Názov: | Náučný chodník Osobnosti Kluknavy |
Dňa: | 26.11.2016 |
Účastníci: | Makovica, Evka, Jerguš, Kopro, Peťa, Šaňko, Braňo, Majka, Lenka, Peťko, Feny |
Hostia: |
Využili sme pozvanie Obecného úradu Kluknava, Makovica nás vzorne vopred prihlásila a tak sme sa zorganizovali v počte 10 ks, 3 autá a 1 pes. Nakoniec sme si pre neskorojesenný hmlistý deň nemohli vybrať lepší program.
Pre deti a pochrípkových rekonvalescentov je 7,5 km pohodlného vychádzkového chodníka tak akurát.
Stretávame sa na parkovisku pred kostolom pri prvej tabuli náučného chodníka. Presúvame sa ku krásne zrekonštruovanému kaštieľu. Vchádzame do chodby a hneď sa zapisujeme do knihy návštev. v salóniku je už plno, tak obsadzujeme miesta v susednej miestnosti. Po krátkom programe a po expresnej prehliadke kaštieľa a jednej hotelovej izby zariadenej starým nábytkom ešte kuk do najstaršej pivnice kaštieľa s peknými klenbami a už sa presúvame do kostola. Po krátkej exkurzii konečne vyrážame na trasu. Chodník sa venuje osobnostiam spojeným s Kluknavou a patria k nim ozaj európsky známe hviezdy - uhorský kráľ Ján Zápoľský, Friedrich Habsburský, spisovateľ Nižnánsky. Prechádzame dedinou okolo reštaurácie Pelikán - nasleduje otázka, že prečo prekvapivo v Kluknave Pelikán a nie nejaká kačka alebo labuť... a nasleduje ešte prekvapujúcejšia odpoveď - lebo pelikána má Kluknava v erbe....na to existuje len jedna reakcia: Čože??? Prečo???? žiaľ, ani domorodci nevedia....proste pelikán...
Stúpame na lúky a pekná cesta sa mení na diviačie bahnisko. Tak teda odbočujeme na lúku a spolu s domorodými sprievodcami od druhého panelu ideme po modifikovanej trase a bezpečne suchou nohou prichádzame k 3. panelu pri 3 nádherných červených duboch pri skale s vyrytými znakmi podobnými runovému písmu.
Obchádzajúc bahno na ceste rozrytej kravičkami a ovečkami sa predierame pomedzi kriačky a preskakujeme potôčik. Braňo prehadzuje svojich potomkov ponad potok Makovici do náruče. Malý flegmatik Peťko neráči pri lete ponad potok ani ruky z vrecák vybrať.... našťastie sa bezpečne dostávame okolo pokusného chovu pstruhov v malých jazierkach až k brehu Hornádu.
Šaňko nás ubezpečuje, že tu už je bahnu určite koniec, lebo veď sme na štrkových naplaveninách Hornádu.
Prechádzame popod malé skalky, sú zo zlepenca, a tak sa Peťko môže cítiť ako Goliáš, keď pri pokuse na skalku vyliezť, trhá skalu na kusy v ruke. O chvíľu preskakujeme bažinaté miesta zo skalky na skalku, občas aj mimo skalky, však Lenka. Na suchú cestu sa dostávame až pri drevenom krytom moste v Štefánskej Hute. Odtiaľ už len cupitáme po asfaltke a vytriasame bahno z podrážok - teda poniektorí. Braňo s Lenkou si chytajú stopa, lebo Lenku začala tlačiť topánka a chúdiatko krivká a skacká na jednej. Tak sa nad nimi zľutoval okoloidúci šofér.
V hostinci na dvore nás čaká voňavý guľáš a príjemné posedenie. Pán starosta ešte obieha účastníkov s fľašou ostrého a dotvára náladu. Po fajnom horúcom guľáši s ním ešte chvíľku podebatujeme, ďakujeme za pohostebnie, on ďakuje nám, že sme prišli a už aj cupkáme k autám. Je pred treťou, slnko sa pomaly skrýva za obzor a my spokojní odchádzame domov.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4403x