Názov: | Tradičná Ružínska jaskyňa |
Dňa: | 24.01.2015 |
Účastníci: | Makovica, Tomáš |
Hostia: |
Ráno sa stretávame na stanici. Mamička Ľubka to pre dnešok vzdala, tak vyrážame vo dvojici. Na Ružíne vystupujeme do iného sveta. Zažína jemne sneho-pršať a Makovica statočne nadáva - nechaôa doma foťák....
Čím vyššie ideme dolinou, tým je sneženie suchšie a hustejšie. Nakoniec na odbočke do rezervácie prekrásne vianočne chumelí. Je to tu ako v rozprávke, všade čerstvá biela vŕzgajúca perina a my si razíme panenskú stopu. V jaskyni je to tak, ako sme čakali - po cencúľoch ani stopy, našli sme len jediného reprezentanta vyrastajúceho zo zeme a asi 50 malilinkých cencúliatok visiacich zo stropu okolo vstupného portálu.
Tomáš je tu prvýkrát, tak všetko podrobne preskúmame, fotíme motýle, netopiere, aj jedného tlstého pavúka sme prebudili. Zovšadiaľ to tečie a kvapká, zdá sa, že jaskyňa poriadne žije a čo rok je tu kvapľová výzdoba bohatšia. Vraciame sa k portálu. Vonku je sivo, že ani nevidieť na susedný kopec a vo vrchnejších častiach hory začína poriadne fúkať, stromy sa kývu ako šáchor na rybníku. Tak teda usudzujeme, že dnes nemá žiadny zmysel liezť na Šivec. Rozhodujeme sa pre ústupný manéver v závetrí dolu dolinou smerom na stanicu.
Ešte odbočujeme k Antonovej jaskyni. Preliezame a prekračujeme popadané kmene stromov zasypané kvalitnou novou perinou. Cestou dolu žľabom sa tešíme, ako na stanici urobíme snehuliaka, sneh krásne lepí. Naše stopy spred 2 hodín temer zapadali novou pokrývkou. Ako ale schádzame dolu dolinou, odrazu zisťujeme, že rozprávka sa s klesajúcou nadmorskou výškou mení na realitu roku 2015 na Slovensku. Pri chatách je už na ceste asi len 2 cm bielej snehobrečky. Do odchodu vlaku je len 15 minút, tak Makovica pridá do kroku. Hore chodníkom od mosta k stanici sa fajne šmýka. Tomáš vidí skratku a vydá sa po nej, možno sa aj čuduje, prečo Makovica obchádza, ale čoskoro to pochopí - posledný strmý, blatný a šmykľavý úsek prekonáva rukami-nohami. Vláčik 5 minút mešká, na peróne je asi 3 cm nového snehu, tak Makovica rýchlo zmastí maličkého snehuliačika - a aby nemal zo svojej výšky komplexy menejcennosti, pekne ho postaví na železničný míľnik. Posledná fotka s prichádzajúcim vlakom a už aj ideme domov.
Na Aničke pri pohľade z okna na bahno a valiacu sa vodu v Hornáde sa Makovica pýta: "Tomáš, kde sme to dnes boli? V rozprávke" A on nato: "Myslím že na inej planéte, alebo aspoň na úplne inom kontinente."
Veru tak, zas sme si raz užili zimu po slovensky.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5478x