kategórie:
Názov: Rakúsko - Bad Eisenkappel - bicyklovanie v Predalpí
Dňa: 30.07.2010 - 08.08.2010
Účastníci: Makovica, Janni, Zanka, Maťo B., Boris, Szabi, Mates, Maja, Kopro, Danka, Kamil, Peťa, Laco,
Hostia: Marek

16.JPGpohodlie rakúskeho osobáčika 47.JPGponiektorí radšej bicyklujú 48.JPGcestou do tábora s pplnou bagážou 77.JPG35 km s plnou záťažou 80-m.JPGskládka našej bagáže v tábore 85.JPGtoto bude spoločenský stan
100.JPGslávnostné otvorenie 108.JPGa švédske stoly pod holým nebom 154.JPGvyrážame pekne husím pochodom 195.JPGno, to vyzerá vážne 224.JPGten stupák nás zhadzuje zo sedadiel 289.JPGkaplnka s kurínom - zvláštna kombinácia
291.JPGusadlosť Paulitscher 292.JPGa ďalšie štúdium-2 mapy a úplne rôzne cesty, no toto!! 334.JPGa stojíme na hranici-jedna v Slovinsku, jedna v Rakúsku 362.JPGPaulitscher Sattel 403.JPGPanoramaweg nad Logarskou dolinou 442.JPGto pod nami je Slovinsko
P1070214.JPGa toto Kamnické Alpy z rakúskej cesty 559.JPGPONDELOK-budí nás alpský roh 579.JPGjeden zmnohých uprevených prameňov 604.JPGjazero č.1-kobylky na slivkách 612.JPGjazero 1 644.JPGjazero 2-Klopeiner See
691.JPGspoločný skok 717.JPGna móle sme sa opiekli ako na panvici 729.JPGcestou k 3. jazeru 760.JPGTurner See 816.JPG12-km stúpanie na chatu 832.JPGna chate ládujeme pravú rakúsku hamu
846.JPGpešo smer Obir 855.JPGleje, blýska sa, padajú krúpy, ideme späť 858.JPGa poklusom 881.JPGteplý čaj na chate pomáha 891.JPGno, cez toto už prejdeme,ale čo s pechotou 899.JPGbike-team nasadá a letí nadol
P1070374.JPGpechota ešte keď bolo pekne P1070419.JPGpasieme sa na malinách P1070512.JPGa pechotu zachránili títo milí ľudia 943.JPGSTREDA-útočíme na tureckú pevnosť 1. 958.JPGužívame si výhľad P1070543.JPGv jednej štôlni dozrieva údená šunka
1004.JPGpod lezeckou stenou 1021.JPGpevnosť 2 1073.JPGvodopád - rýchly večerný cyklovýlet 1076.JPGa ešte jeden 1079.JPGodpočinok pred návratom 1106.JPGvečerné hady

Popis akcie: 

Áno, ako v cestovnej kancelárii - 1. deň zájazdu začína v piatok o 22.15 na žel. stanici - no teda pre mnohých lejakom po ceste alebo zúfalým čakaním v bráne, či prestane alebo neprestane - a tak sme sa všetci zišli. Makovica vytiahla obal s asi polkilogramom rôznych cestovnýchlístkov, miesteniek a tak podobne a už sme mohli vyraziť. Zoznámili sme sa s Marekom, ktorý úplne v protiklade s našimi zásadami prišiel prvýkrát medzi nás - a hneď na výberovku a ešte aj do cudziny.

A máme tu 2. deň zájazdu - Prestup v Bratislave prebehol v pohode, luxusný vláčik nás doviezol do Wiedne. Tu nás na stanici čakali odrastení Otíci na čele so samotným prezidentom Wolfgangom - pomohli nám za 30 minút prebehnúť zo stanice na stanicu a stihnúť rýchlik. Ani Rakúšania nie sú dokonalí - miestenky sme síce mali, ale také miesta neexistovali - skrátka iný vagón, iný počet miest - skoro ako u nás, len tá čistota a novosť bola trošku iná. Cestou poznávame miesta, ktorými sme prechádzali minulý rok autom. V Klagenfurte sa traja - Kamil, Peťa a Kopro už nevedia dočkať a vyrážajú po vlastnej osi. Makovica s ostatnými čakajú na malý vláčik - miesta na biky je dosť, zmestia sa ešte aj 4 domorodci. V Kühnsdorfe nás čaká nádherná terénna Toyota a jej hrdý majiteľ - náš starý známy Helmut. Do prívesu nakladáme batožinu a vyrážame na prvých 18 km rakúskeho dobrodružstva - pekné jazierko, úhľadné dedinky, krásne upravený prameň a najmä - samé cyklocesty, temer žiadny konflikt s autami!!!

Prichádzame do tábora - je rozdelený na 2 časti na oboch koncoch futbalového ihriska. Pokúšame sa postaviť spoločenský stan, ktorý nám požičali Otíci. Pripadáme si ako Pat a Mat, ale nakoniec voláme susedov a keď ani tí nevedia, prichádza Helmut a potvrdzuje to, čo sme si mysleli - konštrukcia má iný názov ako celta - riešime to šnúrymi z lyka a naťahovaním celty, aby sa ako-tak prispôsobila konštrukcii.

O 18.00 je slávnostné otvorenie - bez ozvučenia, bez tribúny a diskotéky - domáci hostitelia pripravujú užasné občerstvenie - možno 500 chebíkov so slaninou, salámou a nátierkami od výmyslu sveta - ušlo sa všetkým a nám ešte ostalo na raňajky. Klasicky ochutnávame Otícku stravu, keďže z prvej večere ostala kopa jedla.

Je nedeľa, 1. august a už 3. deň zájazdu - vyrážame do Bad Eisenkappelu, do Infocentra a kupujeme nejaké mapy - ako sa ukazuje už onedlho, aj tu vyrábajú nepresné a zavádzajúce mapy. Dávame si hneď fajný cieľ - sedlo Paulitschensattel na hranici so Slovinskom na ceste príznačne nazvanej Panoramaweg.

Problém č.1 - Marekovi sa rozpadáva prehadzovačka - dosť skoro, hneď v prvý deň - tak sa teda trošku trápi a ostatní mu pomáhajú tým, že si s ním vymieňajú bike, aby si oddýchol. Podľa mapy odbočujeme na cyklocestu pre MTB - ale ako sa ukázalo, nie je to tá, čo sme chceli. Je šotolinová a brutáááílne stúpa. Dostávame sa k usadlosti s nádhernými výhľadmi. Majiteľ nás poučuje, že toto nie je pre bicykle. Míňame kaplnku, ktorá má spoločnú stenu s kurínom a stúpame ďalej až do sedla. Tu sa delíme na 2 časti - jedni ostávajú pásť sa na čučkách a my ostatní sa ideme pozrieť do Slovinska - podľa Matesa sú to len 2 vrstevnice - no hej, len 2, ale zabudol sa pozrieť, že na rakúskych mapách majú vrstevnice rozpätie 100 metrov. Tak sme teda zleteli dolu x-y serpentínami a odbočili na ozajstnú panoramatickú cestu nad Logarskou dolinou. Makovica ale mala poriadne nervy, keď k prameňu Kyslej vody mali byť 3 km a domorodci nám aj po 4,5 km hovorili, že ešte kilometer. Tak sa teda uprostred cesty obrátila naspäť. My ostatní sme ešte trošku pofotili a vybrali sa za ňou. Brutálnym stupákom sme ju ale dobehli až na hranici.

Pokračujeme nádhernou cestou najprv nahor, ale potom nasleduje 15 km klesanie s nádhernými výhľadmi na Kamnické Alpy. Ešte krátka zastávka pri svätom obraze namaľovanom na skale a už sme v tábore.

Pondelok, 2.8.2010 - 4. deň zájazdu - obloha je modrá, slnko pripeká a my vyrážame na cestu okolo jazier. Pri prvom jazierku nás čaká neočakávaná ponuka - stromy plné červených slivočiek. Vrhli sme sa na ne ako kobylky..... ešte pár Makovicinych služobných telefonátov a vyrážame ďalej. Ku Gösselsdorfer See sme sa na pláž nedostali - je samozrejme platená a ohradená. Tak pokračujeme ďalej, ale orientácia na miestnych cestách je príšerná - smerovky ukazujú, kde sú hotely, pláže, reštaurácie, penzióny, ale akosi zabúdajú ukazovať, kde je najbližšia dedina. Tak teda prichádzame k rašelinisku - chránenému prírodnému výtvoru-ten je ale taký chránený, že cesta ho obchádza z takej diaľky, že ho ani nevidíme.... tak opúšťame náučný chodník a vydávame sa k Turner See - samozrejme netrafíme, ale odmenou za blúdenie je nám nádherný pohľad na veľkoé jazer Klopeiner See - ako z tých romantických rakúskych filmov - modrá voda, pestrofarebné slnečníky, hotely, penzióny a samé ploty a ohrady. Makovica ale objavila jedno miesto, kde sa dá zísť na mólo. Obsadzujeme ho a skáčeme do vody. Plávanie striedame s opaľovaním, poniektorí naberajú krásnu červenú farbu a naša lekárnička od zlosti ozelenie - teda nie od zlosti ale od Nowikovovho roztoku, ktorý sa Janni rozbil, keď jej lekárnička vypadla z ruky. Takže odteraz chlapci s dievčatá, žiadny pád na asfalt - zázračný liek na cestný lišaj sa nám minul. Trojica Szabi, Mates a Maja sa postarala o zvýšenie Makovicinho adrenalínu - jednoducho si odplávali na druhý breh jazera a vrátili sa až o 3 hodiny..... Po tretej sme sa teda vydali ďalej okolo jazier. Chvíľočka a už kŕmime ryby pri maličnom jazierku. Rybiek je veľa, sú maličké, ale po prvých sústach hodených do vody prichádzajú do zátoky skutočné kusy - rybiská ako ruka..... Bicyklujeme ďalej a namiesto strateného Turner See nachádzame obchod. Nakoniec prichádzame aj k jazeru, ale k vode sa nedá prísť - každý kúsok brehu je vyárendovaný a platený. Kúpať sa nám už nechce, tak sa vraciame do tábora. Keď prichádzame, je už po 7-ej. Voda netečie, lebo prameň je slabý a všetko účastníci vypotrebovali - ešteže máme zopár fliaš v stane, tak máme z čoho navariť večeru.

Utorok, 3.8.2010 - 5. deň zájazdu - obloha modrá, zoprár mráčkov, teplúčko, ale už sa čosi chystá. Rozhodujeme sa pre Obir, aby sme ho stihli predtým, než príde búrkové obdobie. Vedúci tábora - ten, čo nás každé ráno budí trúbením na alpský roh (asi tak 3metrový) odváža pechotu k východisku turistickej cesty, keďže tá z dediny je uzavretá - stavajú novú cestu a odstreľujú skaly. Cyklisti v počte 6 ks - Makovica, Mates, Kamil, Peťa, Kopro, Szabi vyrážajú po vlastnej osi - nie je to ani také tvrdé, ako dlhé a monotónne - 16 km hore kopcom občas aj dolu), takže prevýšenie určite okolo 1 200 metrov. Pechota okrem malinových a jahodových hodov si užíva mokrú vysokú trávu, bahienko a serpentíny. Načasovanie je perfektné - na chatu prichádzame v rozpätí cca 10 minút. Po čajíčku a posilnení vlastnou i reštauračnou stravou vyrážame na Obir - vraj ešte 1,5 hodiny a 600 m prevýšenia. Asi 10 min cesty nad chatou prichádza hmla, potom mrholenie, potom dáždik a potom rana ako z dela a blesky a hromy priamo nad našimi hlavami - expresná otočka a kmitáme nadol. Žaneta pristáva kolenom na kameni, z neba začínajú padať krúpy ako čerešne. Na chate nám teta otvára osobitnú jedáleň, nosí horúci čaj a my hľadíme von a dumáme, ako to urobiť s pechotou, aby došli v tom lejaku nadol živí a zdraví. Makovica skúša autobus od jaskyne - žiaľ, majú obsadené a nejaká urgentná situácia ich nezaujíma. Niekto tam hore nás ale má rád -  Makovici sa prihovára nejaký pán - vraj sú tu dodávkou a ca 4 ľudí môžu zobrať - Makovica triedi - najprv deti, potom ranení a ich doprovod....  keď nastúpili štyria, ujko zahlásil, že sa zmestia eše dvaja a potom že vraj všetci. Tak sme teda pechotu zriešili. My cyklisti ešte čakáme asi polhodinu a keď trochu prestane pršať, sadáme na naše tátoše a letíme nadol. Pomaly prestáva pršať celkom. Pešiakov stretávame pred Billou, spoločne nakupujeme a cestou do tábora sa nestíhame čudovať, akéže to kakao tečie namiesto toho pekného potoka. Na zajtrajší deň hlásia nanič počasie, takže si urobíme obhliadku mestečka a okolia.

Streda, 4.8.2010 - 6. deň - ráno polojasno, hmla, chladnejšie. Vyrážame aj s krívajúcou Žanetou pešo na turecké pevnosti - najprv tá na pravom brehu, potom opustené štôlne železných baní, kde v jednej zrie šunka nejakého mäsiara, v druhej je skýsi sklad a tretia sa prenajíma na skupinové párty - aspoň pijúcich a hulákajúcich nepočujú v okolitých domoch. Schádzame z kopca do mestečka, vykrádame prospekty v turistickom centre a pokračujeme ďalej k lezeckej stene a druhej tureckej pevnosti. Počasie sa nakoniec celkom umúdrilo a tak po návrate do tábora a výdatnom obede poniektorí ešte sadáme na biky a letíme k vodopádu, ktorý sme v pondelok nestihli. Je to len 15 kilometrov, temer polovica z toho po cyklochodníku, takže pohodovka. Ostatní si liečia choré kosti, prípadne hrajú s miestnymi otíkmi futbal. Večer dostávame ponuku - ešte raz si skúsiť vyjsť na Obir - do áut sa nás zmestilo 6.

Štvrtok, 5.8.2010 - 7. deň - dnešný deň sa delíme na 3 skupiny - Marek a Žaneta krivkajú okolo Eisenkappliu okrem iného aj do múzea historických motoriek. Skupinka Obirských sa vyváža autom na chatu a v hmle vystupuje na Obir - dnes žiadna búrka, len hmla, mrholenie, nervózny býk a pažravé čierne vtáky - die Alpendolen - darmo tie mladé mama odháňala a nadávala im, vrhali sa na keksíky od nás ako zmyslov zbavení. Posledná skupinka sa vydala na bikoch na Troegener Klamm - do skalnatej tiesňavy.

Opäť se mali šťastie - stretli sme sa pred Billou. Výmena zážitkov, nákup jogurtov, ovocia a keksíkov. Ešte povinné wifi pri kostole uprostred dediny a môžeme ísť do tábora.

Podvečer sa ešte ideme vykúpať do neďalekého jazierka - no neďalekého asi tak 14 kmn vzdialeného a za 2 kopcami a dolinami. Dorážama k jeho brehu o 18.00, teda už neplatíme vstupné. Do vody lezie len Makovica, ostatní akoby sa báli vody. Len neskôr sa osmelia poniektorí ďalší a potom už nie a nie vyjsť z vody. Začína sa ochladzovať, odkiaľsi sa prihnali mraky a zdá sa, že čoskoro bude aj pršať. Nasadáme na biky, ale nie je nám dopriané prísť suchým - asi 2 km od tábora nás chytá lejak. Navyše Maťo B. sa nevrátil. Čakáme do 19.10, ale keď neprichádza, Szabi mu ide oproti. Teraz už chýbajú dvaja. Makovica to nevydrží a o 19.30 sadá s Wolfgangom do auta a vydávajú sa im oprotri - ale len na koniec táborovej lúky, na ceste sa objavujú naše blikajúce svetlá - čo tam robili, nikto nevie, ale prišli v poriadku a mierumilovnej nálade.

Piatok 6.8.2010 - 8. deň - v posledný pobytový deň ide každý tam, kde ešte nebol - jedna časť na vodopád a jazierko, druhá časť do tiesňavy Trögener Klamm  Títo sú všímavejší - neujde im ani krásna lanovka na zábavné jazdy, ani pokračujúca cesta k bielemu kostolu na kopci. Fascinuje nás, že aj v tomto odľahlom kúte stojí Toi-Toika, aby ľudia nenechávali za sebou stopy pod každým kriakom.

Popoludní pomaly skladáme veci,aby bolo balenie ľahšie. Tešíme sa, že požičaný stan krásne uschol a Makovica ide za Helmutom požičať handru, aby sme obtreli usušený stan a pobalili ho. Chvíľku to ale trvá, kým sa Helmut uvoľní - a potom už handru netreba - spúšťa sa lejak, aký tu ešte nebol a vytrvale útočí na plátené príbytky celé 4 hodiny - nekoná sa ani táborák na ktorý chlapci nachystali toľko dreva, že správca tábora sa pýtal Makovice, či ešte niečo nechali v lese. Tak z krásneho nočného programu pri táboráku nebolo nič,.Namiesto toho sme strážili stany, aby nepremokli.

Sobota, 7.8.2010 - 9. deň - ráno balíme za mokra. Zo stanov tečíe ako vodníkovi z fraku, majú o kilo viac ako predtým. Našťasie veci nám vezie Helmut. Berie aj Žankin rozbitý bike a Žanku. 

Zbiera sa opäť na dážď a je  chladno, tak sa rozhodujeme, že ideme všetci do Kühnsdorfu. Čo nikto nečakal, vo vláčiku sú už 4 biky a okrem našich 14 sú na stanici dalšie 4 - sprievodca sa len nemo prizerá ako sa my nedáme odradiť a nakoniec tam všetky bicykle aj batožinu nastrkáme. V Klagenfurte prekvapenie č. 2 - rýchlik prichádza ale sprievodca nechce biky s batožinou - všetky teda rýchlo odstrojiť, tašky nahádzať do vlaku - no, skrátka, spôsobili sme meškanie aj 7 minút - do Viedne sme nabrali ďalších 15 minút. Vytrvale prší, aj vo Viedni prší, napriek tomu ale ideme na druhú stanicu po vlastných. Makovica presne vie, kde je Südbahnhof - keď tam ale prichádzame, zisťujeme, že tam len bola stanica - je asi o 500 m ďalej a musíme obchádzať veľké stavenisko. Keď to konečne nachádzame, sme uzimení, mokrí a otrávení. Nasadáme na prvý vlak do Blavy.

Konečne na SLovensku - vyzdvihuje nás Peťo a ideme za Zuzkou, potom na pizzu a o 22.00 sme poslušne na stanici - veď aj tak stále prší. Konečne prichádza košický rýchlik, železničiari neklamali - pristavili nám normálny batožinový vozeň, do ktorého sme sa pohodlne vmestili aj s ďalšími bikermi, ktorí prišli len tak naslepo. Ukladáme sa do hajan, miesta je celkom dosť.

Nedeľa 9.8.2010 - 10.deň - 5.15 nás vyhadzuje vláčik na nekrytom nástupišti. Práve sa rozvidnieva, čaká nás Johny, tak sa s ním vítame a hneď aj lúčime.Krátke ahoj pred stanicou a už sa rozliezame do svojich suchých domovov.