kategórie:
Názov: Slovenskorajská rýchlovka
Dňa: 17.10.2018
Účastníci: Makovica, Laco
Hostia:

Popis akcie: 

Už neviemkoľká rozlúčka s tohtoročným letom tak narýchlo - v utorok popoludní Makovica napísala, Laco rýchlo vybral dovolenku, a tak sa stretávame tesne po siedmej na stanici. Osobný vlak bude meškať z Košíc asi 20 minút - nakoniec je z toho polhodina. V Ružíne ostane vlak stáť, vypína sa klimatizácia, z reproduktoru sa ozve, že pre poruchu rušňa budeme meškať asi 30 minút - nikto nevie, či spolu alebo ďalších 30 k tej polhodine, čo už máme...... nakoniec sa po asi 5 minútach rozbiehame...pomaličky, ale za Margecanmi naberáme pôvodnú rýchlosť.

Do Letanoviec prichádzame s 55 minútovým meškaním, stále ešte dúfame, že dnešný hyperplán sa nám podarí. Vchádzame do ľudoprázdneho raja, ktorý sa ale nakoniec prejaví ako nie úplne prázdny. Je tu zopár Poliakov (aj s asi 6-mesačným bábom v manduke na stupačkách v Prielome Hornádu), ale stretávame aj slovenských exotov zamorujúcich prielom cigaretovým dymom a reprodukovanou hubou - skutočne, Prielomom si kráča chlapík v šiltovke, čiernych brýlkach a s reprákom na chrbte, z ktorého to aj poriadne rozpumpuje...no a čo, že je tu rezervácia, nech si aj zverina užije kvalitnú hudbu.

Z Letanovského mlyna ideme smerom na Hrdlo Hornádu a tentoraz ním pokračujeme aj za Kláštorskou, náš cieľ je trochu ďalej. Užívame si temer samotu, krásne jesenné farby a teplé lúče slnka, pre istotu však s rukavicami na rukách. Prvá väčšia pauza je na Podlesku. Sadáme si na slnkom vyhriate lavičky pri sude, trošku pomôžeme vyprázdniť batohy a otvárame aj Lacovu narodeninovú čokoládu, aby veľmi nezostarla. Do Suchej Belej vyrážame tesne po jednej - prvýkrát v živote ju absolvujeme totálne sólo, nikde ani človiečika. Suchá Belá je suchá - málo vody v riečisku a rovnako málo vo vodopádoch, Misový len tak-tak, že preteká, lagúna pod ním je suchá, dá sa tu pohodlne prechádzať. V malých izolovaných jazierkach sledujeme pstruhy - pekné kúsky, ale ako sa sem ostali, čo tu žerú a čo s nimi bude v zime - niekto ich vyloví? Otázky, na ktoré odpoveď ani Makovica netuší. Opýtame sa rybára.

Vychádzame na cestu nad Suchou Belou a pokukujeme po zákaze na modrej do Malého Kyseľa. Vždy nás to láka, že je to skratka na Kláštorisko a tou "vraj" tiesňavou sme nikdy nešli ani jedným smerom. Tak to teraz riskneme - v raji je prázdno, nikoho neobmedzíme a pre Makovicu je takáto skúsenosť potrebná z pedagogických dôvodov - ako niekomu vysvetliť, prečo nie v protismere, keď to nikdy neskúsila? Tak sme to teda skúsili. Na mape sú nakreslené len 2 rebríky, tak to hádam dáme. Skúsenosť prvá - značky sú len v jednom smere, teda sa treba stále obracať, najmä tu, kde je horná, nevýrazná časť tiesňavy veľmi dlhá. Konečne prichádzame do riečiska potoka. Je tu oveľa viac vody ako v Suchej Belej. Skrýva sa aj pod listami, a tak sa Laco aj vyrochní až po členok. Prichádzame k prvému drevenému rebríku. Skúsenosť druhá - ideme v opačnom sklone, teda nadol, drevo je šmykľavé, tak voľky-nevoľky ideme na štyri, lebo stabilita sa cestou nadol udržať veľmi nedá. Skúsenosť tretia - smerom nadol tiesňava vôbec neposkytuje taký krásny pohľad ako smerom nahor, preto sa treba stále obracať, aby človek mal nejaký zážitok. Skúsenosť štvrtá - na kovové rebríky sa zhora nastupuje mimoriadne nepohodlne a riskantne, sú stavané na výstup zdola....Tiesňava Malý Kyseľ nás pozitívne šokovala, je krásna, i keď kratučká. Prečo sme tadiaľ ešte nikdy nešli? To sa musí zmeniť. Pri strmom výstupe dumáme nad tým, prečo sme vlastne išli tadiaľto, veď to vôbec nie je skratka a navyše je to prudko nadol a potom samozrejme prudko nahor. Takže už sme poučení a môžeme z vlastnej skúsenosti poučiť aj ostatných.

Na Kláštorisku sa už začínajú tiene predlžovať. Chata je úplne prázdna, žiadne vnútorné vybavenie, zrejme to majiteľ zabalil, takže už sa v zime turisti neohrejú a neposilnia, i keď pre tie ceny sme tam my hosťami veľmi neboli. Dumáme, čo ďalej, prepočítavame časy značiek, kontrolujeme odchody vlakov a konštatujeme, že to asi dáme podľa pôvodného plánu. Máme dokonca aj polhodinovú rezervu. Zbiehame po červenej na Letanovský mlyn, posledný dohovor a ideme ďalej podľa pôvodného plánu dolu Prielomom pod Tomašák. Na stupačkách sa už veľmi nedá fotiť, pomaly sadá nad rieku súmrak. Za posledným mostíkom temer dobiehame osamelú turistku, takže nie sme my jediní takí blázni. O 17:25 pod Tomašákom konštatujeme, že sme tu o 15 minút skôr, teda naša rezerva narastá. Makovica konečne vyťahuje paličky , nasadzuje autopilota a jedným dychom vychádza za necelých 20 minút na Tomašák. Tu je aj v túto večernú hodinu husto. Okrem chalanov je tu aj jeden pes. Tešili sme sa na západ slnka nad Tatrami, ale medzičasom sa zamračilo, takže už len siluety Tatier a vychádzajúci polmesiac na opačnej strane nám ostali. 

Do dediny schádzame lúkou s krásnym divadlom zažínajúcich sa svetiel v spišských dedinkách. Hneď vidieť, kde majú starostu sporovlivého (ešte nesvietia) a kde starostlivého a dbajúceho na bezpečnosť občanov- už sú ako vianočný stromček. Na obzore sa hadí blikajúci náhrdelník diaľnice. Ostáva nám čas ešte na jednu kofolu, v krčme sa ale dlho nezdržíme, začína v nej hustnúť cigaretový dym. Rýchlik, čo má ísť pred osobákom, mešká, takže budeme samozrejme meškať aj my. Nakoniec je z toho 15 minút. Nastupujeme poriadne premrznutí do vagóna, v ktorom je ako v chladničke. Chvíľu sedíme, potom sa ale sťahujeme vedľa, kde je príjemne teplo. Prichádzame do Košíc tesne pred deviatou, tak Laco ešte stíha kúpiť chlieb v Lidli.

Krásna asi skutočne už bodka za týmto nekonečným letom. 

 


Ďalšie fotky:
P1450759.JPG