Názov: | Rakúsko - Bad Eisenkappel - bicyklovanie v Predalpí |
Dňa: | 30.07.2010 - 08.08.2010 |
Účastníci: | Makovica, Janni, Zanka, Maťo B., Boris, Szabi, Mates, Maja, Kopro, Danka, Kamil, Peťa, Laco, |
Hostia: | Marek |
Áno, ako v cestovnej kancelárii - 1. deň zájazdu začína v piatok o 22.15 na žel. stanici - no teda pre mnohých lejakom po ceste alebo zúfalým čakaním v bráne, či prestane alebo neprestane - a tak sme sa všetci zišli. Makovica vytiahla obal s asi polkilogramom rôznych cestovnýchlístkov, miesteniek a tak podobne a už sme mohli vyraziť. Zoznámili sme sa s Marekom, ktorý úplne v protiklade s našimi zásadami prišiel prvýkrát medzi nás - a hneď na výberovku a ešte aj do cudziny.
A máme tu 2. deň zájazdu - Prestup v Bratislave prebehol v pohode, luxusný vláčik nás doviezol do Wiedne. Tu nás na stanici čakali odrastení Otíci na čele so samotným prezidentom Wolfgangom - pomohli nám za 30 minút prebehnúť zo stanice na stanicu a stihnúť rýchlik. Ani Rakúšania nie sú dokonalí - miestenky sme síce mali, ale také miesta neexistovali - skrátka iný vagón, iný počet miest - skoro ako u nás, len tá čistota a novosť bola trošku iná. Cestou poznávame miesta, ktorými sme prechádzali minulý rok autom. V Klagenfurte sa traja - Kamil, Peťa a Kopro už nevedia dočkať a vyrážajú po vlastnej osi. Makovica s ostatnými čakajú na malý vláčik - miesta na biky je dosť, zmestia sa ešte aj 4 domorodci. V Kühnsdorfe nás čaká nádherná terénna Toyota a jej hrdý majiteľ - náš starý známy Helmut. Do prívesu nakladáme batožinu a vyrážame na prvých 18 km rakúskeho dobrodružstva - pekné jazierko, úhľadné dedinky, krásne upravený prameň a najmä - samé cyklocesty, temer žiadny konflikt s autami!!!
Prichádzame do tábora - je rozdelený na 2 časti na oboch koncoch futbalového ihriska. Pokúšame sa postaviť spoločenský stan, ktorý nám požičali Otíci. Pripadáme si ako Pat a Mat, ale nakoniec voláme susedov a keď ani tí nevedia, prichádza Helmut a potvrdzuje to, čo sme si mysleli - konštrukcia má iný názov ako celta - riešime to šnúrymi z lyka a naťahovaním celty, aby sa ako-tak prispôsobila konštrukcii.
O 18.00 je slávnostné otvorenie - bez ozvučenia, bez tribúny a diskotéky - domáci hostitelia pripravujú užasné občerstvenie - možno 500 chebíkov so slaninou, salámou a nátierkami od výmyslu sveta - ušlo sa všetkým a nám ešte ostalo na raňajky. Klasicky ochutnávame Otícku stravu, keďže z prvej večere ostala kopa jedla.
Je nedeľa, 1. august a už 3. deň zájazdu - vyrážame do Bad Eisenkappelu, do Infocentra a kupujeme nejaké mapy - ako sa ukazuje už onedlho, aj tu vyrábajú nepresné a zavádzajúce mapy. Dávame si hneď fajný cieľ - sedlo Paulitschensattel na hranici so Slovinskom na ceste príznačne nazvanej Panoramaweg.
Problém č.1 - Marekovi sa rozpadáva prehadzovačka - dosť skoro, hneď v prvý deň - tak sa teda trošku trápi a ostatní mu pomáhajú tým, že si s ním vymieňajú bike, aby si oddýchol. Podľa mapy odbočujeme na cyklocestu pre MTB - ale ako sa ukázalo, nie je to tá, čo sme chceli. Je šotolinová a brutáááílne stúpa. Dostávame sa k usadlosti s nádhernými výhľadmi. Majiteľ nás poučuje, že toto nie je pre bicykle. Míňame kaplnku, ktorá má spoločnú stenu s kurínom a stúpame ďalej až do sedla. Tu sa delíme na 2 časti - jedni ostávajú pásť sa na čučkách a my ostatní sa ideme pozrieť do Slovinska - podľa Matesa sú to len 2 vrstevnice - no hej, len 2, ale zabudol sa pozrieť, že na rakúskych mapách majú vrstevnice rozpätie 100 metrov. Tak sme teda zleteli dolu x-y serpentínami a odbočili na ozajstnú panoramatickú cestu nad Logarskou dolinou. Makovica ale mala poriadne nervy, keď k prameňu Kyslej vody mali byť 3 km a domorodci nám aj po 4,5 km hovorili, že ešte kilometer. Tak sa teda uprostred cesty obrátila naspäť. My ostatní sme ešte trošku pofotili a vybrali sa za ňou. Brutálnym stupákom sme ju ale dobehli až na hranici.
Pokračujeme nádhernou cestou najprv nahor, ale potom nasleduje 15 km klesanie s nádhernými výhľadmi na Kamnické Alpy. Ešte krátka zastávka pri svätom obraze namaľovanom na skale a už sme v tábore.
Pondelok, 2.8.2010 - 4. deň zájazdu - obloha je modrá, slnko pripeká a my vyrážame na cestu okolo jazier. Pri prvom jazierku nás čaká neočakávaná ponuka - stromy plné červených slivočiek. Vrhli sme sa na ne ako kobylky..... ešte pár Makovicinych služobných telefonátov a vyrážame ďalej. Ku Gösselsdorfer See sme sa na pláž nedostali - je samozrejme platená a ohradená. Tak pokračujeme ďalej, ale orientácia na miestnych cestách je príšerná - smerovky ukazujú, kde sú hotely, pláže, reštaurácie, penzióny, ale akosi zabúdajú ukazovať, kde je najbližšia dedina. Tak teda prichádzame k rašelinisku - chránenému prírodnému výtvoru-ten je ale taký chránený, že cesta ho obchádza z takej diaľky, že ho ani nevidíme.... tak opúšťame náučný chodník a vydávame sa k Turner See - samozrejme netrafíme, ale odmenou za blúdenie je nám nádherný pohľad na veľkoé jazer Klopeiner See - ako z tých romantických rakúskych filmov - modrá voda, pestrofarebné slnečníky, hotely, penzióny a samé ploty a ohrady. Makovica ale objavila jedno miesto, kde sa dá zísť na mólo. Obsadzujeme ho a skáčeme do vody. Plávanie striedame s opaľovaním, poniektorí naberajú krásnu červenú farbu a naša lekárnička od zlosti ozelenie - teda nie od zlosti ale od Nowikovovho roztoku, ktorý sa Janni rozbil, keď jej lekárnička vypadla z ruky. Takže odteraz chlapci s dievčatá, žiadny pád na asfalt - zázračný liek na cestný lišaj sa nám minul. Trojica Szabi, Mates a Maja sa postarala o zvýšenie Makovicinho adrenalínu - jednoducho si odplávali na druhý breh jazera a vrátili sa až o 3 hodiny..... Po tretej sme sa teda vydali ďalej okolo jazier. Chvíľočka a už kŕmime ryby pri maličnom jazierku. Rybiek je veľa, sú maličké, ale po prvých sústach hodených do vody prichádzajú do zátoky skutočné kusy - rybiská ako ruka..... Bicyklujeme ďalej a namiesto strateného Turner See nachádzame obchod. Nakoniec prichádzame aj k jazeru, ale k vode sa nedá prísť - každý kúsok brehu je vyárendovaný a platený. Kúpať sa nám už nechce, tak sa vraciame do tábora. Keď prichádzame, je už po 7-ej. Voda netečie, lebo prameň je slabý a všetko účastníci vypotrebovali - ešteže máme zopár fliaš v stane, tak máme z čoho navariť večeru.
Utorok, 3.8.2010 - 5. deň zájazdu - obloha modrá, zoprár mráčkov, teplúčko, ale už sa čosi chystá. Rozhodujeme sa pre Obir, aby sme ho stihli predtým, než príde búrkové obdobie. Vedúci tábora - ten, čo nás každé ráno budí trúbením na alpský roh (asi tak 3metrový) odváža pechotu k východisku turistickej cesty, keďže tá z dediny je uzavretá - stavajú novú cestu a odstreľujú skaly. Cyklisti v počte 6 ks - Makovica, Mates, Kamil, Peťa, Kopro, Szabi vyrážajú po vlastnej osi - nie je to ani také tvrdé, ako dlhé a monotónne - 16 km hore kopcom občas aj dolu), takže prevýšenie určite okolo 1 200 metrov. Pechota okrem malinových a jahodových hodov si užíva mokrú vysokú trávu, bahienko a serpentíny. Načasovanie je perfektné - na chatu prichádzame v rozpätí cca 10 minút. Po čajíčku a posilnení vlastnou i reštauračnou stravou vyrážame na Obir - vraj ešte 1,5 hodiny a 600 m prevýšenia. Asi 10 min cesty nad chatou prichádza hmla, potom mrholenie, potom dáždik a potom rana ako z dela a blesky a hromy priamo nad našimi hlavami - expresná otočka a kmitáme nadol. Žaneta pristáva kolenom na kameni, z neba začínajú padať krúpy ako čerešne. Na chate nám teta otvára osobitnú jedáleň, nosí horúci čaj a my hľadíme von a dumáme, ako to urobiť s pechotou, aby došli v tom lejaku nadol živí a zdraví. Makovica skúša autobus od jaskyne - žiaľ, majú obsadené a nejaká urgentná situácia ich nezaujíma. Niekto tam hore nás ale má rád - Makovici sa prihovára nejaký pán - vraj sú tu dodávkou a ca 4 ľudí môžu zobrať - Makovica triedi - najprv deti, potom ranení a ich doprovod.... keď nastúpili štyria, ujko zahlásil, že sa zmestia eše dvaja a potom že vraj všetci. Tak sme teda pechotu zriešili. My cyklisti ešte čakáme asi polhodinu a keď trochu prestane pršať, sadáme na naše tátoše a letíme nadol. Pomaly prestáva pršať celkom. Pešiakov stretávame pred Billou, spoločne nakupujeme a cestou do tábora sa nestíhame čudovať, akéže to kakao tečie namiesto toho pekného potoka. Na zajtrajší deň hlásia nanič počasie, takže si urobíme obhliadku mestečka a okolia.
Streda, 4.8.2010 - 6. deň - ráno polojasno, hmla, chladnejšie. Vyrážame aj s krívajúcou Žanetou pešo na turecké pevnosti - najprv tá na pravom brehu, potom opustené štôlne železných baní, kde v jednej zrie šunka nejakého mäsiara, v druhej je skýsi sklad a tretia sa prenajíma na skupinové párty - aspoň pijúcich a hulákajúcich nepočujú v okolitých domoch. Schádzame z kopca do mestečka, vykrádame prospekty v turistickom centre a pokračujeme ďalej k lezeckej stene a druhej tureckej pevnosti. Počasie sa nakoniec celkom umúdrilo a tak po návrate do tábora a výdatnom obede poniektorí ešte sadáme na biky a letíme k vodopádu, ktorý sme v pondelok nestihli. Je to len 15 kilometrov, temer polovica z toho po cyklochodníku, takže pohodovka. Ostatní si liečia choré kosti, prípadne hrajú s miestnymi otíkmi futbal. Večer dostávame ponuku - ešte raz si skúsiť vyjsť na Obir - do áut sa nás zmestilo 6.
Štvrtok, 5.8.2010 - 7. deň - dnešný deň sa delíme na 3 skupiny - Marek a Žaneta krivkajú okolo Eisenkappliu okrem iného aj do múzea historických motoriek. Skupinka Obirských sa vyváža autom na chatu a v hmle vystupuje na Obir - dnes žiadna búrka, len hmla, mrholenie, nervózny býk a pažravé čierne vtáky - die Alpendolen - darmo tie mladé mama odháňala a nadávala im, vrhali sa na keksíky od nás ako zmyslov zbavení. Posledná skupinka sa vydala na bikoch na Troegener Klamm - do skalnatej tiesňavy.
Opäť se mali šťastie - stretli sme sa pred Billou. Výmena zážitkov, nákup jogurtov, ovocia a keksíkov. Ešte povinné wifi pri kostole uprostred dediny a môžeme ísť do tábora.
Podvečer sa ešte ideme vykúpať do neďalekého jazierka - no neďalekého asi tak 14 kmn vzdialeného a za 2 kopcami a dolinami. Dorážama k jeho brehu o 18.00, teda už neplatíme vstupné. Do vody lezie len Makovica, ostatní akoby sa báli vody. Len neskôr sa osmelia poniektorí ďalší a potom už nie a nie vyjsť z vody. Začína sa ochladzovať, odkiaľsi sa prihnali mraky a zdá sa, že čoskoro bude aj pršať. Nasadáme na biky, ale nie je nám dopriané prísť suchým - asi 2 km od tábora nás chytá lejak. Navyše Maťo B. sa nevrátil. Čakáme do 19.10, ale keď neprichádza, Szabi mu ide oproti. Teraz už chýbajú dvaja. Makovica to nevydrží a o 19.30 sadá s Wolfgangom do auta a vydávajú sa im oprotri - ale len na koniec táborovej lúky, na ceste sa objavujú naše blikajúce svetlá - čo tam robili, nikto nevie, ale prišli v poriadku a mierumilovnej nálade.
Piatok 6.8.2010 - 8. deň - v posledný pobytový deň ide každý tam, kde ešte nebol - jedna časť na vodopád a jazierko, druhá časť do tiesňavy Trögener Klamm Títo sú všímavejší - neujde im ani krásna lanovka na zábavné jazdy, ani pokračujúca cesta k bielemu kostolu na kopci. Fascinuje nás, že aj v tomto odľahlom kúte stojí Toi-Toika, aby ľudia nenechávali za sebou stopy pod každým kriakom.
Popoludní pomaly skladáme veci,aby bolo balenie ľahšie. Tešíme sa, že požičaný stan krásne uschol a Makovica ide za Helmutom požičať handru, aby sme obtreli usušený stan a pobalili ho. Chvíľku to ale trvá, kým sa Helmut uvoľní - a potom už handru netreba - spúšťa sa lejak, aký tu ešte nebol a vytrvale útočí na plátené príbytky celé 4 hodiny - nekoná sa ani táborák na ktorý chlapci nachystali toľko dreva, že správca tábora sa pýtal Makovice, či ešte niečo nechali v lese. Tak z krásneho nočného programu pri táboráku nebolo nič,.Namiesto toho sme strážili stany, aby nepremokli.
Sobota, 7.8.2010 - 9. deň - ráno balíme za mokra. Zo stanov tečíe ako vodníkovi z fraku, majú o kilo viac ako predtým. Našťasie veci nám vezie Helmut. Berie aj Žankin rozbitý bike a Žanku.
Zbiera sa opäť na dážď a je chladno, tak sa rozhodujeme, že ideme všetci do Kühnsdorfu. Čo nikto nečakal, vo vláčiku sú už 4 biky a okrem našich 14 sú na stanici dalšie 4 - sprievodca sa len nemo prizerá ako sa my nedáme odradiť a nakoniec tam všetky bicykle aj batožinu nastrkáme. V Klagenfurte prekvapenie č. 2 - rýchlik prichádza ale sprievodca nechce biky s batožinou - všetky teda rýchlo odstrojiť, tašky nahádzať do vlaku - no, skrátka, spôsobili sme meškanie aj 7 minút - do Viedne sme nabrali ďalších 15 minút. Vytrvale prší, aj vo Viedni prší, napriek tomu ale ideme na druhú stanicu po vlastných. Makovica presne vie, kde je Südbahnhof - keď tam ale prichádzame, zisťujeme, že tam len bola stanica - je asi o 500 m ďalej a musíme obchádzať veľké stavenisko. Keď to konečne nachádzame, sme uzimení, mokrí a otrávení. Nasadáme na prvý vlak do Blavy.
Konečne na SLovensku - vyzdvihuje nás Peťo a ideme za Zuzkou, potom na pizzu a o 22.00 sme poslušne na stanici - veď aj tak stále prší. Konečne prichádza košický rýchlik, železničiari neklamali - pristavili nám normálny batožinový vozeň, do ktorého sme sa pohodlne vmestili aj s ďalšími bikermi, ktorí prišli len tak naslepo. Ukladáme sa do hajan, miesta je celkom dosť.
Nedeľa 9.8.2010 - 10.deň - 5.15 nás vyhadzuje vláčik na nekrytom nástupišti. Práve sa rozvidnieva, čaká nás Johny, tak sa s ním vítame a hneď aj lúčime.Krátke ahoj pred stanicou a už sa rozliezame do svojich suchých domovov.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5255x