kategórie:
Názov: Test na Miliči
Dňa: 06.04.2019
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1490810.JPG P1490889.JPG

Popis akcie: 

O týždeň vedieme túru na Milič, najvyšší čas skontrolovať si trasu a preklepnúť vlaky, ktorými sa chceme vracať. Nechce sa mi ťahať samej až z Košíc, tak sadám na ranný vlak a skrátim si nudnú cestu aspoň do Nižnej Myšle.

Prechádzam zo stanice cez kopec a už si šliapem cestou na Zdaňu. Už prvý kopec ukazuje, že mojim nohám sa akosi nechce. Tak sa teda tichúčko trápim, bolia ma lýtka, možno z tých kompresných podkolienok, ale náhradné ponožky som si nevzala, tak to musím vydržať. Nakoniec sa asi v polovici Skároša rozbieham a babičkovským pohodovým tempom (veď som babička) zdolávam najbližších 8 km stúpania na Bodo-rét. Trasu už poznám aj poslepiačky, ale tie 4 srnky, utekajúce predo mnou do lesa mi vylepšujú náladu. Pri bosorke sa venujem maďarskému smerovníku. Modrý krížik smeruje ku Károlyi-kastély, vraj 1 km a 15 min. To bude hračka. Odbočujem na krížik, prekvapí ma tankodrom - cesta plná balvanov a vyjazdené hlboké koľaje od ťažkých áut. Prekonám túto prekážku a pokračujem ďalej. Idem a idem, prekonávam korene, kamene, konáre, aj celé stromy, ale žiadny kilometer, žiadnych 15 minút, som stále v hlbokom lese. Kuk do navigácie a nachádzam skratku na chodník, aby som sa nemusela celú cestu vracať. Dostávam sa pod hraničný bod a už viem, kde som. Vybieham skratkou na modrú značku (aby som pravdu povedala, tlačím bike a fučím ako lokomotíva, desne ma bolia lýtka, prečo som si nezobrala náhradné ponožky). Dochádzam na modrú, praštím bike o strom a sadám si na pník, chce to nejakú energiu. Chlebík, vianočka s džemom, jabĺčko, pomaranč.....za tým čajík...čudná zmeska, ale pomohlo. Plná novej sily vybehnem hore ako nič. Dolu je opar, výhľad z rozhľadne nie je bohvieaký, ale keď zasvieti slniečko na hrad, pohľad je to pekný.

Sadám na bike a cez vrchol Miliča sa vraciam dolu po modrej. Strmák skratkou k hranici je nadol pohodovo zjazdný. O chvíľu som na Márovke, odbočka na červenú, už som na Suchej doline. Obliekam vetrovku, lebo teraz bude zjazd rýchly...a aj je. Na ceste je síce veľa kamienkov, ale letím s vetrom o závod. Aha, novoosadená rampa a pred ňou aj značka - pozor rampa....našťastie je otvorená. Vyletím na cestu, odbočujem doprava a...joj, opäť stúpam až po Ičovu nedokončenú rezidenciu. Odtiaľ je to pekný padák až na Veľké drevo a dlhý plavný zjazd po krásnom asfalte k Izre.

Romantika ako vždy. Pri temer ľudoprázdnom jazere si na slniečku líham na mólo s novými doskami. Batoh pod hlavu a užívam si .... naokolo kvákajú malé kačičky. Zdá sa mi to akosi skoro, že by sa už vyliahli. Otočím hlavu a nevychádzam z údivu. Vo vode okolo móla plávajú desiatky ropúch, zjavne hľadajúcich si partnera, či partnerku. Oči vypúlené a vôbec nevnímajú. čo sa okolo nich ddeje, len kuňkajú opreteky. Fotím ich s objektívom 10 cm od ich hlavy a nič, ani sa nehnú....

Je čas pokračovať. Stopujem čas na návrat do Kalše k vlaku. 15 minút hore kopcom a za 20 minút zletím voľným pádom do Kalše. Odtiaľ je to na stanicu ešte tak 10 minút. Vlak ide až o hodinu a pol, tak sa rozhodujem, že idem na nanuk. Potraviny sú zatvorené, ale veď okolo letiska je to do Slanca akoby kameňom dohodil. Tak teda pokračujem hore kopcom, potom poľom okolo letiska, lesom pomimo smetiska a opäť hore kopcom až na parkovisko pod kostolom s malými potravinami. Tetuška je milá, keď vidí prilbu na hlave a nanuk v ruke, zavolá ma dopredu, zinkasuje 60 centov a môžem a doňho pustiť. Už len zjazd s nanukom v ruke (neporušila som nejaký dopravný predpis?) ku stanici a potom len čakám asi 20 minút na vlak.

Dôjde stará súprava ako z mojich detských liet s červenými koženkovými sedadlami a trochu hegavo a škrípavo sa vraciam domov.