kategórie:
Názov: Valentínska jaskyňa
Dňa: 14.02.2009
Účastníci: Makovica, Kopro, Mates, Kamil, Peťa, Braňo, Danka
Hostia: Maťo + Ria

DSCN3235.JPGnajbelšia ofca rodiny (Mates) 1.jpgRia sa prebíja snehom (Kopro) DSCN3238.JPGnaše batohy (Mates) P1120038.JPGa tu sme všetci (Kopro za objektívom) DSCN3242.JPGRia si hovie v teplúču (Mates) DSCN3246.JPGbrodíme nahor popri potoku (Mates)
P1120063.JPGtakto zúrivo snežilo (Kopro) 2.jpgnetopierik na strope jaskyne (Kopro) DSCN3266.JPGencúle v portáli jaskyne (Mates) DSCN3287.JPGMakové srdiečka od Makovice(Mates) P1120161.JPGRia sa toho Goliáša nezľakla Kopro) P1120002.JPG... a tohoto už vôbec nie! (Kopro)

Popis akcie: 

Naša trasa: Ružín – Ružínska jaskyňa – Ružín – Malá Lodina

Zraz sviatočne luxusný – o 8.00 na stanici a aj to sa ešte niekomu nepáčilo (však Kopro). Nakoniec sa poniektorí ešte aj luxusne vezieme autom, keďže Braňo chce byť skôr doma. Ešte sa stavíme uňho doma o návleky a už aj fičíme proti prúdu Hornádu.

Keď parkujeme ne kopci nad mostom cez Ružín, začína jemne snežiť. O chvíľu nás dobiehajú aj tí, čo šli vlakom a vydávame sa spoločne hore dolinou. Snehu nie je veľa, ale viac ako minulý týždeň. A stále padá ďalší a padá čoraz hustejšie. Na odbočke chvíľu rozmýšľame, či pôjdeme okolo potoka skratkou alebo naokolo, ale Makovica nakoniec rozhoduje, že snehu je všade rovnako, tak jednou cestou tam a druhou späť. Brodíme sa najprv po členky, ale o chvíľu je snehu viac a viac, malá Ria sa borí až po hruď a miestami vyzerá ako malý ľadoborec.

O chvíľu jej začína byť zima a trasie a ako osika. Jej majiteľ Maťo sa zľutuje a tak psíča putuje pod vetrovku do tepla. O chvíľu sme pod jaskyňou. Snehu teda nasypalo poriadne, po stopách minulotýždňovej výpravy asi 30 ľudí niet ani pamiatky. Len nejaká líštička prebehla po dlhom spadnutom kmeni. Ria krvilačne nasleduje jej stopy, ale jej snaženie končí šmykom a kotrmelcom do hlbokého snehu asi v polovici kmeňa – darmo mestský pes nie je líška. Štveráme sa k jaskyni ako do neba. Najprv si obzeráme tú maličkú, vo svetle Koprovej baterky objavujeme stopy kvapľovej výzdoby v jej najzadnejšej časti. Ešte pár výškových metrov a stojíme pred monumentálnym portálom Veľkej ružínskej jaskyne. Nová tabuľka na stene hovorí, že je dlhá 111 m, je to riečna jaskyňa a v minulosti bola viackrát osídlená. Dnes je vstup do nej zakázaný.Pri ohnisku si vybaľujeme svoju desiatu. Maťko, keďže sa ráno veľmi ponáhľal, zabudol Riuške granulky. Dostáva teda rybičky v paradajkách a jej pánovi ostáva suchý chlieb – ale fajný, domáci.

V jaskyni objavujeme kvapkami trblietajúcej sa vody obalené netopiere a motýle, jaskynnú kešku, drobné stopy kvapľovej výzdoby. Opäť sa snažíme o valentínsky svetelný nápis Krtko, ale veľmi sa nám nedarí – naše svetlá nie sú asi dostatočne vyvážené. Vraciame sa k ohnisku. Cencúľov je málo. Na stenách sú len také drobčeky a zo zeme ich vyrastá v celom priestore možno len 20-30. Darmo, je slabá zima.
Valentínske sladké srdiečkové pochúťky pripravil Mates – osvedčené čokoládové formičky – a lepšie ako tie od jeho babky, asi sa mu pošmykla ruka s kakaom. Makovica ponúka každých slanými makovými srdiečkami – ozaj originálne, dala tam kus seba (žeby sa jej z hlavy usypalo trochu maku, nieže nám z toho ohlúpne). Peťa vyťahuje čoko-rumo-guľky – ponúka sa aj Braňo, a potom len zašemotí – aha, veď ja šoférujem. Ale po zajedení tými všetkými sladkosťami a slanosťami po rume nie je v dychu ani stopy.

Cesta naspäť je mierne šmykom. Za všeobecného híkania, výskania, hádzania snehových gúľ smerom nadol (veď na to netreba ani silu, využije sa predsa voľný pád) schádzame na chodník a po ňom pokračujeme do doliny. Za tú hodinku, čo sme boli v jaskyni poriadne nasnežilo a brodíme sa temer po kolená. Cesta nadol rýchlo ubieha. Všímame si policajnú pásku, ktorá tu ostala z decembrového pátrania po nezvestnom, ale k reťazi sa nikomu štverať v tých závejoch nechce. Pri aute sa lúčime s Braňom. Má prázdne auto, ale nikomu sa ešte nechce ísť domov. Pokračujeme pešo až do Veľkej Lodiny. Vidíme jedného krkavca, nejakého iného dravca, ale po volavkách, ktoré tu zvyknú zimovať, dnes niet ani stopy. Na stanici čakáme skoro ešte hodinu, ale čakáreň je našťastie otvorená. Všetci sú akísi leniví, nikomu sa nechce nič hrať, tak sa zmôžeme len na jednu elektrinu a potom vo vlaku hádame zvieratá. Najväčší problém bol asi s Maťovou kapibarou.

Keď vystupujeme v Košiciach, zimná rozprávka končí. Biele páperie síce z oblohy padá, ale mizne nenávratne po dotyku s teplou zemou.