Názov: | Nízke Tatry Kráľovka-Čertovica |
Dňa: | 19.07.2013 - 20.07.2013 |
Účastníci: | Makovica |
Hostia: |
Tak som si teda doplnila chýbajúcu časť hrebeňa Nízkych Tatier. Vybrala som sa aj sama, keď sa nikto nepridal, veď vraj na hrebeni sa vždy nejaká partia nájde. Našla a dokonca aká, o tej som teda vôbec netušila....i keď partiou sa pretekári stíhačky určite nedali nazvať, spestrili ale pekne deň a nakopli ma k nevídanej rýchlosti.
Na stanici pri kúpe lístka zisťujem, že som si doma nechala záložné peniaze a mám len to, čo je v peňaženke...no na nocľah mi netreba, jedlo mám so sebou a na cestovné to stačí.... preto sa predsa nebudem vracať domov. V Telgárte je teplo, slnko a počerno...aj v obchode. Kupujem lízatká, veď zajtra 20.7. je medzinárodný deň lízatiek, tak nejaké musím so sebou mať... Chvíľu rozmýšľam, či po červenej alebo zelenej, ale nakoniec vyhráva diretissima po červenej. Konča dediny naberám vodu v studničke, dvakrát zablúdim v spleti cestičiek v riedkom lese a už aj vychádzam na výsek pod vedením, okolo ktorého idem až k hornej budove transformátora, či čo to tam je. Tu pokračujem stáke proti potôčiku a až na ceste zistím, že som vlastne nebadane prešla z červenej na zelenú. Ale všetky cesty vedú do Ríma - v tomto prípade na Kráľovku a o chvíľu som tam - stihla som to aj s nákladom o 25 minút skôr. Na vrchole žiadny biker. Kempí tam skupinka 6 českých bratov, varia nejakú polievku a potom by radi aj kávu, ale už majú len minerálku. Tak im teda odlievam pollitra mojej vody, s tým zvyškom vystačím na Andrejcovú. Je dosť chladno, fúka statočný vietor, takže sa mi ani piť veľmi nežiada. Ešte fotka a už aj odchádzam. Neohodnotila som ich ako partiu, s ktorou by som šla...to ich vole, vole ma akosi neoslovilo. Pokračujem po hrebeni a užívam si prekrásne scenérie na všetky sveta strany. Zvláštne doskovito polámané skaly vytvárajú úžasné kombinácie. Netrvá dlho a na pravom obzore sa objavuje "lavór"...je čím ďalej zreteľnejší, dokonca sa na budove pri nádrži lesknú na slnku okná.
Prechádzam Orlovou, na ktorej storí kríž a blížim sa k skalnatému vrcholku Bartková. Majitelia tohto mena si ju pekne vyzdobili vyrezávaným smerovníkom. Odbivujem ho, pričom periférne zaznamenám na vrcholovej kope kamenia pohyb....aha svištia rodinka - dva veľké a jedno maličké. Snažím sa nenápadne vytiahnuť foťák a nazumovať si to na správne miesto, ale bez okuliarov fotím len na slepo - na fotke je potom krásne kamienkové zátišie. Hurá, takže môj prvý svišť videný ozaj zblízka. Pomaly schádzam do Ždiarskeho sedla. Starý salaš, čo tu stojí, sa už rozpadá, steny sa mu nakláňajú a veľká časť stropného podhľadu, ktorá slúžila ako palanda na spanie, je už preč. Všade smrad z toho, čo predchádzajúci návštevníci urobili priamo pod miestom, kde spali -hnus, ruky-nohy polámať. Modrá značka smerom na Tepličku bola asi naposledy použitá pred niekoľkými rokmi, už ju v kosodrevine ani nevidieť. Prechádzam cez Andrejcovú a o 4. som pri útulni. Sú tu už Katka a Maťo zo Sp. Bystrého - dvaja krásni mladí ľudia, čo milujú hory. Už v útulni pekne upratali, lebo vraj predchodcovia tam nechali poriadny chliev. Len to obrovské vrece konzerv v pitvore straší. Tak to vyzerá, keď sem už chodí kde-kto....
Dávam si kúpeľ priamo v studničke, je to úžasné. Varím a užívame si pokoj s výhľadiom na Tatry, kým neprídu ostatní pútnici z oboch strán hrebeňa. Trochu otrhám žihľavu pri schodíkoch, aby to tu bolo trošku ako doma. Nakoniec sa nás tu záde temer 30. Všade je plno, ešte aj na stole sa spí a na pričniach sa túlime po troch. Slováko nás je 5, zvyšok sú čeští bratři, poniektorí dokovca bez mapy a netušia, "co jsou to ty Čertovice, také nějaká útulna zdarma?" Večer horí ohník, ale idem spať skoro, poznám sa, ráno budem isto buntošiť na svitaní.
Áno, ešte pred svitaním, biobudík zvoní o 4.45. Vyberám foťák a vybieham na kopček nad značkou - zbytočne, na východe sú mraky, len na opačnom obzore ružovejú zore. Len sa dôverne oboznamujem s tým, ako vyzerá les zoťratý lykožrútom. Potichu si vynášam veci von, varím čaj, polievku pobalím a ešte stále nie je ani 6 hodín. Nemám ale na čo čakať, tak hádžem batoh na plecia a vyrážam do ľudoprázdnych hôr. Je svieťo, dobre pofukuje, výborne sa šťape. Včera som stretla 3 ľudí v protismere, som zvedavá, čo bude dnes.
Ani sa nenazdám a som na Veľkej Vápenici - robím si fotku na samospúšť v peknom skalnom zákutí a duševne sa pripravujem na klesanie do Priehyby. Teším sa, ako si uvarím rannú kávu, je okolo 8, takže to bude tak akurát. Keď sa blížim k sedlu, počujem nejaké hlasy, veľa hlasov...žeby fakt? Naozaj, odpočívadlo je odsadené, dnes je stíhačka, tak sa tu už na nich chystajú. O 8.30 dorážajú prví - za 1 a pol hodiny z Telgártu až sem...ja to idem odvčera!!!! A tak mám o spoločnosť postarané. Po 15-minútovej pauze, o ktorú majú náskok tí prví, začínajú v rezkom slede dobiehať ďalšie a ďalšie hliadky. A predbiehajú ma celú cestu, posledná tesne pred Ramžou. Je to smiešne, ako človek podvedome zrýchľuje, pomaly by sa dal dobehu, keď si vtom uvedomí...no počuj, ty slimáčik, čo si nesieš domček na chrbte, len pekne spomaľ, lebo si uškodíš, ty sa nemáš kam ponáhľať. Tak sa teda pokojne predieram kosodrevinou, preliezam popadané stromy, objedám čučoriedky, vyhýbam sa pretekárom, niektorí sú zviazaní ako deti v škôlke....Občas prehodíme pár slov, ja, že im držím palce a obdivujem ich tempo a oni, že by veru s takým batohom ani nešli...tak si navzájom skladáme komplimenty. Cesta od Homôlky je už poriadna nuda, niet veľmi čo obdivovať. Les je poriadne poničený vývratmi i lykožrútom, tak je to také smutné trápenie. Nemám ani veľmi chuť jesť, tak len idem svojim tempom, pospevujem si, ojedám za jazdy čučoriedky a dumám, čo s načatým dňom. Pred druhou som na Ramži. Sú tu dvaja chalami od Žiliny, tak trochu pokecáme. Kŕmia malé potulné mača, ktorú sa tu asi zabývalo. Keď som si predstavila, že po mne v noci polezie, tak som si povedala, že tu asi spať nebudem. Inak je tu dosť špina, celé je to také spustnuté, neveľmi sympatické a mnohí tu zrejme pre mača nechávajpú nedojedené konzervy, ktoré ale mača po vylízaní do kantajnera neodnesie..... Tak len trošku zmenším zásobu vody a pokračujem ďalej. Na Čertovicu sú to už len necelé 2 hodinky. V Bacúšskom sedle sa otvárajú krásne výhľady na obe strany pohoria. Na poslednom úseku v krásnom ihličnatom lese ešte nájdem pár kuriatok je jedného modráka - základ dobrej večere a už som na Čertovici. Nie sú ešte ani 4 hodiny. Aj by som tu rada ostala a zajtra pokračovala na Štefáničku, ale má to 1 háčik - nemám peniaze. Ak zaplatím nocľah, nebudem mať na vlak a lanovku z Chopku. Gastráče odo mňa nechcú, tak mi ostáva jediné, posledným autobusom sa pobrať domov. Odpočítavam si teda drobáky na vlak a za zvyšok si doprajem dvojité hranolky a veľkú kofolu.... autobus mešká, tak sa moje nádeje na stihnutie vlaku v Štrbe pomaly rozplývajú. Vodič mi nechce pribrzdiť pred stanicou, tak ešte bežím s batohom popri ceste naspäť. Našťastie vlak mešká tiež.
A vo vlaku už rozmýšľam, čo s načatým víkendom, veď zajtra je nedeľa.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6107x