Názov: | Slovinská skala |
Dňa: | 08.03.2014 |
Účastníci: | Makovica, Peťa, Eva, Jerguš, Kopro, Ľubko, |
Hostia: | Števo |
Hurááá, na stanici máme opäť nováčika - Števa. A k tomu ešte aj Eskimo prišiel, tak nás je nakoniec v Kysaku vo vlaku už 8. V Košiciach bolo krásne jasno, ale okolo Ružína sa zbierajú sivé nízke mraky a v Krompachoch je už úplne zamračené. V autobuse do Sloviniek sa stretáva kopa miestnych turistov. Tak sa s nimi fotíme a vyrážame kúsok spolu. Odrazu sa pred nami objavuje kúsok modrého neba a o chvíľu nie je po mrakoch ani stopy - všade len modrá obloha.
Na žltej značke sa odpájame a blatistou cestou stúpame strmo nahor. Pred nami pracujú drevorubači a v priamom prenose vidíme, ako obrovský buk padá pod pílou maličkého človiečika. Ale na poslednú chvíľu sa mu pomstil a pri páde sa celý kmeň rozštiepil odhora až dolu. Pred nami sa už objavuje skala, ale čaká nás ešte ťažký krkolomný výstup. Odmenou nám je krásna trávnatá lúka s maličkou diviačou bažinkou a vyhliadkou na Tatry. Dávame si tu obed, veď je už temer 12 hodín. Vifonka, kávička, ako v reštike.... Pred jednou sa vydávame hore na skalu. Výhľad je ozaj majestátny, najmä na juh a juhovýchod. Vyhliadku na Tatry nám žiaľ už mierne zakrývajú stromy. Okolo posledných zvyškov snehu schádzame späť na lúku a pokračujeme nádhernou planinou....človek nevie, kam sa má skôr pozerať, či na stromy, či na výhľad alebo pod nohy (lebo aj to treba, najmä v jarnom blatku). Pri posede si robíme malú prestávku. Ľubko je vo svojom živle, oblieza konštrukciu ako veverička a len tak žiari šťastím. Pokračujeme ďalej, pripájame sa na zelenú a potom donekonečna obchádzame po lúkach hlbokú dolinu. Je to celkom pekné a nenáročné, ale už by sme boli radi, keby sa ten Poráč približoval trošku rýchlejšie. Prichádzame na zjazdovku - na poslednom snehu svatiame sper-mini snehuliaka, ešte má aj pravý mrkvový nos. Kopro, Peťa a Ľubko sa šmýkajú po zjazdovke miestami ozaj hlava-nehlava. Ľubko má sneh nohaviciach až pod kolenami. My ostatní ich čakéme v Poráči, vyhrievame sa pri studni na slniečku. Keď sme už opäť všetci, rozhodujeme sa nenaháňať sa s časom do Matejoviec, ale použiť autobus do Markušoviec. A zvyšnú hodinku času využijeme tak, že konečne vylezieme na Vysoký vŕšok, odkiaľ je vraj bombový výhľad.
Koprov výrok: "Makovica, načo si nás celý deň ťahala po kadejakých krkahájoch, veď sme mali prísť len sem....." Ozaj bombový výhľad - to treba vidieť, to sa nedá opísať, len vrcholová ružica sa im celkom nepodarila.
Autobusár sa fláka s odchodom, tak mu Makovica oznamuje, že by sme radi stihli vlak. Len sa spýtal, o koľkej nám ide vlak a urobil nám špeciálnu zastávku rovno pred stanicou... len nechápem, prečo tam nie je zastávka aj pre všetkých ostatných, keď vlak a busy by mali na seba nadväzovať.
Vo vlaku ešte rýchlokurz dobble a Števo sa geniálne adaptuje - drží krok aj s Peťou.
V Košiciach si Kopro konečne v Lidli kupuje vŕtačku, o ktorej básnil na túre celé hodiny. Žiari šťastím a nevadí mu ani stáť v dlhočiznom rade.
Bol to krásny deň.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5337x