Názov: | Volovec Rožňavský |
Dňa: | 04.09.2016 |
Účastníci: | Makovica, Laco, Jerguš |
Hostia: |
Tak sme sa cestou z Kriváň dohodli s Lacom a Jergušom,
že nedeľa patrí Volovcu.
Vyrážame ozaj pohodovo – veliteľ vozu zavelil odchod o 8:00
od Makovice. Po akademických 10 minútach sa biele vyglancované autíčko aj
dorútilo a o chvíľu už aj trielime po ceste smer Rožňava. Cestu na
Gujapalag nepoznáme a nevieme, či je otvorená, tak neriskujeme a odstavujeme
v Čučme. Je to síce ďalej, aj prevýšenie je statočné, ale veď my to dáme.
Chlapci kopli do vrtule tak, že Makovica za nimi plachtí z plných
síl, ale aj tak jej nenávratne miznú za zákrutou. Len stúpame a stúpame,
takže niet šancí ich dobehnúť. Na lúčke s posedom a skládkou dreva
ale blahosklonne čakajú, takže ďalej už pokračujeme spolu. Stúpame strmo
nepríjemnou kamenistou cestou. Listnatý les sa pomaly mení na ihličnatý a o chvíľu
Makovica hlási, že už by sme mali byť pod chatou. Jerguš oznamuje – aha, tam je
nad senníkom. Takže ešte prekonáme jeden bahenný úsek a už sme hore –
najprv pri krásnom prístrešku s ohniskom a potom aj pri chate.
Chvíľka odpočinku a už aj pokračujeme vraj ešte 30 minút na Skalisko – o 10
minút sme hore medzi kosodrevinou priamo pod Skaliskom. Sme akoby v inom svete.
Tvary skaly ošľahanej vetrom by mohli tvoriť kulisu nejakého filmu z Marsu.
Vylezieme hore, pár fotiek, kuk na ružicu, čo všetko by sme videli, keby...a už
aj zaliezame nižšie za výklenok do závetria. Rozfúkal sa taký ľadový vietor, až
obliekame bundy. Sedíme za skalou, jeme, čumíme na letiace oblaky na oblohe.
Delfín predbieha korytnačku, potom korytnačke odpadne hlava a mení sa na
draka, útočiaceho na rozplývajúcu sa veľrybu, na ktorú sa medzitým premenil
delfín – dobré haluze, čo?
Presúvame sa pod smriečky a kobylkujeme čučky a brusnice.
Makovica samozrejme má so sebou aj vhodnú nádobu na zber – pre každého jednu.
Laco vyhlási, že on má dosť ovocia v záhrade a usadí sa pod
smerovník. Po polhodinke sa vydávame po hrebeni k sedlu Volovec. Tu
prechádzame z červenej na žltú a vraciame sa k chate. Smutný je
pohľad na rúbaniská všade okolo nás. Protiľahlý kopec je úplne holý zrejme po
požiari a dolu vidieť rybníky nad Betliarom. Vraciame sa k chate, obdivujeme
krásne hríby v košíku (my sme našli len hadovku smradľavú pár vysušených
suchohríbov) a potom už za hodinku a štvrť zbiehame k autu. Tlak
klesá, zbiera sa na búrku a zatvárajú sa nám oči. Rozhodujeme sa ale
nezastavovať nikde, len si odskočíme k vodopádu do dedinky Hrušov a o chvíľu
sme doma.
Bol to krásny deň.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4634x