kategórie:
Názov: Sopotnica od prameňa k ústiu
Dňa: 23.06.2013
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1280447.JPGzačiatok výstupu na Klenovské sedlo - cesta kraj Košický P1280448.JPGposledná serpentína pred sedlom - cesta kraj prešovský P1280452.JPGschovaný prameň Sopotnice P1280455.JPGvo vyschnutej studničke už rastú rastlinky P1280458.JPGopevnený klenovský kostol P1280467.JPGpekné retro-mostíky cez potôčik s menom Sopotnica
P1280472.JPGposledný mostík, ďalej už je džungľa P1280480.JPGnaľavo prítok Sopotnice v Miklušovciach P1280489.JPGparčík v Miklušovciach P1280493.JPGdo domu len cez brod..a čo keď stúpne voda? P1280505.JPGodbočka v Sedliciach na Dunitovu skalku P1280510.JPGzaujímavá čierna hrboľatá skala
P1280522.JPGkráľovský výhľad zhora - kde je šípka, tam je Kojšovka P1280534.JPGbludná tabuľka v Sedliciach P1280543.JPGa opäť pri Sopotnici - tá voda vpravo :-) P1280544.JPGpo mostíku na pravý breh P1280548.JPGumývanie v slanom prameni P1280552.JPGkrásavica ľalia - skoro už rozkvitne
P1280577.JPGPustý mlyn P1280590.JPGmoja Maryša na vykosenej lúke pri Prokopovom mlyne P1280593.JPGpohľad na riečku z cesty v svahu Vysokého vrchu P1280602.JPGposledné metre jednej riečky P1280604.JPGa už splynula s Hornádom P1280608.JPGpomník rybárovi pri sútoku
P1280616.JPGcestou pred Malou Vieskou

Popis akcie: 

Všetci ostatní sú po včerajšiu zrejme unavení, možno majú iný program, ale to nevadí, poznám to tu a mám aj GPS.... traja bikeri vo vlaku aj tak na mňa kukajú, akoby som mala 3 oči - vraj sama na celý deň? No a čo... V Margecanoch je skoré ráno, ale už aj tak pripeká...

Rýchlo sa vydávam smerom na Klenov - tam je báječný tieň a chládok vanúci z hustého lesa, ale aj poriadne stúpanie. Som len sama so svojimi myšlienkami, v duchu si pospevujem, postupne prehadzujem na najľahší prevod a bez námahy točím. Tesne pred poslednou serpentínou ma predbieha motorkár. Vychádzam do sedla na slnko. Motorkár tam stojí a telefonuje.... Pýtam sa ho, či to tu pozná, ale hneď si odpovedám - značka SK jasne hovorí, že asi nie. Skladá poklonu mojej kondičke, máva na pozdrav a odfrčí smer Žipov. Ja idem tiež tým smerom, ale pomaličky - hľadám prameň Sopotnice, vraj tu niekde má byť - nakoniec som našla, ale len tabuľku a vyschnutú studničku - potvora jedna, schovala sa mi, utiekla predo mnou! Zopárkrát odbočujem pod cestu ku krovinám, ale nikde žiadnu vodu nevidím. Tak sa sklamaná vydávam smerom na Klenov, veď ja ju vystopujem smerom nahor.

Užívam si krásny padák k dedine a odbočujem z cesty medzi domy. Dedina ako vymretá - je pred 10. a všetci sú v kostole - v opevnenom kostole s krásnou drevenou zvonicou. Nenormálna spleť  káblov ale úplne znemožňuje peknú fotku. Prechádzam bránkou na nádvoríčko, aby som si zvonicu odfotila zvnútra. V kostole krásne spievajú tenké detské hlásky a zopár veriacich postávajúcich na dvorčeku na mňa škaredo zazerá, i keď som úplne tichúčko. Tak radšej odchádzam. Šliapem do predálov hore dedinou proti prúdu Sopotnice, z ktorej je už celkom pekný a podľa vybudovaných zábran pri vyššom stave vody aj nebezpečný potok. Prichádzam k posledným domom, prechádzam cez poslednú lávku, ale tadiaľ cesta ďalej nepôjde - predo mnou je nepreniknuteľná húština. Pýtam sa miestnych, kamže sa podel prameň - vraj prednedávnom studnička vyschla a prameň sa presťahoval do lesíka povyše. je to len také bahnisko, škoda ho... potom ho zviedli rúrou popod cestu a ďalej už tečie v svojom koryte.

Medzitým omša skončila a dedina je odrazu plná ľudí. Pokračujem ďalej cez Miklušovce - krátko sa zastavujem pri miestnom parčíku s veselo pomaľovanými skalami a drevenými sochami. Na dolnom konci dediny ešte obdivujem 2 domy stojace tak, že sú prístupne len cez brod - ako pred 100 rokmi. Pri lome sa rozhodujem - rovno okolo Sopotnice alebo s odbočkou. Pohľad na hodinky hovorí, že mám dosť času - odbočujem do Sedlíc na Dunitovú skalku - chránený prírodný výtvor. Čaká ma ďalšie stúpanie do sedielka popod smiešne vyzerajúci Zajačí kopec. Zo sedla na šokuje pohľad na množstvo poľnohodpodárskych stavieb - v čase poľnohospodárskeho rozkvetu socializmu to musel byť obrovský zamestnávateľ pre tento odľahlý kraj. Aj dnes, v nedeľu, behajú po poli traktory a využívajú pekné počasie na kosenie trávy. V dedine sledujem značku náučného chodníka a bezpečne trafím k odbočke. Cestička medzi plotmi je krásne prekosená, s uznaním myslím na správcu náučného chodníka, kým...kým neprídem k poslednému plotu - tam stojí zaparkovaný vozový park miestnych gazdov - teda vieme, prečo bolo vykosené. Za miniparkoviskom začína skutočná divočina. Hustý porast je vyšší ako ja, ale chodník bezpečne rozoznávam. Bike tlačím a prilbu na hlave používam ako baranidlo na rozrážanie ostnatých kríkov. Po chvíli zistím, že ďalej to s bikom už nejde....nechávam moju Maryšu opustenú v tráve (veď kto by sem liezol a ublížil jej v nedeľu o 12-tej, keď doma voňajú rezne). Pokračujem pešo. Vychádzam na strmú lúku, tráva je skoro taká vysoká ako ja, ale v diaľke vidím tabuľu náučného chodníka. Pokračujem po značke, ktorá, mne sa zdá, smeruje do lesa. Po pár metroch som pod skalou. Hmm, tadiaľto asi chodník nevedie,ale keď už som tu, leziem diretissimou nahor a dávam pozor, aby som stúpala len na zvláštnu čiernu, hrboľatú skalu a neničila vzácke rastliny. O chvíľu som hore a nachádzam tu kúzelné miestočko. Priamo na vrchole je prístrešok, upravené ohnisko a dokonca aj pamoramatická tabuľa s názvami všetkých kopcov, ktoré vidím. Spoza hradby Lodinských vrchov vykúka aj Kojšovka - kto by to bol povedal...

Posedím pár minút v nekonečnom tichu. Som tu len ja, moje myšlienky a táto nádhera. Zasa raz presne viem, prečo Milujem Slovensko.

Rýchlo zbieham dolu a konečne vidím, kadiaľ som mala ísť - presne sledovať okraj lesa po pravej strane a bola by som nahor vyšla pohodlnou cestičkou. Sadám na bike a vraciam sa, odkiaľ som prišla - ale len kúsok. Pred miostíkom v dedine cestu pretína modrá značka. Nápis na nej zavádza - vraj smer Prokopov mlyn - ten je síce úplne niekde inde a nie na modrej, ale presne tam, kde potrebujem - v doline Sopotnice. Zasa sa štverám na kopec a potom ma čaká prudký zjazd lesom. Cesta, ako vždy, je tu poriadne vlhká a rozblatená. Chcem sa vyhnúť statnej žihľave stojacej v ľavej koľaji cesty a končí to tigrom do nádherného záhona žihliav. Páli ma celé telo, nohy mám po členky od bahna a odpiekla som zvonček. Všetko ostatné je ale v poriadku, tak kto by sa rozčuľoval...

O chvíľu sa opäť stretávam so Sopotnicou. Prechádzam cez úzku lávku pri Hornom mlyne (to malo byť na tabuľke v Sedliciach) a využívam na zmytie bahna  vodu vytekajúcu z rúry od prameňa. Podivuhodne ma z nej ale začnú štípať oči - ochutnám a zisťujem, že je slaná...neviem, či to bola len halucinácia, ale fakt sa mi zdala slaná, trošku ako Cígeľka. Ďalej ma čaká už len pekná cesta popri Sopotnici. Chvíľu po jej brehu, chvíľu stúpam vysoko nad ňu, keď sa prerezáva skalnatým pásmom, priberá potôčiky a stále viac silnie. Priamo pri ceste sa práve chystá rozkvitnúť chránená ľalia zlatohlavá s výškou temer 1,5 metra - nádherný exemplár.  Pri Pustom mlyne sa pripája ku mne červená Cesta hrdinou SNP - no, hrdinom bude aj ten, kto ju v tom poraste povyše pása (lopúchy, žihľava a všeličo ostatné) aj nájde. Vykosená je len malá časť lúky, ktorá je prístupom k stavenisku Pustého mlyna - je za zavretou bránou, takže som sa k nemu nedostala.

Ešte posledný kopček a vchádzam s riekou do Hornádskej doliny. Tu sa cesta Sopotnice končí. Popod most sa vlieva do Hornádu. Priamo pri sútoku stojí pomník rybárovi, ktoý mu tu postavili spomínajúci kamaráti. Vody oboch riek sa zmiešajú a tečú ďalej spolu v ústrety Svinke, Toryse, Oľšave a ďalším, kým sa v Maďarsku nevlejú do Slanej a spolu do Tiszy.

Mňa už čaká len rýchly, notoricky známy presun Hornádskou dolinou domov do Košíc.