kategórie:
Názov: Makovicin Tatranský úlet
Dňa: 09.06.2017
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1310246.JPGv zubačke nie sú stojany P1310250.JPGodbočujem na Popradské pleso P1310255.JPGtatranská panoráma P1310259.JPGa som hore P1310264.JPGvodník pri Popradskom plese P1310266.JPGTaranská Polianka-smer Sliezsky dom
P1310268.JPGWolkerovo jazierko P1310271.JPGaj ja chcem byť na fotke P1310276.JPGdeprimujúce tabuľky P1310289.JPGpred Sliezskym domom P1310296.JPGna cestičke paralelne k asfaltke P1310299.JPGkrásna cestička-vraj len pre peších
P1310302.JPGhýle sa hostia na púpave P1310308.JPGHrebienok P1310309.JPGa už idem domov P1310311.JPGpohľad späť - tam som dnes bola

Popis akcie: 

Nútená piatková dovolenka, predpoveď počasia ideálna, mám niekoho volať, či sa nepridá, keď sú všetci v práci? Nebudem im poredsa spôsobovať žiaľ a vzbudzovať závisť. Tak teda ráno nasadám do rýchlika ako sólista.

Ako sólista prestupujem v Štrbe do zubačky. Je poloprázdna, tak sprievodca neprotestuje, že tam tróni v uličke aj jeden bike. Na Štrbskom Plese som o 8.05 - je tu viac ako čerstvo, tak sa rýchlo odievam do všetkého, čo mám a hneď vyrážam - najprv z kopca, čo ma ešte viac zmrazuje. Mám toho v pláne veľa, a tak si začínam robiť záznamy na časovej osi. Výsledok dňa je nasledovný:

8:05-Štrbské Pleso / 8:15 odbočka Popradské pleso / 8:45 smerovník na  Popradskom plese / 9:05odchod z plesa / 9:20 cesta Slobody / 9:50 Tatranská Polianka-Wolkerovo jazierko / 11:35 Sliezsky dom (obed fazuľovica - neodorúčam) / 12:35 odchod smer T. Polianka / 12:50  Starý Smokovec / 13:20 Hrebienok / 14:15 odchod smer Poprad / 15:49 odchod osobákom do Košíc 

A terz zopár podrobností. Na Popradské pleso vybehnem svižným tempom. Prispieva k tomu ranný chlad, nádherný pohľad na štíty predo mnou a prázdna cesta. Pri smerovníku na chlapci fotia a dumajú, či berú na chatu pod Rysmi tie dosky alebo nie. Pri poznámke, chlapci chodníky sa otvárajú  až o týždeň, sa tvária, že my nič, ale určite hneď po mojom odchode vyrazili. Nejaký inostranný turista mi robí dokumentačné foto, podebatujeme na lavičke s miestnym dodávateľom (ktorý tu inak ako autom ešte nebol, ale chce to zmeniť) a poberám sa nadol. Opäť celá skrehnem a zjazd pokračuje aj na väčšej časti Cesty Slobody. Preto sa v Tatranskej Polianke pri Wolkerovom jazierku (zabudnuté, ale kúzelné miesto len kúsok od značkovaných chodníkov) fotím naobliekaná ako v decembri.

Smerom na Sliezsky dom sa teším najmä na tie deptajúce tabule, ktoré oznamujú, koľko sme už prešli...ale koľko nám ešte ostáva, to ani náhodou (kto to chce vedieť, nech si odskočí späť na začiatok a poznačí si dĺžku a prevýšenie - potom stačí už len odpočítať). Jahody práve kvitnú, takže dnes hody nebudú. Predbehnú ma asi 2 namakaní bikeri, s jednou skupinkou pechoty sa viackrát míňam a stretneme sa aj hore pri hoteli. Okrem toho atmosféru narušujú len autá korzujúce hore-dolu - možno zásobovanie, ale hlavne podnikavci, ktorí vyvážajú hore solventnejších Tatierchtivých návštevníkov - keby im aspoň prikázali elektromobil.... za hodinku a pol som hore. Dávam si fazuľovicu na zahriatie a zasýtenie, ale nebola to dobrá voľba. Na terase počúvam dvoch evidentne šťastných bike-pokoriteľov, ako kujú dosť nerealistické plány. Tak sa dáme do reči, nech ich trošku uvediem do reality. Nato sa jeden oýta, ako dlho mi to trvalo sem hore a uznanlivo pokývu hlavami, že ani oni skôr nevyšli....tak ich trošku škodoradostne schladím, že ja som už dnes bola na Popradskom plese....týmto sa im ospravedlňujem za zamrznutý úsmev na ich tvári.

Sedím na lavičke v rámci povinného hodinového odpočinku, ktorý som si predpísala a dumám o tom, že bike v Tatrách je fajn, ale čosi tomu chýba. Najradšej by som teraz obula vibramy a rozbehla sa hore dolinou - to by boli tie pravé Tatry.....  

Dolu opäť zletím za chvíľku. Stíham si ešte všímať pachtiacich sa kolegov idúcich oproti, keď tu zrazu zazriem známu tvár - asi Pišta z Tronu, ale žiaľ, nestihla som ani kývnuť hlavou na pozdrav. V Polianke odbočujem na mne už známy chodník paralelne s asfaltkou. Je pomalší, ale oveľa príjemnejší, zaznamenávam aj nejaké drobné vylepšenia - nové mostíky, lavičky. V Starom Smokobvi je už astronomické poludnie, slnko vyliezlo spoza mrakov a brutálne pripeká. Na sánkarskej dráhe, ktorá nie je ani strmá, ani dlhá, chytám z toho tepla krízu. Zastavím sa v chládku pri múre, opriem bike a sadám si na asfalt, opieram chrbát o chladný múr a zavriem slastne oči. Vtom ma ktosi chytí za plece...prosím vás, je vám zle? Otváram oči a tam ustarostený mladý muž sa skláňa ku mne - osobe jemu nepochopiteľne sedicej pod múrom...nie, len mi je strašne teplo, chladím...odpovedám. S pochopením pokračuje a ja radšej tiež, aby niekto ku mne nezavolal omylom sanitku. Hore sú 3 milióny výletníkov, kofola stojí 50 centov za deci - skrátka raj pre ceprov. 

Spomínam na Karčiho Mizlu, že by bolo treba v jeho stopách vyliezť ešte na Štart a skompletizovať tatranské horské asfaltky, ale moje múdrejšie ja mi zaťuká na čelo a pripomenie, že on je 100-kilový mocný chlap a ja 60-kilové páperko ženského rodu. Tak sa teda porúčam od mierne potúžených účastníkov školenia sediacich pri mojom stole a letím s vetrom o závod bez zastávky v Smokovci až do Popradu. V Bille nanuk a ľadový čaj, osobák odchádza o 20 minút, čo viac mi k šťastiu chýba.....

Štart a Brnčalka ma počkajú, veď aj o mesiac tu Tatry budú stáť..... dúfajme