Názov: | Na Baštu a Kysacký hrad |
Dňa: | 11.02.2012 |
Účastníci: | Makovica, Zuzka, Kopro, Peťa, Szabi, Majka, Kika |
Hostia: |
Nie a nie sa otepliť. A ten VKV - teda veľký (to druhé pomenovanie je mládeži neprístupne) košický vietor si nedá a nedá pokoja. Nastupujeme do poschodovej Alžbetky a vydávame sa na výletík, dĺžkou prispôsobený stavu počasia.
Vystupujeme v Kysaku a vzorne naokolo - veď máme dosť času - cupitáme po ceste po červenej značke. Stupák od horárne je rozjazdený od traktorov a konských záprahov, v lese bola veľká ťažba a konáre, konáriky a zvyšky kôry sú všade naokolo. Predbiehame 3 skialpinistov, ktorí sa pokúšajú postupovať na lyžiach pomedzi konáre. Vychádzame na chodník na hrebeni, je pohodlný, ale aj poriadne veterný. Preskakujeme záveje a onedlho sme na bašte. Výhľad je krásny, na modrej oblohe sa črtajú veže Dubníka aj Makovice, skalky Bokšovskej skaly, Humenca aj Skalky nad Hornádom. Počkáme na vláčik, ktorý ťahá 31 vozňov a odchádzame - uvoľňujeme výhľad skialpinistom, ktorí sa práve dokotúľali nahor.
Vraciame sa kúsok po tej istej ceste, Peťa testuje hĺbku a únosnosť závejov. V sedielku odbocujeme a za vseobecného reptania vedeného Koprom (ktorý dnes frfle stále a na všetko) začíname stúpať nahor. Využívame zvieracie chodníčky, až sa dostaneme na super diviakovisko - celý les je rozrytý, na jednom mieste až po holú hlinu. Pri hrobe pod hradom konečne vychádzame na cestu. V tom vetre sa nikomu nechce ísť hore na skaly, veď keška je aj tak pod hlbokým snehom. Schádzame pohodlnou cestou, ale o chvíľu sa mení na veľké diviakovisko. Strácame cestu, ale pri vysielači sa pripájame k stopám pneumatík a pohodlne schádzame do dediny.
Na stanici ešte máme asi 165 minút času a už aj prichádza pografitovaný panfograf z Prešova. Pred jednou sme v Košiciach. Stačilo zimy, stačilo vetra.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 5696x