kategórie:
Názov: Suchá Belá na ľade aj po vode
Dňa: 21.02.2015
Účastníci: Makovica, Kopro, Peťa, Eskimo
Hostia: + 13 kamarátov turistov

P1090822.JPGvstup do Suchej Belej P1090824.JPGprevý horizontálny rebrík P1090837.JPGMisové vodopády P1090839.JPGľadová krása P1090843.JPGpohľad z horného rebríka P1090846.JPGpozor na rovnováhu
P1090849.JPGľadová zácloka P1090861.JPGkuk! P1090872.JPGna rebríku Okienkového vodopádu P1090879.JPGľadový organ P1090892.JPGcestou na Kláštorisko P1090896.JPGDobrú chuť - vlastný bufet
P1090901.JPGkolektívne posedeníčko P1090905.JPGkláštor a Tatry P1090930.JPGstupačky pod Mlynom P1090932.JPGešte raz P1090949.JPGotužilci pri mlyne

Popis akcie: 

Ráno na stanici je plno. Aspoň 30 košičanov ide smerom do raja, našťastie len časť s nami, ostatní idú na Prielom. Odchádzame s 10-minútovým meškaním a presne tak isto aj prichádzame do Vydrníka. Ako prvé nám udrie do očí silueta zasnežených Tatier, ale je v akomsi hnedastom opare, takže si ju veľmi neužívame. Hodinka aj dačo intenzívnej chôdze - už by sme si aj oddýchli, ale len teraz prichádzame na začiatok našej túry - Podlesok.... nech žije dopravné spojenie, ktoré do raja už od nemapäti nefunguje....

V tiesňave je snehu neúrekom a v ňom vyšliapaný hlboký chodík, doslova koridor. Miestami sa síce prepadáva temer do potoka, ale v pohode sa dá bezpečne napredovať. Nevieme sa dočkať prvých vodopádov, ale najprv nás čakajú ešte drevené rebríky hrozivo obalené namrznutým ľadom a snehom. Makovica na jednom z nich spôsobuje menšiu zápchu, keď musí počkať, kým sa jej dotočí hlava. Ale ďalej to už ide ako po masle.

Ešte pred Misovým vodopádom sa kocháme pohľadom na ľadolezcov, ktorí usilovne svojimi zahnutými čakanmi likvidujú ľadovú výzdobu na skalách a šplhajú hore a dolu. Misový vodopád je tak napoly pod ľadom, napoly tečie, hukot vody napĺňa celú dolinu. Za posledným rebríkom si vychutnávame ticho, keď potôčik, na chvíľu kľudný, pokojne tečie možno pol metra pod našimi nohami pod snehom a ľadom. Skaly sa približujú tesne k sebe, prechádzame úzkou úžinou zasypanou snehom a na záver nás čaká krásny tobogán rovno do Jacuzzy - teda šmykľavka dolu snehom rovno do diery v ľade, v ktorej zurčí potôčik. Za Jacuzzou nás už čaká rebrík k Okienkovému vodopádu. Nad vodopádom roklinu zalieva slnko. Šliapeme nekonečným chodníčkom hadiacim sa v hlbookom snehu a konečne vychádzame na cestu. Keďže sme si dali krátku desiatovú restávku už v tiesňave, pokračujeme hneď až na Kláštorisko, kde si na Horalkovej lavičke rozložíme kuchňu a varíme. Chata, ako vždy ň, je zatvorená. Lúpežní rytieri majú jarné prázdniny, takže na Kláštorisku naďalej skapal pes.

Dumáme, kadiaľ ďalej, lebo prvý vlak už nestíhame a na druhá je ešte strááášne veľa času. Keďže ale máme na výber len z chodníkov prečistených po kalamite, musíme sa usppokojiť s červenou na Letanovský mlyn. Makovica si odskočí k stupačkám pod mlynom pozrieť na ľadovú výzdobu, ale nikto ju nenasleduje. Takže len pár fotiek a poklus späť. Ešte ľľadopád nad mlynom, pár kačičiek otužilcov a pohodový presun na stanicu. Obhliadka studne, západ slnka a už aj prichádza vlak. Akísi sme z toho zmohnutí a až na Eskima, ktorý nám na čítačke núka Cestu do stredu zeme  vo francúzštine, všetci podriemkávame.

Ahoj raj, určite prídeme zas...i keď si dopravne ťažko dostupný.....