Názov: | Na Kráľovej holi....všetko kvitne |
Dňa: | 11.06.2017 |
Účastníci: | Makovica, Ľubko |
Hostia: | Ľuboslav, Lacoslav |
Kto bol hosť u koho? Nevieme, skrátka sme sa tak dohodli. Ráno je vlak plný bikerov, dosť nás aj prestupuje do bagety v Margecanoch, ale pomestíme sa. Ranná brutálna margecanská hmla sa rozplýva a nevesta Kráľovka na nás kýve a vábi nás modrou oblohou.
Vybiehame z Červenej skaly do Šumiaca pomerne rýchlo. Obaja Slavovia odstavujú na jedno orosené a Makovica ide rovno ďalej, aby nezdržiavala svojim pohodovým tempom. Stúpame v družnej debate s dvojicou, čo si požičala biky v Šumiaci. Fotíme sa na našej tradičnej fotoskalke a pokračujeme v trápení do Predného sedla. Prečo trápenie? Lebo niekto vysypal cestu, ktorá je aj cyklotrasou, štrkodrvou v hrúbke vrstvy a veľkosti frakcie akurát takej, že sa v nej boria a prešmykujú kolesá bicykla. Makovica od zlosti asi dvakrát aj schádza a tlačí - to sa stáva málokedy.
V Prednom sedle si dávame desiatovu prestávku - Ľubo na slnku a Makovica v tieni. Slavovia prichádzajú akurát keď my odchádzame. Opäť si dávajú prestávku v bufete na Prednom sedle, tak Makovica s teší, že opäť si vybuduje náskok a nebude zdržovať. Po asfaltke už stúpame plynule bez zbytočného spomaľovania. V sedle pod Kráľovou skalou sa fotíme a tu začína pravý raj rozkvitnutej hole. Tisícky bielych poniklecov s kvetmi v piemere až 4-5 cm odeli hoľu do bielych svadobných šiat. Popri ceste žltý lem vytvoril nátržník a korunu tomu dodali bohaté trsy fialovej soldanelky. A pomedzi to kvitne ešte spústa všeličoho, čo poriadne nepoznáme. Makovica každú chvíľu leží v tráve a nadáva na vietor, ktorý hýbe jej objektami záujmu. A to sa nám zdalo, že hoľa už nemá čím prekvapiť.
Po 12-tej prichádzame na vrchol. Je tu husto. Kopa pechoty, aj cyklistov. Tesne nad našimi hlavami visí nízka oblačnosť. Tatry nevidíme, ale výhľady do najbližších dolín sú parádne. Prichádzajú Slavovia, vraj nás nevedeli dobehnúť - milosrdná lož, ale poteší. Nezdržíme sa dlho, z nízkej oblačnosti nad nami sa začínajú vysúvať nepekné sivé chápadlá smerom nadol a už-už sa zdá, že zaprší. Tesne pod vrcholom sa opäť delíme. Slavovia odbočujú na nejaký prieskum, nepovieme radšej kam.... ale bezpečne sa stretneme vo vlaku.
Makovica a Ľubo idú po Samovej klasike - od posledného razu je krajšie upravená, nie je na nej toľko blata, ani toľko stôp po ťažbe. Výhľady sú parádne. Prechádzame v traverze ponad Šumiac, Telgárt až nad Pusté Pole. Prichádzame do doliny Zbojníckeho potoka - tu je kúzelné miestočko. Z domčeka so šindľovou strechou, ktorý stráži drevená bosorka so slamenými vlasmi, vyteká cez gleglu rovno na lopatky mlynčeka krištáľovočistá voda, v malých kaskádch steká do minijazierka vytvoreného na sútoku so Zbojníckym potokom. Neodoláme, vyzúvame botasky a skáčeme po kolená do vody - asi tak na 5 sekúnd, viac sa v nej vydržať nedá.....
Cesta ďalej pokračuje leso-lúkami plnými žltohlavov, vstavačov a nevädzí. Prichádzame na hlavnú cestu, prekračujeme Hnilec a o chvíľu sme v Dobšinskej ľadovej. Ešte posedenie pri fontánke, teplý čaj, prejazd po náučnom chodníku Hnilecké mokriny a už sme na stanici. Vláčik mešká 15 minút. Keď konečne príde, Slavovia vybiehajú na perón a kričia, vraj tu sme.....ešte nepríjemný prestup navyše do bagety v Nálepkove, nezmestenie sa Ľubka do rýchlika v Margecanoch a už sme doma.
Napriek pochybnej predpovedi si môžeme zaspievať Nezmokli sme a sme tu...vďaka za krásny deň.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 2942x