Názov: | Na Kobyliu horu a Svätú Annu |
Dňa: | 19.05.2013 |
Účastníci: | Makovica |
Hostia: |
Po krásnej sobote v Tatrách všetci doma spracúvajú zážitky, učia sa na skúšky alebo relaxujú. Ale čo má robiť taký malý motor ako Makovica, keď vonku je tak krásne - no predsa sadnúť na bike a ísť. Vykrádam túru kamaráta Karola a s mapou, GPS a vytlačenou stranou z počítača sa vydávam na cestu.
Vyberám si známu, ale veľmi krásnu cestu cez Kláštor, Girbeš, Klatovianku a chatky do Nižného Klátova. Je jasno, všade naokolo šťavnatá zeleň a kopa kvitnúcich kríkov. Pri mieste, ktoré voláme 3 lipy nad Nižným klátovom sa na chvíľku zastavujem, ale rýchlo pokračujem, lebo hnojová jama na druhej strane cesty nevonia vábne. Pri zjazde do Klátova ma ignoruje protiidúce auto, končím skoro v svahu, len-len som to ustála. Zapínam teda predné blikavé svetlo a vydávam sa po ceste smer Zlatá Idka. Dobieham 3 bikerov, ktorí sa pripojili na cestu od Bukovca. Ďalej ideme spolu v závese, občas ich strácam, keď fotím, ale vždy ich dobehnem. Idú vraj na Eriku. Ja odbočujem do sedla Podkova a tesne pred vrcholom popod rampu odbočujem doprava na lesnú cestu. Pri smerovníku posledné zaváhanie - idem rovno po zelenej na svätú Annu alebo sa začnem šplhať na Kobyliu horu? Keď vyšiel Karol, vyjdem aj ja. Pár metrov po žltej a podľa rady popisu na internete odbočujem doľava a stále doľava. Cesta je taká, ako lesná a k tomu nepoužívaná cesta býva - dosť strmá, plná lístia, napadaných suchých konárov a po piatkovom víchre aj čerstvých konárov a celých stromov. Stúpanie je stále strmšie a strmšie a keďže po trošku nepodarenej výmene zadného náboja mi nejde najväčšie koliesko na kazete, musím aj tlačiť. Konečne som hore. Okrem stožiara vysielača a kopy bielych kvetov tu nič nie je. Sadám si a chcem si dať nejakú desiatu. Dumám, prečo sa toto tu volá Kobylia hora.... a snažiac sa zahryznúť do banána mi to dochádza - je tu toľko múch, ako keby som sedela na chrbte obrovskej spotenej kobyly - alebo som to ja taká spotená? Horko-ťažko dojem pomedzi muchy ten banán a idem ďalej. Myslela som, že popadaným stromom je už koniec, ale len teraz to začína byť veselé - okrem prenášania, obchádzania a preliezania musím skúsiť aj podplazenie....
Dávam si pozor, aby som nezablúdila, sledujem cik-cak odbočky na GPS, sedí to presne. Na ceste sa striedajú všetky povrchy, všetky konzistencie terénu - rosa na vysokej tráve v tieni, bahníčko po piatkovom daždi, kamenistá cesta, aj potok priamo v profile cesty, chvíľami ide so mnou, chvíľami proti mne. Zastavujem sa na chvíľku pri poľovníckej chate Anička. Ochutnám vodu z prameňa, ale je taká čudná, bez akejkoľvek chuti a akási priteplá na to, že je to horský prameň. Cestou sa mi naskytá ešte výhľad na Poproč hlboko podo mnou a štíhle veže Jasovského kláštora v diaľke. Ešte pár mlák a už sa popri zurčiacom potoku s menom Olšava dostávam na okraj dediny... teda nie je to ešte dedina, ale torzo fabriky na úpravu antimónovej rudy. Brzdím, lebo zbadám perikrčenú postavu bežiacu ako vo vojenskom filme. No jasné, ruiny obsadili paintbalisti... disciplinovane prerušia hru a púšťajú ma ďalej bez ujmy na zdraví.
V dedine odbočujem na zelenú a čakám už len pekné pohodové bicyklovanie a čudujem sa, že prečo cesta zasa len stúpa a stúpa. Nie je to ale nič strašné a na lúkach si užívam výhľady aj na objavujúce sa a miznúce komíny železiarní. Pri kostole na svätej Anne je blažený pokoj. S výhľadom na krásnu lúku konečne desiato-obedujem a dumám, kde je tu prameň, lebo voda sa mi už míňa. Pri kostole ho nikde nevidím a hľadať niekam vzadu pri ďalších stavbách sa mi už nechce. Cestou do sedla konečne stretávam prvých dvoch turistov dnešného dňa - dvaja bikeri idú v protismere.
Prichádzam na asfaltku a užívam si rýchly a hladký povrch. V Hýľove sa však potvrdzuje, že chodiť samému sa neoplatí - zvádza to k vymýšľaniu a skúšaniu všelijakých hlúpostí. Na mape nachádzam cestu popri priehrade. Neváham a odbočujem, tešiac sa na pekné výhľady na vodnú hladinu nádrže. Cesta je najprv panelová, potom zarastenopanelová, potom už len 2 koľaje vo vysokej tráve, potom podadané stromy a nakoniec prichádza to najlepšie - žihľava - čerstvá, mladá v plnej sile a temer po stehná.....juj, ale budem zdravá! Nakoniec som predsa len 2 pekné fotky ulovila a vychádzam na otvorené priestranstvo. Zrazu je predo mnou plot a brána. V plote ešte jedna malá bránka, ktorá sa dá otvoriť a už aj som priamo v areáli hrádzneho objektu. Tetuška z terasy na mňa zhrozene vykrikuje, vraj čo tu robím, ale potom mi otvára bránu a púšťa ma von. Už len krátky výšľap a som na asfaltke. Ostáva už len rýchla cesta domov. Na tachometri 60 a na hodinách 15.00 - bolo to pekné, pestré, dobrodružné, ale tak skoro to opakovať nebudem....
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6459x