kategórie:
Názov: Stretnutie krásistov na Kľaku a Lúčanská Malá Fatra
Dňa: 25.05.2012 - 27.05.2012
Účastníci: Makovica, Kopro, Szabi, Peťa
Hostia:

P1190095.JPGposledný dotyk civilizácie P1190097.JPGVrícko-drevenica P1190109.JPGpochodujú ako jeden muž P1190111.JPGKľacký vodopád P1190124.JPGto je ona - náš nocľah P1190146.JPGto je výhľad od nej
P1190129.JPGto je interiér P1190144.JPGa to žltohlav-výzdoba exteriéru P1190152.JPGvečerná hygiena P1190153.JPGKopro nie a nie zaregálovať P1190157.JPGodkaz na rozlúčku P1190164.JPGo chvíľku to vypukne
P2330041.JPGnový deň sa zobúdza P2330046.JPGfascinovvaní pozeráme na to divadlo P2330061.JPGspútané slnko P2330063.JPGčo to fotíš? P2330072.JPGslnko v dlaniach.... P2330074.JPG... a slnko na dlani
P2330088.JPGplastické svetlo skorého rána P1190168.JPGkríž na vrchole P1190194.JPGraňajky na vrchole P1190202.JPGa dospávanie s výhľadom na Fačkovské sedlo P1190215.JPGorchidey - vstavače už kvitnú P1190235.JPGnaše nocľažisko
P1190257.JPGErika, ale závidíš to pohodlíčko, čo? P1190260.JPGkonečne je tu aj Peťa, sme komplet P1190262.JPGa už aj vyrážame ďalej P1190263.JPGtoto je na vrchole P1190266.JPGaj oficiality P1190268.JPGaj fujarka
P1190271.JPGaj my s vlajkou P1190284.JPGKľak je pre nás už minulosťou P1190288.JPGvýhľady zo Skaliek P1190304.JPGVrícke sedlo na dohľad P1190318.JPGniekde medzi Vríckym sedlom a Úplazom DSC02682.JPGhojdačka v sedle pod Úplazom
P1190341.JPGa tu dnes nocujeme P1190343.JPGa Szabi konečne pyromaní a opeká P1190346.JPGzaslúžená siesta P2330175.JPGvtáčik, čo sa na chodníku učil lietať P1190351.JPGto, čo sa nezmestilo do stanu na noc P1190359.JPGPeťa, potlač!
DSC02705.JPGna Hnilickej Kýčere P1190381.JPGpri tabuľke P1190394.JPGzaujímavý les malofatranský P2330245.JPGvietor na Veternom P1190423.JPGa skrytá Koprova reklama na Veľkej lúke P1190429.JPGpohodlný stop z Martiniek
P1190433.JPGkorbáčikové nite - dopĺňame soli

Popis akcie: 

Pokračujeme v tradícii východov slnka na krásistických vrcholoch a na takom exkluzívnom mieste ako je Kľak, nemôžeme chýbať. Makovica sľubuje luxusné spanie pod strechou, tak teda s radosťou v piatok o 12,07 vyrážame ešte bez Peťky. V Martine máme hodinu času pred odchodom autobusu do najkonečnejšieho konca sveta - do Vrícka, kde sa, podľa Makovicinho vyhlásenia, aj muchy obracajú. Kopro sa teda lúči s civilizáciou a navštevuje najprv stánok s hamburgermi, potom s pizzou a nakoniec to klincuje zmrzlinou.

Vo Vricku sa nezdržujeme (nie je prečo) a hneď vyrážame po zelenej. Sme hádam jediní ľudia pohybujúci sa v tomto lese, preto sa tak správajú aj okolité jelene a ich vysokokotné manželky. Pokojne si prežúvajú ani nie 50 metrov od nás a potom lenivo odchádzajú do lesa. Básnime o sprche vo vodopáde, je riadne teplo a potíme sa , najmä Kopro pod váhou svojho "stokilového "batohu, v ktorom má okrem potrebných 3 rožkov na 3 dní aj 4 baterky, 3 nožíky, 15 m lana, popruh, hasičskú karabínu, dezodorant a plnú fľašu vody po holení a mnoho iných vecí - asi trénuje na expedíciu niekam do divočiny. Z vodopádu sú ale len maličké stružky vody lenivo sa plaziace dolu skalou. Kvôli tomu sa nám neoplatí ísť dolu k vode. Stúpame teda na lúky nad vodopádom. Už vidíme skalnatý vrchol Kľaku. Tu niekde má byť Makovicino prekvapenie. Kopro štartuje GPS a vydávame sa za súradnicou naprieč lúkou plnou rozkvitnutých žltohlavov. Chodníček nás bezpečne vedie k cieľu. Najprv objavíme prameň, potom nádherný výhľad do nekonečna a nakoniec ju vidíme - maličká, už zvonka milo vyzerajúca, terovým papierom obitá chatička. Kopro sa zmohol len na - "tak až toto som nečakal". Ďalší pozitívny šok nás čaká vo vnútri - čistučko vyupratované, hrnčeky, poháre, taniere, lyžice, základné potraviny pre prípad núdze a suché drevo do piecky.  Vidieť, že toto je už asi pre vandalov priďaleko - na naše šťastie. Štartujeme plyňáky, varíme vodu na vifonky, čaj a kávu a pozeráme ako sa zore farbia do zlata, červena, bordova, fialova. Na teplomeri je statočných 8 stupňov a budík nastavujeme na 3.45. Dohoda je jasná - rýchlo zbaliť a okolo 4.00 vyraziť. Regálujeme (Kopro doslova, nie a nie sa zmestiť na hornú posteľ) o 22.00, noc nám prerušuje lov na myšku, ktorej sa podarilo dostať dovnútra, ale inak v pohode prespíme pod strechou. S meškaním o 4.15 v sviežej teplote 3 stupne vyrážame dobyť vrchol. Ponáhľame sa a dobre robíme - presne o 5.00 sa za vrcholkami Krivánskej Malej Fatry objavuje purpurový pásik zvestujúci nový deň. Behom zdolávame posledných 15 metrov ku krížu a potom už len so zatajeným dychom spolu s partiou chalanov, čo tu stanovali, vítame nový deň -divadlo hodné kráľov, ako sa lúče rozbiehajú po hrebeňoch hôr pod nami, plasticky vykresľujú všetky, aj tie najmenšie nerovnosti terénu a zárezy lesných ciest....mráz behá po chrbte ešte aj teraz. Keď už slnko prešlo späť všetkými fázami farby od fialovej až po iskrivo oslepujúcu žltú, rozhodujeme sa, že treba niečo teplé do žalúdka. Miesto v závetrí pod skalou vyhlasujeme za našu kuchyňu a na chodníčku štartujeme varič. Vifonka s čapicou na hlave, rukavicami na rukách a s výhľadom nadol na Fačkovské sedlo chutí najúžasnejšie zo všetkých jedál na svete. Potom už len šup do spacáku (jediné, čo sme dali dolu, boli vibramy) a pokus o zaspatie. Ešte predtým sa ale Kopro musí presťahovať, lebo svojim mechrením ohrozuje neďaleko rastúcu slovenskú orchideu. Zakrátko Szabi jasne dáva celému svetu najavo, že spí spánkom spravodlivých - chrápe, až skoro opadávajú šišky z neďalekej kosodreviny. Po deviatej sa začínajú trúsiť prví ľudia. Rýchlo si zvykáme na vetu .."jééj, oni tu spali...a bolo zima?" a driememe ďalej. Keď sa dav stáva neúnosným, balíme tábor. Spolu s davom prichádza Peťa a dopĺňa náš minitím. Makovica sa zdraví hádam so 100 ľuďmi. Po všetkých oficiálnostiach sa ešte fotíme pod krížom s vlajkou a o 13.15 vyrážame smer vysielače na Veľkej lúke. Ide sa nám výborne, sme oddýchnutí a Peťa sa nesťažuje, že už má čosi za sebou. Vychutnávame si výhľady zo všetkých skaliek po ceste. V lese to smrdí cesnakom, všade sú celé plantáže rozkvitnutého medvedieho cesnaku. Makovica skáče od kvietka ku kvietku a fotí, fotí, fotí. Kopro sa radšej vyžíva v hmyze. Vo Vríckom sedle dopĺňame kalórie, debatujeme s turistami smerujúcimi opačne. Utešujeme ich, že už nie ďaleko, ale zato vysoko. Sú to nadlho poslední Slováci, ktorých tu stretneme. Makovica nás poháňa, aby sme pod Kýčeru došli za svetla. Tak teda pokračujeme ďalej. Jasnozelený výbuch jari sa vôbec netvári, že by ho kváril celoslovenský nedostatok zrážok. A obloha je aj dnes nebovomodrá. Na každom kopci s výhľadom nás Makovica provokuje - pozrite sa dozadu - čo vidíte? Ten Kľak je na obzore stále a vôbec sa nezdá, že by sa nám vzďaľoval. Asi preto, že fatranský hrebeň nie je rovný, ale sa vlní sprava-doľava. Na Úplaze sa Makovica od nás oddeľuje a rýchlo sa ponáhľa dopredu, už chce byť na táborisku. My cestou stretávame vtáčika - nevedno, či vypadol z hniezda, alebo sa takto učí lietať, ale je smiešne bezmocný a krátke pierka jeho našuchorené telíčko neunesú.

Makovica nás usmerňje k prameňu a ukazuje, kadiaľ polezieme zajtra ráno - radšej nemyslieť, Hnilická Kýčera je pojem. Szabi sa činí a nanosí kopu dreva, má klobásu a chce opekať. Makovica zakazuje veľký oheň, všade je strašne sucho. Plné fľaše vody musia byť v pohotovosti, nechceme predsa podpáliť Národný park. Úplne najúžasnejšia je večerná hygiena. Najprv si sprchu v prameni dala Makovica a za ňou sa pobrali aj ostatní. Voda je ľadová, akoby človeka rezal, ale to teplo na celom tele  po kúpeli je úžasné.  Sedíme pri ohni a o 11-tej sa pokúšame natrepať do stanu pre 3 osoby. Celkom by sa dalo, keby Szabi nechrápal a Peťa nespala so skrčenými nohami a keby mládež nezabudla zazipsovať predsienku na Makovicinej strane - únik tepla je značný. Ráno je ale celkom teplo. Makovica vstáva pred budíkom a vylezúc zo stanu vidí v lese bez podrastu pobehovať desiatky malých sivých myšiek - dobre sme urobili, že zásoby viseli v taške na strome. 

Balíme tábor, radi by sme dali niečo teplé, ale nie celkom sa to darí -variče jeden po druhom povedali, že bomba skončila. Tak vyhlasujeme za dostatočne teplú na zaliatie kávy aj vodu mierne bublinkujúcu na dne ešusu. O 6.30 už vyrážame smer Kýčera. Dávame ju za 25-30 minút....a na vrchole nás čaká na obzore majestátny Kľak a na druhej strane dokonca vidieť na obzore aj matné siluety Vysokých Tatier. Odtiaľto je to presne rovnako na Kľak i na Veľkú lúku - asi 4,5 hodiny. Posedíme fascinovaní výhľadom, zapíšeme sa do knihy a pokračujeme ďalej. Niekto hovorí, že lúčanská je nudná, lebo vedie lesom - omyl, lesy sú tu úžasné, zaujímavé a pestré, najmä na jar.  A výhľady sú potom zaslúženou odmenou. Bez zastávky prichádzame na Maríkovú. Výrub lesa pred niekoľkými rokmi otvoril krásne výhľady. Sedíme na pňoch, ležíme v statnej žihľave a obdivujeme mráčiky, ktoré sa menia zo slimáka na sediacu ťavu a ďalej možno na Lochneskú príšeru.....Rozveseľujú nás bratři Češi, ktorí nás prosia o mapu, .."protože tá jejich tady právě končí a oni chtějí najít zkratklu..." na našej mape ju nachádzajú a konštatujú, že keďže je to asi 3 km, tak "o dvacet minut doprava". Makovica sa pýta, či majú GPS, odpovedajú, im stačí buzola...hm ale načo, keď nemajú mapu. Ďalšia Makovicina otázka, či vedia, že pohyb mimo značiek je v národnom parku zakázaný, ostáva bez slovnej odpovede a na otázku, či majú kúpené letenky, radšej rýchlo zdravia a odchádzajú. My im ešte ponpkame Petinu karimatku, ktorú stratila niekde na kopci. Odchádzame aj my. Šplháme na Veterné a potom už len sledujeme, ako sa približujú veže na Martinkách. Pred 13.00 sa fotíme pod vysielačmi a o polhodinku už chytáme stopa z Martiniek priamo na okraj Vrútok - cyklisti downhiláci práve vyšli dodávkou hore, skočili na svoje tátoše a autíčko sa má čo najrýchlejšie vrátiť dolu. Keď rýchlo, tak teda so záťažou - darmo, extrémisti držia spolu, tak teda nasadáme a o 20 minút sme v civilizácii. Rýchly prestup na bus a pred 14.00 už sedíme v pizzerii s chutným teplým obedom a o 15.10 vo vlaku domov. Zbohom Fatra, asi sme tu neboli poslednýkrát.

Obrázok používateľa Anonym

Česi

Ja verím tým Čechom, že našli tú skratku a nepotrebovali "letenky".
Mišo