kategórie:
Názov: Od Hnilca k Hornádu cez Bukovec a Poráč
Dňa: 11.03.2017
Účastníci: Makovica, Duško, Janni
Hostia: Maruš

P1300389.JPGvystupujeme v Švedlári P1300393.JPGopäšťame dedinu P1300394.JPGjar tasí prvú zbraň - podbeľ P1300397.JPGnová asi lesnícka chatka P1300400.JPGa zima kontruje cencúľmi P1300406.JPGnajstrmšia časť dnešného výstupu
P1300411.JPGJanni lezie na každú skalku P1300412.JPGaj my sme hore, ale pekne naokolo po chodníku P1300419.JPGzáclona na nebi sa trhá, vidíme aj Kráľovku P1300420.JPGzbraň jari č. 2 -snežienky, a je ich veeeľa... P1300424.JPGMakovicina radosť, že jar je už tu P1300433.JPGvrchol pred nami - kam sa hrabú Poloniny....
P1300442.JPGešte jedna skalka P1300449.JPGa konečne vrchol P1300454.JPGvrcholové zátišie P1300458.JPGTatry odhrnuli záclonu P1300462.JPGrelax Pod holým vrchom P1300467.JPGodchádzame zPoráča
P1300472.JPGkonečne slnkom ožiarený hrad P1300475.JPGjar č. 3 - pečeňovník P1300483.JPGrazítko, ale žiaľ bez podušky P1300487.JPGútulňa U dobrého pastiera a vyhliadkovým balkónom P1300495.JPGlavička na vyhliadke P1300498.JPGna takejto.....

Popis akcie: 

Je to temer neuveriteľné, ale temer na deň presne (12.3.2011) sa mama vydala po stopách svojich detí a svojho psa...doslova aj do písmena, dokonca si aj vo vlaku pospala rovnako ako jej dcéra - jasné, že Janni prenasledovala Lacka a Tete...

Stretávame sa na stanici, ale Koprovcom sa evidentne nepodarilo vstať a stihnúť vlak. Tak teda vyrážame vo štvorici. V Gelnici kýveme vystupujúcemu Petrusovi, ktorý nás márne láka vystúpiť a ísť s nimi na Gáborku. Vystupujeme v Švedlári - ešte v Mníšku bola modrá obloha, ale tu je nepríjemne, až nebezpečne sivohnedo. Opúšťame dedinu a o chvíľu začína na nás čosi padať - také ľadové guličky, ktoré vyzerajú na zemi ako rozsypaný polystyrén - a netopia sa! Vietor počujeme len v korunách stromov vysoko nad nami, takže bundy aj mikiny idú dolu ako tak stúpame do sedla pod Bukovcom. Bez veľkého oddychu sa odvážne vydávame na Hnilickokýčerský výstup. Žasneme nad krásou scenérií, ktoré nám ponúkajú skalky a solitérne stromy. Konečne sme na vrcholovom hrebienku. Janni sa pýta - no, kde sú tie snežienky? Maruš nás smeruje pod pokrútené buky, vraj tam je značka a vtedy Janni kričí - aha, tu sú snežienky... a bolo ich veru neúrekom, nie jediná ako pred 6 rokmi. Ako prichádzame na vrchol, sivá obloha sa trhá, vychádza slnko, vidíme Kráľovku, Zlatý stôl, Pipitku, spodok Tatier, a spoza lesa kukučkuje Slovinská skala a Červené skaly nad Poráčom. Začína byť opäť celkom teplo, vietor sa trošku upokojuje. Poberáme sa ďalej po modrej, vychádzame z lesa a pred na mi ako na dlani je Poráč. Makovica hovorí, vraj odtiaľko sa asi dá vidieť naraz Poráč aj Spišský hrad... a všetci kývu hlavami, vraj jasné, jasné, veď tam je... všetci ho videli, len Makovica si nevšimla. Čakáme, či nezasvieti naň slnko, aby sa dal fotiť, ale akosi sa mu nechce. Pod Holým vrchom si dávame pauzičku na lavičkách pri kríži a vyvaľujeme sa na slniečku ako také mačence....

Pekná cesta pokračuje až do Poráča. Tatry odhodili svoj závoj a ukazujú sa v plnej kráse. Vietor čistí vzduch a hopry nadobúdajú ostré kontúry. V Poráči porovnanie časov na smerovkách a času na hodinkách a vyberáme kratšiu alternatívu - cez Zbojský stôl a Kňazovku do Olcnavy. Hneď ako prechádzame cez hrebeň na druhú stranu kopca, privíta nás  pomedzi stromy pohľad na slnkom zaliaty Spišský hrad. O chvíľu natrafíme na tretí dnešný kvietok - nebovomodrý pečeňovník. Duško poznamenáva - tak by sa mala volať nejaká huba a nie taký pekný kvet. Odbočujeme za žltú a Makovica všetkých upokojuje, že čas na smerovke 2:15 je hlúposť a treba ho ignorovať. Ignorujeme, ale statočne prepletáme nožičkami, veˇ)d čo keď.... Na K)nazovke - pútnickom mieste sa ale zastavíme, hlavne obdivujeme krázsnu útulňu u Dobrého pastiera, aj s vyhliadkovým balkónom a nádhernú vyhliadku do doliny. Potom už kmitáme strmo nadol. Aj s nútenou obchádzkou  žltej sa na stanicu dostávame štvrťhodinku pred odchodom vlaku. 

Vďaka Ti Slovensko, že si také klrásne!!!!