kategórie:
Názov: Slovenský zraz TOM Bratislava
Dňa: 29.06.2013 - 03.07.2013
Účastníci: Makovica, Zuzka
Hostia:

P1280769.JPGDráčikovia na nástupe P1280770.JPGSalamandre na nástupe P1280784.JPGranený pretekár a Stelka v akcii P1280789.JPGcieľovka písaná perom Dračej stopy P1280791.JPGSalamandre oslavujú 3. miesto P1280795.JPGcesta do Rače-daj prednosť cisterne
P1280799.JPGnámestie v Rači so sochou A.Hlinku P1280802.JPGkonečne v lese cestou na Biely kríž P1280808.JPGslávny Biely kríž P1280809.JPGprvá tabuľa vľavo - takto sa mení cesta HSNP na Štefánikovu magistrálu P1280812.JPGtvorivosť značkárov P1280814.JPGna Salaši
P1280822.JPGkonečne v teréne P1280829.JPGcestička je prašná, bez blata P1280832.JPGuž sa blížim k Pajštúnu P1280838.JPGjedna z posledných prekážok na trse k hradu P1280839.JPGčarovný chodník cez žihľavu P1280852.JPGna hrade Pajštún
P1280854.JPGanglický ujko mi urobil aj fotku P1280857.JPGjedna zo zachovaných veží P1280865.JPGPajštún z cesty do Borinky P1280871.JPGkaštieľ v Stupave P1280876.JPGcesta ponad diaľnicu P1280884.JPGU starého bicykla majú dobrú kofolku aj jedlo
P1280893.JPGnový honosný cyklomost P1280897.JPGa ja na ňom, v pozadí Devín P1280901.JPGkuk do záhrady Schlosshofu P1280909.JPGvlnovka mosta z rakúskej strany P1280921.JPGpod devínskou vežičkou P1280927.JPGsochy na nábreží
P1280935.JPGVýlet Gabčíkovo - štart so Salamandrami P1280941.JPGna Prístavnom moste P1290012.JPGnudistické jazierko P1290017.JPGsocha pred Danubianou P1290021.JPGkormorány cestou do Vojky P1290026.JPGkompa vo Vojke práve pristáva
P1290032.JPGGabčíkovo na obzore P1290036.JPGna hrádzi v Gabčíkove P1290038.JPGtak toto drží tú masu vody P1290041.JPGplavebná komora - nič pre klaustrofobikov P1290046.JPGstena plavebnej komory P1290052.JPGcesta späť s vetrom v chrbte ubieha rýchlo
P1290055.JPGopäť pri kompe, tentokrát v Kyselici P1290062.JPGDanubiana opäť na obzore P1290064.JPGHamuliakovský kostolík P1290065.JPGVýlet k mohyle - cestičky vo vrakuni P1290076.JPGMalý Dunaj nevábnej vône P1290078.JPGcesta okolo letiska
P1290082.JPGpamätník tragicky zahynuvšieho pilota P1290084.JPGvstup do areálu Štefánikovej mohyly P1290088.JPGjednoduchý, skromný a elegantný pomníček P1290094.JPGholubí krásavec čaká na svoju lásku P1290095.JPGpohľad na areál od juhu P1290097.JPGaj pod mostom sa nájde krása

Popis akcie: 

Bratislava - mesto na rovine, veľké mesto na rovine, ďaleko od Košíc.... toto všetko odradilo krtkovcov a tak sme sa scvrkli na minivýpravu. V sobotu sme sa presunuli do Bratislavy, aby sme v nedeľu pomohli na majstrovstvách Slovenska v PTZ.

Zuzka ešte ako poloinvalid ostala v počtárskej komisii a Makovica sa ocitla netradične v cieli. Po týždňovej horúčave sa počasie rozhodlo, že zamedzí kolapsom pretekárov. Nahnalo mraky, otvorilo kohútik a po pol desiatej sa spustil jemný dáždik, ktorý sa zmenil na na pomerne hustý letný dážď. Pretekári teda štartovali rovno pod sprchu. Malo to ale aspoň jednu výhodu - komáre, ktorých podľa staviteľov boli v lese milióny, zaliezli pod lopúchy a dali pokoj. Košičanov výborne reprezentovali malí draci a Salamandre. Pobrali samozrejme aj nejaké medaily. Zuzka po pretekoch odišla domov a Makovica aj s bicyklom zotrvala ešte v našej metropole, aby si odškrtla ešte pár miest zo svojho zoznamu nenavštívených atrakcií.

Pondelok - cez  Biely kríž a hrebeň Malých Karpát na nový cyklomost cez Moravu a Devín

Na mape je to len kúsok, ale v skutočnosti nekonečne štrikovanie cez ulice, cesty, stveniská a popod viadukty do Rače. Tu sa napájam na cyklotrasu na Biely kríž. Stúpanie je to statočné, len škoda, že po asfaltke. Všímam si, že v lese bokom vedie nejaký chodník, občas po ňom závratnou rýchlosťou zletí nadol nejaký cyklista, takže chápem, že je to asi len pre zjazd. Lesom, prakticky bez výhľadov sa dostávam na ospevovaný Biely kríž. Nachádza sa tu - 1 malý biely kríž, 1 súkromná chata, 1 súkromná horáreň a 1 vykosená lúčka, žiadny výhľad. Pokračujem po červenej Ceste hrdinov SNP, tu ignorantsky premenovanej na Štefánikovu magistrálu (pozri foto), smerom na Kozí chrbát. Lesná cestička je celkom pekne zjazdná, bavím sa na ľudovej tvorivosti značkárov, formy a tvary značiek sú skutočne úžasné. Teším sa, že prídem na salaš a možno uvidím aj nejaké ovečky. Preletím okolo nejakého smerovníka, oneskorene brzdím a vraciam sa späť. Dozvedám sa, že som práve na Salaši...hahaha, tu uprostred lesa asi ťažko nejaké ovečky nájdem. kuk do mapy a rozhodujem sa, že použijem skratku amerom na hrad Pajštún. Odbočujem na modrú, ktorá sa zdá byť zjazdná - no, Kopro by si tu užil, ja sa dosť trápim, ale nakoniec ten úvoz bezpečne zjazdím a dostávam sa na ďalšiu lesnú cestu. Pomaličky vyleziem na Košariská - krásne lúky s peknými chatami. Na smerovníku je xy tabuľ, poberám sa v smere červenej a nadávam, že opäť je to asfaltka. Keď ale začína podozrivo klesať, zisťujem, že sa opäť musím vrátiť a to až k smerovníku. Sokolím pohľadom mojich dioptrických očí objavujem nakoniec značku v svahu na okraji lesa. Opäť statočne stúpam, končene je to poriadny lesný chodník, strmo hore, potom ako na húsenkovej dráhe a opäť nahor, strmo nahor okolo starého zhrdzaveného plota obory. Nakoniec sa pripájam k žltej a po úžasnom chodníku v žihľave  vychádzam konečne na hrad Pajštún. Pár horolezcov hľadí na mňa ako na prízrak a rovnako sa tvári aj starý pán s knihou v ruke, z ktorého sa vykľuje Angličan na dôchodku milujúci zrúcaniny hradov. V družnej debate sa dozvedám, že máme ešte čo naprávať v našom vzťahu k turistom. Pýtam sa na dôvod a spadne mi sánka - u nás v Anglicku dokážem za deň navštáviť aj 3-4 zrúcaniny, ku každej z nich vedie pekná cesta a vyjdem autom skoro až k bráne. U vás musím strácať kopu času tým, že musím ísť hodinu, dokonca aj viac pešo a niektoré som ani nenašiel .... no, ujo, takýto dôvod nespokojnosti som teda nečakala. Dúfal, že u mňa ako u cyklistky nájde pochopenie a jemu zas padá sánka, keď mu hovorím, že mne sa práve naopak toto páči, lebo tam príde len ten, kto má naozaj záujem a môžeme si vychutnať tú divočinu.

Divokejší je ale zjazd po červenej do Borinky - v očiach smrť, koleso šmýka na vysušenej hline, ktorá tvorí nepríjemnú prachovu vrstvu, skoky cez korene, joj, toto nie je pre mňa, priznávam, kúsok na najväčších koreňoch aj tlačím. V závere opäť pozdrav značkárom - na križovatke zvykneme maľovať potvrdzovaciu značku. Končím pred bránou k súkromnej chate. Vracať sa poriadny kus hore kopcom sa mi nechce, tak to beriem cez lúky poza ploty a dostávam sa na cestu do Stupavy. V Stupave sa vyhýbam premávke a prechádzam cez nádherný lesopark až k jazierku a rekonštruovanému kaštieľu. Aj by som už niečo zjedla, ale pizzeria pri kostole je zatvorená na neurčito. Okrajom mesta sa dostávam na cyklocestu vedúcu ponad diaľnicu k Morave.  Chodníku priamo popri rieke po povodniach neverím, tak si vyberám červenú cyklotrasu vedúcu po niečom ako val alebo hrádza. Sledujem staré bunkre, kopy kačíc rochniacich sa v jazierkach, čo ostali po povodniach na poliach. Prichádzam k peknému bufetu U starého bicykla. Kofolka dobre padne, tak si chvíľu posedím. Pridávam sa k skupinke chlapcov a dievčat a spolu sa dostávame až na nový cyklomost. Spolu prichádzame k Schosshofu - letnému sídlu Habsburgovcov - kuk cez mreže honosnej brány a vraciam sa späť na Slovensko do Devínskej Novej Vsi. Navigujem štvoricu Holanďanov (samozrejme aj s podpornými elektromotormi), ktorí majú ubytovanie v Bratislave a nechápu, že tieto domy patria ešte len Devínskej Novej Vsi. Spolu prichádzme do Devína, kde im ešte ukazujem cestu popod hrad a nechávam ich svojmu osudu. Povinné foto pod vežičkou a už letím do Blavy. Na jednom mieste sa nepekne vyrochním na časti zatopeného chodníka, kde voda siaha až temer po osky. Mam sandále, takže mi to nevadí, kým dôjdem do cieľa, určite vyschnú. Cez nábrežie a povinným štrikovaním uličkami sa dostávam do školy v Trnávke. Na tachometri 77 , videla som, čo som chcela, tak som spokojná. Karpaty, aj keď nízke, dajú človeku zabrať.

Utorok - Gabčíkovo

Dnes beriem so sebou aj Salamandre, ktoré sa na mňa plne spoliehajú. Po počiatočnom blúdení sa dostávame konečne na cyklotrasu a  učíme sa agresívne bratislavské bicyklovanie. Konečne cez prístavný most prechádzame na hrádzu a môžeme si užívať pokoj okolitej prírody. Keď ale salamandre pri prvom otvorenom bufete zastavujú, opúšťam ich a svojim tempom pokračujem smer Čuňovo. Jedinými živými tvormi v tomto pracovnom dni sú labute na kanáli  pod hrádzou a nudisti na peknom jazierku na pravej strane, hrdo vystavujúci okoloidúcim na obdiv svoju výbavu. V Čuňove len krátka zastávka pri galérii, ktorá je momentálne  staveniskom a už aj pokračujem ďalej. Fúka svieži protivietor ťahám naplno a na tachometri mám 18 km. Tak si to radšej nevšímam a obdivujem zvláštne koníky, ktorých sú tu stovky. Sedia na vyhriatom chodníku a tesne pred kolesami odskakujú a lietajú vzduchom používajúc oranžové krídla. Mnohé z nich mi narážajú do nôh a rúk. Je to zvláštny pocit. Odfotiť sa ale nedajú, nepostoja, uskakujú. Na kompe vo Vojke pribrzdím len na chvíľu pri mape a pokračujem ďalej. Odchytávam chlapíka z Prahy a do Gabčíkova ideme spolu. Na priehrde je pokoj, žiadna loď na obzore, takže som sa ani po hodinovom čakaní nedočkala prejazdu plavebnými komorami.... Túžim v tej horúčave po niečom slanom, tak si dávam langoš so syrom a veľkú kofolu, ktorú o chvíľu nasleduje ďalšia...ak ju miluješ, jedna proste nestačí. Plán je taký, že pokračujem ešte 10 km do Dunajskej Stredy a potom vlakom do Bratislavy. Vietor si ale udržuje stabilný smer a mne je tak ľúto nevyužiť jeho silu. Otáčam teda volant na konci mosta doľava a vydávam sa po hrádzi späť. Na tachometri temer 30 a temer bez námahy, len slnko zo mňa robí oškvarok....Tesne pred Bratislavou sa síce vietor obracia, ale našťastie čoskoro vchádzame do hustého porastu, kde vietor nemá až takú silu. Odchytávam ďalšieho cyklistu, ktorý ma bezpečne vyvedie až na prístavný most a odtiaľ už trafím... je 16.30, na tachometri 111 km - no načo som sa tak ponáhľala, keď večera je až o hodinu?

Večer si ešte dáme spoločenské hry od výmyslu sveta....organizátori mali dobrý nápad, len mnohé deti sa dnes už hanbia prísť hrať s niečim takým obyčajným, ako sú kartičky...keď pri tom nepípa elektronika, nie je to asi ono...tak sa hrajú predovšetkým vedúci....

Streda - Štefánikova mohyla pri Ivánke

Pred odchodom domov ešte taká krátka rýchlovka - cestu na cyklochodník už poznám a ďalej ma už povedie cykloznačka. Keď si neviem rady, kam ďalej, jednoducho chvíľku počkám a sledujem najbližšieho okoloidúceho cyklistu, ten ma bezpečne povedie. Dostávam sa do Vrakune, kde idem chvíľu po ceste s autami a potom pomedzi rodinné domky a popri Malom Dunaji - je to pomalá nazelenalá voda nevábnej vône a konzistencie....kdeže sa to asi splavuje, zrejme až niekde ďalej za Bratislavou, tu by bolo riziko asi aj veslo namočiť. Ďalej pokračujem popri plote letiska okolo malého pomníčka padlému pilotovi až ku kružine statných líp, uprostred ktorých stojí malá pyramídka - veľmi estetický pomníček, taká oáza pokoja. Posedím si na kamennej lavičke a sledujem svadobný tanec holubieho  páru. Ich dvorenie, mimochodom poriadne hlasné, končí milostným aktom priamo na vrchole pyramídy. Nemohlo to dopadnúť inak ako to dopadlo - v nežnom objatí krídel zoslajdovali hranou pyramídy do trávy a nedali sa vôbec rušiť v svojej bohumilej činnosti. Pomaly teda odchádzam v snahe nebrániť ich snahe o zachovanie rodu. Vraciam sa, ako som prišla, pretože z Ivánky by som sa bezpečne do Bratislavy nedostala.

Do školy prichádzam po deviatej, na tachometri 33, môžem zbaliť a presunúť sa domov, veď zajtra ma čaká Malá Fatra.