Názov: | Trojmedzia a Záhorie na bicykli |
Dňa: | 11.08.2016 - 14.08.2016 |
Účastníci: | Makovica |
Hostia: |
Kždý z možných partnerov pracuje, ale dá sa nevyužiť možnosť ubytovať sa na Záhorí a obehať miesta, o ktorých človek doteraz čítal a pozeral fotky na webe? Nedá, najmä keď volá aj šanca zazrieť naživo bobry, ktoré sa usídlili neďaleko nášho závodu. Tak žeda o 4,08 v štvrtok vyrážam smer ďaleký západ.
Počasie nie je veľmi priateľské, ale kým prídem do Blavy, aspoň už prestalo pršať, i keď je chladno, zamračeno a nepríjemne veterno. Vydávam sa teda za cieľmi, ktoré som si na dnes vytýčila. Ako prvý samozrejme nový Starý most. Povinná fotografia, konštatovanie, že betónový povrh nenormálne vibruje bicyklom a už aj trielim po hrádzi smer Rusovce. Neodmysliteľná Gerulata, Bohom i ľuďmi zabudnutý kaštieľny park, ktorý sa mení na divočinu a kaštieľ, ktorý sa tvári, že sa opravuje, ale výťah a lešenia nevykazujú známky pohybu. Podľa navigácie sa rozhodujem nevracať na hrádzu a poľnými cestami pomedzi kukuričné polia sa dostávam na prvé Trojmedzie tohto výletu - Slovensko-Maďarsko-Rakúsko. Treba priznať, že miesto je to dosť turisticky neatraktívne, ale zas pre papalášov geniálne dostupné, aby si nad pilónikom s 3 kusmi koľajníc a na pozadí okolostojacich sochárskych diel potriasali rukami eln pár metrov od svojich Bavorákov. Nezdržím sa dlho, len tak na oneskorenú desiatu a pokračujem kúsok po rakúsko-maďarskej hranici a potom to stáčam na asfaltku smerom do Rakúska. Tu stojí unimobunka a skôr, než vstúpim do Deutsch Jarndorfu (teda Nemecké Jarovce), ma mladý vojak v maskáčoch s ospravedlnením legitimuje. Tak teda ako občan Únie vstupujem z únie do únie a pokračujem pohodlnou asfaltkou vraj po cyklotrase do Pamy a odbočujem do Kittsee. Pôvodne som za Heinburgom chcela prejsť cez Dunaj a vrátiť sa do rodnej vlasti cez most Chucka Norrisa - pardon, Most Slobody, ale surový nepríjemný protivietor ma na Bergu obracia smer rodná hruda. Cez La Franconi prejdem na tú správnu stranu Dunaja a po nábreží sa dostávame pod hrad a na stanicu. Presúvam sa vlakom do Kútov, odkiaľ ma čaká ešte 11 km do Šaštínana nocľah. Volím podľa navigácie nejakú lesnú cestu - neskôr sa dozvedám, že je to stará asfaltka, ktoprá sa už nepoužíva. Akurát stíham Jednotu 5 minút pred záverečnou, aby som si kúpila čsi na večeru. Saldo - 58 km.
Piatok je deň Záhoria. Vyrážam neskoro, až okolo 9-tej, veď som sa potrebovala aspoň pozdraviť s kolegami. Ponúkaná cyklotrasa, Záhorácka magistrála sa mi nepáči, vedie po príliš frekventovanej ceste, tak si vyberám vlastnú. Prvá zastávka - Gbely, rada by som videla slovenské naftové ložiská. Vraj už zanikli, takže si aspoň vychutnávam výhľad od nového kríža a pohľadám pomník prvého ropného vrtu z r. 1913. Pokračujem okolo Budkovianskych rybníkov do Holíča. Do mestečka prichádzam zhora od Veterného mlyna. Povinná návšteva kaštieľa - letného sídla Márie Terézie. Rýchly obed - je piatok a všade ponúkajú obedové menu - pokračujem okolo Kátovského a Skalického rybníka. Krátka odbočka na Perúnsku lúku s pekným pohľadom na tok Moravy a už aj prichádzam do Prístavu v Skalici na začiatok Baťovho kanála. Prechádzam cez mostík na hati na moravskú stranu a okolo Výklopníka pokračujem až do Petrova k plavebnej komore - práve napúšťajú a niekoľko lodí čaká, kým voda stúpne, aby im otvorili vráta. Ešte nakuknem do moravských vinných sklípkov. O ich obľube medzi cyklistami svedčí aj to, že skoro všade sú poopierané biky. Len prebehnem a idem ďalej. Cez Sudoměřice sa vraciam do vlasti. V Skalici povinná návšteva námestia a románskej rotundy sv. Juraja. Pohľad na tachometer, na hodinky a na mračiacu sa oblohu ma núti meniť plány. Do terénu plného blata radšej nejdem a obídem to do Senice...to ale ešte netuším, že ma čakajú 3 stúpania s poetickým označením 12 %. Opäť sa raz naháňam s vlakom, ale na krátku zastávku pri miléniovom kríži (netuším celkom, čo má znamenať) nad Senicou si nájdem čas. Saldo dňa 94 km.
V sobotu vyrážam skoro, stíham vlak o 7.40 do Kútov a ďalšj hor sa po vlastných smer Morava. Kúsok za hranicou odbočujem doľava na lesnú asfaltku a vstupuje do Státních lesu Soutok - kde je zákaz vjazdu bicyklov, ale stále sa pri ceste pobavujú cyklosmerovky smer Soutok. Ľudo- aj zvero- a vtákoprázdnou krajinou (aj keĎ sa všede hrdo vypínajú ceduľky Ptačí území) sa dostávam na sútok Moravy a Dyje a druhé Trojmedzie tohto výletu. Posledných 800 m prekonávam po drevenom chodníku z dosák asi 3/4 metra nad ter=nom, zrejme kvôli záplavám. Neďaleko od sútoku sa nachádza aj starý tereziásky hraničný kameň. Stretávam prvých 2 ľudí, ani neodpovedia na pozdrav. Na sútoku vládne doslov mŕtve ticho, len jedna volavka so smutných vzdycho-škrekom pomaly letí ponad moju hlavu, vyzerá to až komicky. Vrciam sa a pokračujem k ďalšiemu cieľu - smer Valtice a Lednice. Nekonečné kilometre po rovných asfaltkách na okraji lužného lesa mi spestria pohľady na ropné vežičky čerpajúce čosi spod zeme. Pri Františkovom rybníku porušujem všetky zákony a prenášam bike cez dvojkoľajku smer Viedeň. Smerujem do Valtíc a zrazu ajajaj, na mape mi chýba kocka a šípka vedie po krásnej sivej ploche displaya. V tejto žťažkej chvíli strťetávam krajanov - bikerov zo Šale. Majú mapu a dokonca to tu aj poznajú. Tak mením plán a vyberám sa s nimi po peknej lesnej ceste k letohrádku Rendez-Vous. Tu sa aj rozídeme, keď si ich mapu nafotím - vďaka kamoši, pomohli ste mi (ono mapu aj predávali, ale eurá nebrali). Cestou do kaštieľa navštívim ešte Hubertovu kaplnku, Pavilón 3 grácií, pohojdám sa na hojdačke priamo nad vodou. Kaštieľ, záhrady aj park si zaslúžia chýr, ktorý o nich ide. Je tu síce viac ľudí,ako by som si želala, ale dobrých sa všade veľa zmestí. Tak sa prepracovávam bez peňazí až na druhý koniec parku k Minaretu. Tu mi je dovolené vyliezť po 302 schodoch aj za 2€, nielen za 50 Kč. Potom ma ešte prievozník prevezie na 2. stranu kanála za "Dobrovolný příspěvek kapitánovi na rum" a už aj fičím k Janovmu hradu a do Břeclavi po lesnej asfaltke. Doráža ma jazda na hranicu cez Lanžhot - viac áut, ako by som chcela, preto na hranici hneď odbočujem na hrádzu Moravy a cez Brodské a lesom sa dostávam do Gbelov. Ešte 2 poriadne kopčeky a som v Šaštíe. Večerná pizza padne dobre, ostáva mi aj na raňajky. Saldo dňa 104 km. Po sprche ešte vyjdem za závod do lesa pozrieť, či nebudem mať šťastie a mám - stojím na okraji bobrej hrádze a asi meter odo mňa si sedí pani bobrová a škrabká sa po bruchu. Len škoda, že je tam málo svetla.
Nedeľa - deň posledný - plán som zmenila na poslednú chvíľku, lebo sa mi zapáčilo na sútoku Dyje a Moravy a chcem ho vidieť aj zo slovenskej strany - videla som tam zvláštnu sochu. Lesnú cestu cez Gazárku na Tomly si ale nemôžem nechať ujsť - to bol hádam najvúčší adrenalín tohto výletu - jazda v piesku, na lesnej ceste, ktorá neustále mení kvalitu a ani sa človek nenazdá, už je v sypkom piesku, ktorý robí s bikom i jeho majiteľom divy. Veru som sa aj zapotila. Ešte predtým vybehnem na most do Hohenau - to je ten zo správ, ktorý hlásia, či je alebo nie je otvorený - je to taký čudný most na semafor s rampami, čo sa na noc zatvára. Na sútoku je ozaj pekná socha, ale si k nej treba prečítať popis, aby ju človek pochopil - vraj súzvuk astrálnej ženy a pozemského muža. Zo sútoku sa vyberám inou cestou, končí to v metrovej žihľave a prenášaním cez popadané stromy, ale našťastie len chvíľku. Potom si vyberám nesprávnu cestu a namiesto po cyklotrase železnej opony točím pedále tiež po cyklotrase ale pomedzi kukuricu. Ale aspoň vidím, ako sa pestuje tráva na francúzske futbalové štadióny. Vlak v Závode (to je meno dediny) mi ušiel o pár minút (ani som ho pôvodne nechcela stihnúť), tak teda idem pozrieť Macka do Malaciek. Na rozdiel od Hybe, kde majú sochu Pacha, v Malackách žiadneho Macka ako sochu nevystavujú. Tak teda počkám na vlak a o 13:05 začía moja cesta vlakom domov. Dnes na tachometri 59 km.
Záver - pekné, ale príliš veľká nuda medzi jednotlivými objektmi hodnými mojej pozornosti, tu by sa zišiel motor, ktorý by rýchlejšie prekonal jalové kilometre.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5045x