kategórie:
Názov: Myšlianska skala, Koscelek, Várhegy na biku
Dňa: 09.09.2018
Účastníci: Makovica, Dušan
Hostia: Gerda z Košičana, Vlado z Tronu

Popis akcie: 

Presne podľa plánu sa stretávame pred Auparkom, pri Hornáde vyzdvihneme Gerdu a výlet môže začať.

Pohodovým tempom sa presúvame okolo Hornádu na Jazero. Kontrolný telefonát Lacovi, či nás čaká už pred domom, ale včerajšie narodky asi oslavoval príliš intenzívne, pretože nielenže nečaká, ale ani telefón nedvíha. Tak teda pokračujeme ďalej vo štvorici. Gerda to tu nepozná, tak fotí ako na poznávacom zájazde v Taliansku, samé lago naokolo - najprv štrkovňa Krásna, potom naľavo Hornád a potom mláky po včerajšom lejaku skoro ako ďalšie jazerá. Hornád je ako kakao a má veľa vody. Za Kokšov-Bakšou vychádzame na hrádzu, aby sme sa vyhli bahníčku okolo Hornádu. Je to príjemné, ale hrádza odrazu končí a ocitáme sa na poli. Našťastie len na asi 100 metrov, potom sme už na pevnej cestičke pri Hornáde. Máme šťastie, vidíme volavku popolavú. 

V Myšli nás čaká výjazd až na horný koniec. Využijeme pri tom aj návštevu kostolnej terasy s krásnym výhľadom na Čanianske a Gečianske jazerá. Práve končí omša, tak Gerda nakukne aj do kostola. Vraciame sa na zákrutu a odbočujeme pomedzi domy na poľnú cestu. Vôbec sa to nezdá, že smerujeme k nejakej skale, ale my vieme, že áno. Najprv lúkou rovno, potom odbočiť doľava a ešte raz doľava až k posedu. Tu necháme biky a po možno 15 metroch stojíme na okraji skalky. Výhľad je prekrásny, Košice ako na dlani, pod nami Oľšava a železničná slučka do Vyšnej Myšle.  

Vraciame sa k bikom a lúčnou cestou schádzame pod skalku. Cesta je poriadne zarastená burinou a žihľavou, ale dá sa prejsť. Obzeráme si  sopečný útvar aj zdola a potom sa už vydávame po úzkom chodníčku vysoko nad Oľšavou na okraji zrázu. Je tu plno kamenia a popadaných vetiev zo stromov, tak radšej neriskujeme a tých pár metrov biky potlačíme. Ešte preniesť pomedzi veľké balvany a už aj sme na panelke pri Oľšave. Pri kaplnke Jána Nepomuckého sú lavičky, je 12 hodín, ideálne na obed. Pojeme a lúčime sa s Vladom, Chce ísť po rovine na hlavnú cestu, dá si niekde pivko a počká nás na odbočke. Dohadujeme sa na jednu hodinu. My ostatní expresne obehneme Koscelek a cez Várhegy  sa vraciame do Myšle. Na Várhegyi si dáme dlhšiu pauzu, lebo to tu chceme poriadne preskúmať. Vlezieme do domčeka a vylezieme aj na opevnenú palisádu. 

Je čas ísť, Vlado nás čaká a už je jedna. Vybehneme do dediny, ale tu nás zstaví prekážka nevídná - najprv orech, ktorý nás bombarduje orechmi vypadávajúcimi zo šupiek a potom slivková alej - modré veľké, modré malé, tvrdé i mäkké a na záver to najlepšie - žltéééé, ktorými je obsypaný strom ako datľová palma. Je skoro štvrť na dve, keď odchádzame. 

No, Vlado nás nepočkal., asi ho vyplašila mrákava a silný vietor. Tak teda ideme po ceste, ktorú sme si vybrali už predpoludním. Dvaja pešiaci nám potvrdzujú, že cesta vedie do Kokšov-Bakše. Makovica chce za plotom odbočiť doprava na hrádzu, ale Duško chce ésť novou cestou...no tá nás privádza - na okraj oranicka - cestu, ktorá tu bola vyjazdená, práve pred našimi očami preoral iniciatívny traktorista. Vracať sa nám nechce, tak obchádzame doprava okrajom oráčiny proti takému vetru, že radšej zosadáme z bicyklov. Konečne sme šťastlivo na ceste v Kokšov-Bakši. Ešte si fotíme plantáž rýchlorastúcich stromov (nejaké čínske), potom nám Makovica ukáže ďalšie jazioerko s rybármi aj chatami a už aj sme späť na ceste pri Hornáde. Krátka zastávka v Amorovej cukrárni a pokračujeme ďalej, lebo sa nebezpečne a tmavo mračí. Odprevádzame Grdu až k Leteckej akadémii. Tu sa lúčime a vraciame sa do mesta.

Pekný, príjemný, históriou a chuťami končiaceho leta nabitý deň.