keď už bolo 6.00, zato Janni s Tete doleteli upachtené chvíľku za ňou. Dosť na tom, že nás zradil Kopro - no toto! Tatry bolo z vlaku pekne vidieť, ale len po Gerlach - odtiaľ začínala sivasto-biela hmota, ktorá nám zakryla výhľad. Hordy, ktoré kráčali po červenom chodníku na Jamské pleso, nás povzbudili, že veď nie sme jediní blázni. Treba povedať, že vzduch bol na dýchanie ideálny, vlhkosť pre Makovicine oči tiež, výhľady sme mali na Nízke Tatry a do doliny tiež celkom slušné, tak čo nám mohlo chýbať. Cestou sme sa pásli na brusniciach, a tak sme precupitali až do výšky asi 1850 metrov. Makovica sa vytešovala, že vidí na hornú nádrž prečerpávačky na Čiernom Váhu, dokonca sme pri zábleskoch slnka rozornali aj domček na jej brehu (pozri akciu Najväčší lavór na Slovensku).
V tejto výške sa asi začína Aladinova "stredná oblačnosť" - vošli sme do riedkej hmly, ktorá nebola síce nebezpečná pre orientáciu, ale jemný mokrý film na skalách a kvapôčky vody na našich vlasoch urobili svoje. Oprel sa do nás taký vetrisko, že sa nám chvíľkami zdalo, že uletíme ako ten Cyprián - aj bez padáka. Postupovali sme pomaly a šplhanie po skalách bolo dosť únavné na psychiku. Nahor i nadol prúdili doslova "mongolské hordy" , ktoré to brali systémom - "asi tam" a nesledovali dôsledne značku, Potom sa šmykali po zadkoch na šikmých platniach tatranskej žuly. Najnovším adrenalínovým športom sa stalo obchádzanie odpočívajúcich skupiniek, ktoré zastali samozrejme priamo na chodníku. V tejto mäteži mravčekov zliezajúcich veľkú krivú skalu a hovoriacich slovensky, poľsky, česky a aj maďarsky, sme došli až tesne pod vrchol. Tam, kde začalo ozajstné lezenie v špárach, to Janni s Terezkou vzdali - pre jej nízky vzrast je to ešte nebezpečné - nedosiahne na chyty a treba nám dôjsť ešte aj dolu. Ostatní traja vyšplhali nahor, obsadili plochý kameň v bezvetrí na vrchole - znie to neuveritteľne, ale pri Štúrovej tabuli bolo úplné bezvetrie. Ešte fotka pri kríži v momente, keď na okamih vyšlo slnko spoza hmly a už aj cupitáme nadol. Makovica sa rozhodla dôsledne sledovať značku. Tak sme sa vyhli stádu smerujúcemu nahor i nadol a bezpečne sme zišli až do sedla na spojnicu zelenej a modrej značky.
Cesta k Jamskému plesu sa zdá byť nekonečne dlhá, najmä v poslednej lesnatej časti. Keď schádzame k Jamskému plesu (treba odbočiť 2 minúty doprava smer Tri studničky), zisťujeme, že nám chýba Kika, ktorá bežala napred a chcela dochytiť Tete a Janni. Telefón nedvíha, takže sa žiadny veľký odpočinok nekoná a hneď kmitáme ďalej. Nemáme šancu a Kika nás čaká až pri plese na lavičke. Dojedáme posledné zásoby, vyhrievame sa na slniečku a sledujeme, ako sa Tatry čistia a objavuje sa modrá obloha.
Cesta zubačkou a vlakom je už len pohodové zakončenie dňa. Ušlo sa nám miesto na sedenie tam i tam, takže Tete sa cestou ešte aj vyspala. Že sme nevideli vrchol a majestátne výhľady? No a čo, aj tak bolo fajn.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 7111x