kategórie:
Názov: Magnezitárska 60 - po našom
Dňa: 01.05.2010
Účastníci: Peťo, Veronika, Peťa, Smokie, Janni, Laco, Danka - pešo, Kamil, Johny, Szabi, Jarko - cyklo, Makovica - duchom a na telefóne
Hostia:

Popis akcie: 

šli sme každý po svojom, teda aj príbehov tu bude viac. Zatiaľ ten Peťov:

Po pár hodinách som sa zobudil, keď som si spomenul na to, že mám prepochodovať 60 km, oblial ma studený pot, ako oblieval trestancov odsúdených na smrť. Pozbieral som svoje hrkajúce kosti, kopol som do seba kávu, pripravil si svojich 6 chlebov a vydal som sa na cestu. Na Mlynskej ulici som sa svojimi zalepenými očami pozrel na hodinky a keďže som nechcel, aby mi kupovali cestovný lístok, zavolal som Peti, že lístok nepotrebujem a zároveň som oznámil, že budem asi 5 minút meškať.

V čase 04:50 sme už boli všetci: Peťa, Danka, Veronika, Smokie a ja. Nastúpili sme do vlaku, dúfajúc, že je to ten správny J Vystúpili sme v Krompachoch, kde sme sa všetci zaregistrovali , vzali sme si croasant a napili sa čaju. „Ideme na cestu!“ , zvolali sme. Aj sme sa na cestu vydali, Peťa zapla svoje čarovne GPS a zavelila – „Doprava!“ Asi po 500m sme sa vrátili s tým, že ideme zlým smerom.... Ja som Peťu, Smokieho a Danku stratil z dohľadu už na kopci smerom na Krompašský vrch, ale za to stál pohľad na Veroniku, ktorá spôsobovala v tej dobe globálne otepľovanie, keďže tak silne a mocno dychčala, že aj okolo idúci šesťdesiatnici sa na ňu pozerali, či je v poriadku J. Po čase sa jej roztiahli plúca a šli sme. Skonštatovali sme, že bez mapy by sme boli naozaj stratení. Rozpomínal som sa na to, čo som sa kedysi učil. Čítanie z mapy, chvála Bohu, spomenul som si. Informujúc o počte kopcov a ich strmosti sme napredovali dopredu sledujúc ako stromčeky rastú, hehehe.Na Krompašský vrch sme dorazili v rekordnom čase, keďže sme už spomenutých šesťdesiatnikov predbehli, už opäť. Oddýchli sme si, pofotili sa, čelili krásnemu výhľadu a vzdorovali myšlienke ísť iným smerom ako máme, keďže navôkol je naozaj krásna príroda...Opustili sme Krompašský vrch a boli sme podporovaní unaveným pohľadom pána chatára, či inštalatéra neďalekej chaty, ktorá je vraj nonstop otvorená. Vydali sme sa po modrej, kde sme sa stretli s našimi krásnymi stupákmi. Dodržiavali sme značenie, dosť veľa ľudí za nami, no až do jednej odbočky, kde nás všetci predbehli bez toho, aby nás obehli. No prišli o veľa. Nejde tu o pretek, ale mať v nohách 60 km a v myšlienkach toľko zážitkov...

Videli sme nádherne jazierko, kde žaby skákali doň. Ryby tam vyskakovali z vody. Veľmi som sa čudoval, keď bol taký život vo veľmi plytkom jazierku. Toto jazierko je asi 3 km od Turzova v oblasti, čo sa volá Thurzovské jazierka. Niekedy sa sem opäť vydám, no nie na túru, ale na celodenný výlet, opekačka a podobne.

Ďalší zážitok bol, keď sme prišli do Thurzova. Pribehli k nám deti  v predškolskom veku. Urobili posunok, ktorý ich rodičia naučili. Natiahli ku nám ruku a povedali: „Daj mi cukrík!“ Začudovali sme sa a povedali sme, že nemáme... Držiac mapu a dúfajúc, že nám naši tmavší spoluobčania dajú pokoj... Prerušilo ma.. „Daj mi aspoň papier, čo držíš v ruke!“ povedalo dievčatko.. „Ale to je mapa, dievčatko“, znela moja odpoveď. „Aha!“ vdychla zarmútene, pričom sa pohľadom presviedčala, či ju ja Gadžo neklamem...Prišli sme do Gelnice, kde Veronike asi 5x zvonil telefón, čo ju už čakal jej drahý Jarko v doprovode s Kamilom, Szabim a Johnym. Prišli sme, po pár formálnych vetách sme sa dozvedeli, že Peťa a spol. tam boli asi 30 minút pred nami – to kvôli tým skratkám. Nič lepšie nás nenapadlo, len to hlúpo nabonzovať usporiadateľom... „Keď tu budete aspoň druhý krát, tak aj vy tak pôjdete“, pohotovo odpovedala teta, čo mi zároveň dávala pečiatku na moju registračku s časom 10:28...Nezdržali sme sa dlho. Len 40 minút. Pokračovali sme po Perlovej doline. Opäť po modrej, k Perlovému potoku. Keď sme ho chceli prejsť, dobré tety nás upozornili, že lávka už bola zničená a odstránená. Odporučili nám ísť na súkromný pozemok a použiť tú lávku, alebo.. Môžeme sa vrátiť asi km a tam je ďalšia lávka.. Ten pes na súkromnom pozemku bol ozaj zúrivý... Odbočili sme z asfaltky a šup do lesa... „Héj stojte, aj Vám poradíme“, zastavil nás hlas, „choďte tadiaľto rovno, asi desať minút a potom odbočte na novú cestu, po nej pôjdete pätnásť minút a tam sa rozhodnite, kam chcete ísť, zaznačená cesta je zložitá a členitá, toto je také dlhšie, ale pohodlnejšie.“ Poďakovali sme a usmievajúc sme pochodovali po odporúčanej ceste. Naozaj sme prišli na štrkovú cestu, ktorá bola nová. Pochodovali sme a asi po 20tich minútach....Sssssssssssssssssssss... zasipela vretenica. Odskočil som na 3 metre dozadu a zavrešťal, že to muselo byť počuť aj v Kojšove...„Aaaaaaaaaaaaaaaaach“, zavrešťala i Veronika... Had so zdvihnutou hlavou a vyľakaný vrieskajúcimi ľuďmi radšej ustúpil do lesa. My, posilnení adrenalínom sme zvyšných pár kilometrov zbehli dosť rýchlo. No pri odbočke na červenú sme zastavili asi na desať minút. Ten výhľad, pokoj a ticho na nezaplatenie. Krásne to bolo. No boli sme nízko, aby sme videli ponad ďalšie kopce. Boli sme vo výške nejakých 550 mnm. Odbočili sme na červenú.  Smerom na Kojšovskúu hoľu. Smerovník ukazoval, že tam budeme za 2:55 minút. A my sme čakali nejakých 50 minút najviac. Menšie sklamanie sme prežili a kráčali ďalej. Slnko pripekalo a my sme sa nechceli prezliecť. Keď sme boli tak v pol ceste nasledovali strmé kopce, séria výhľadov a litre potu.  Tento výlet bol skvelý. Zabavili sme sa, naučili sme sa čítať z mapy, vyhýbať sa hadom...Na Kojšovke sme to zabalili. Po kapustnici a pivečku s Johnym sme sa vydali do Zlatej Idky. Po čase sme zakývali na jedno auto. Predstavte si, zastavilo.. Požiadali sme ich, či by nás vzali do Zlatej Idky a vyšli nám v ústrety. Veľmi milí ľudia, tiež turisti. Vysadili nás v Zlatej Idke hneď pri rázcestí. Nevedeli sme kam máme ísť na autobusovú zástavku, ja som chcel ísť do kopca a Veronika z kopca. Zhodli sme sa na Veronikinej alternatíve a vydali sme sa z kopca. Asi po 10 minútach som nevidel žiadnu zástavku, tak po menšej porade sme sa chceli vrátiť. No cestou späť nám zastavilo auto s už spomenutými ľuďmi a zobrali nás k zástavke asi 3 km vzdialenej od miesta, kde sme nasadli. Našťastie tu bola krčma, kde sme si obaja dali kofolu. Ani sme ju nedopili, tento skvelý manželský pár sa nás opýtal, či chceme ísť do Košíc. Rýchlo sme privolili. Darovali sme im Milku čokoládu, čo prijali s veľkou nevôľou, no my sme sa odbiť nenechali. Vysadili nás pri obchodnom centre Galéria, pekne sme poďakovali s šli každý svojou cestou.Výlet to ťažký nebol, len treba mať ako-takú  kondíciu, keďže sa ide najmä do kopca, ale za tie výhľady a krásu východoslovenskej prírody a spoznanie nových ľudí  to stálo. Ďakujem všetkým čo s nami zdieľali túto radosť.. Budúci rok si to zopakujeme,


Ďalšie fotky:
IMG_3652.JPG P1010036.JPG P1010047.JPG P1010061.JPG IMG_3657.JPG IMG_3660.JPG
Obrázok používateľa jeffer

Magnezitárska 60

Šesťdesiatky som sa zúčastnil v rokoch 2004 (úspešne) a v roku 2006 (vzdané po výstupe z Gelnice na Kojšovku vo vytrvalom daždi). Keď si prepočítate trasu, zistíte, že je okolo 55 km a nie sľubovaných 60, ale aj tak je tento pochod minimálne rovnako náročný ako slávne Praha-Prčice (presných 70 km), ktoré sa ide prakticky po rovine.

Obrázok používateľa Smokie

Ako jednoznační favoriti

Ako jednoznační favoriti sme nastúpili na štart Magnezitárskej 60-tky ako tím Petrosmokie podporovaný ropnou spoločnosťou Petronelke a tabakovým koncernom Tomato Tobacco. Pre nás sa štart začal už pri bránach našich panelákov, keď sme si poctivo zabehli celú cestu k Dargovu, kam sme nečakane obaja dobehli v rovnakú dobu a potom zvyšok cesty na železničnú stanicu.

Nemilo prekvapení tmavým folkórom obývajúcim jej priestory v skorých ranných hodinách sme dokúpili posledné chýbajúce zásoby jedla a čakali na ďalších účastníkov – konkurentov. Ako prvá sa ukázala Danka bez Kopra, ktorý ostal doma maródovať. Po nej nasledoval maratónec Peťo a neskôr jeho tímová kolegyňa Veronika, aby nás prekvapila tímovými vlajočkami s bojovým heslom.

O 4:59 gratulujeme Peti k dočasnej hodnosti nadrotmajstra a významnej úlohe veliteľky KRTKO-vskej skupiny, ktorou ju poctila Makovica niekoľko dní pred akciou.
O 5:00 nás Peťa ženie do jedného z vozňov vlaku, o ktorom nie sme celkom presvedčení, že je ten správny, ale o päť minút neskôr sa ukazuje, že naša dôvera bola vložená do správnych rúk a vlak sa hýbe smerom Krompachy.

Pred Kysakom robíme niekoľko fotiek každého z nás (to keby sa niekto stratil), počúvame poradu Peťa a Veroniky ohľadom stratégie a väčšej rýchlosti v úvode a márne čakáme na Žanku, ktorú skolila deň predtým pomazánka... Náš cieľ bol len jeden, dobehnúť to za 10 – 12 hodín.

Približne okolo 5:55 dorážame do Krompách, vyzdvihneme si súťažné lístky s kupónmi na občerstvenie, pohľadom registrujeme dvojicu, ktorá sa podobá na minuloročných víťazov nízkotatranskej stíhačky medzi zmiešanými dvojicami a pre istotu skúšame ostrosť Veronikiných paličiek.

O 6:10 štartujeme a po dvoch zákrutách na nás čaká prvý problém. Nevieme si vybrať trasu. Petine GPS chce ísť vľavo po modrej, podprahové vnímanie ovplyvnené Dankinou žltou bundou nám velí ísť doprava po žltej. Po 50 metroch zvíťazí technika, Peťa získava späť kontrolu nad situáciou a vraciame sa na modrú značku. Tam už na nás čaká naša cyklopodpora, ktorá vyrazila okolo pol štvrtej z Košíc v zložení Johny a Kamil, ktorý vyzerá ako štyri nádychy pred smrťou.
Niekoľkominútová cesta po asfalte nás vedie k zjazdovke, ktorú musíme vyšlapať ak chceme dosiahnuť Plejsy.

Kým dosiahneme prvú smerovú tabulu, tak Peťo s Veronikou začnú výraznejšie zaostávať a trojica ja, Peťa, Danka pokračuje stíhačkovým tempom do Gelnice. Slepo sledujúc značku ignorujeme niekoľko do oka bijúcich skratiek pomedzi chatky, prameň so Zhnilou studňou a snažíme sa nezabiť na lesných cestách zničených ťažbou dreva. Po niekoľkých kilometroch sa od nás oddeľuje Danka a my môžeme iba jesť prach z jej botasiek...

Za Turzovskými jazerami nastupujeme na asfaltovú cestu a doplníme vodu v blízkom prameni. V tej dobe opäť stretávame našu cyklopodporu, ktorá všetku morálnu podporu už minula... A my v rámci tréningu na stíhačku sa behom presúvame do prvého kontrolného stanoviska v Gelnici po modrej značke. Tá je ale zradná a pri prvom moste nás posiela úplne opačným smerom do Hlbokej doliny. Preto sa na chvíľu napájame na žltú značku a po niekoľkých stovkách metrov sa opäť dostávame na modrú a s ňou na železničnú stanicu.

Po chlebíkoch, čaji a gumených medvedíkoch s jogurtom sa opäť v trojici Smokie, Peťa, Danka posúvame ďalej po modrej značke cez Perlovú dolinu, kde sme sa pristihli byť natoľko zmorení, že sme odhlasovali značku opustiť a pokračovať asfaltkou popri Perlovom potoku až ku čajovni Katka.
V Perlovej doline nasadila Danka opäť vysoké obrátky a nechala mňa a Peťu na pospas osudu. Ja som mal skoro celú cestu zvláštny pocit, že nás prenasleduje medveď alebo diviak, pretože som na druhom brehu počul šušťanie lístia. Boli to len Petine vlasy šúchajúce sa o jej bundu.

Stúpanie po perlovke bolo tak nechutné, že sme predbiehali jedného cyklistu za druhým a potom ako Peťa prekonala krízu, chytila tempo a oddelila sa od nás dostala ponuky na tri bicykle, ktoré mohla vytlačiť hore. Niekde pred polovicou som dobehol Danku a zdolávali sme kojšovku spolu.
Asi tri kilometre pred Katkou sme dostihli skupinku troch cyklistov a jeden z nich nás chcel podporiť slovami o dvoch kilometroch do vrcholu. Takto sa klamať nemá! Danka v posledných stovkách metrov už plánovala pomstu.

Na Katke nás čakalo druhé kontrolné stanovisko a okrem čaju aj vynikajúca kapustnica, Janni a Lacko, ktorí sa pustili do 35 kilometrovej trasy a tak ako nás, aj ich čakal už len zostup na Horný Bankov po červenej značke, ktorý sa začal asi po hodine oddychovania.
Začiatok bol ťažký, pretože svaly vychladli a nie vždy sa im chce okamžite pracovať ako majú. Po kilometri sa rozbehli a ja som sa odpojil od Janni, Lacka a Danky a vydal sa stíhať Peťu, ktorá si po kvalitnom nástupe vybudovala náskok. Potom sme sa spolu, v rámci tréningu, snažili udržiavať, prípadne zvyšovať svoj náskok a doraziť do Košíc skôr ako naša cyklopodpora, ktorá uviazla na kojšovke, keď čakala strateného Peťa a Veroniku, ktorí sa zrejme umorení tiažou vlajočiek vybrali do Zlatej Idky a odtiaľ domov.

Na Lajoške nás čakala posledná kontrola, stretnutie s Pecom a nebyť krátkej zastávky a rozhodnutia zostúpiť zo zjazdovky na Jahodnej po pohodlnejšej, ale dlhšej trase, tak by sme možno boli na Bankove skôr ako Johny a Szabi, ktorí nás dobehli niekde pod Kamenným hrbom, len niekoľko desiatok minút pred cieľom. Peťa bola od radosti celá bez seba, že sa jej nepodarilo ich poraziť. Posledný kilometer-dva boli ukrutné, ale vidina cieľa, oddychu a hlavne klesanie nás hnalo a o 17:30 sme úspešne preťali cieľovú eska-pásku.

Suma summarum, nazbierali sme cenné skúsenosti do budúcnosti a pekne sme sa zabavili. Trvalo nám to len okolo 11 hodín a 20 minút. V nohách sa nám nazbieralo 62 kilometrov, aj keď iba 53 z nich cestou z Krompách do Košíc.

Obrázok používateľa Jano

cyklopohľad

Tak nedá mi nenapísať o šesdesiatke z pohľadu tých, ktorí nesedeli len vo vlaku a dolu kopcom šľapať nemuseli :) 

 Do Krompách sme sa vydali s Kamilom o pol štvrtej po štátnej ceste cez Jahodnú a Margecany, no približne 3km pred štartom nás vlak s pešistami obehol. Mať tak jeho watty tak mu to nedarujeme. V krompachoch neďaleko stanice vidíme rozbehnutých krtkov v zostave Veronika, Peťa, Danka aj s bodyguardmi Peťom a Smokiem no veľmi ich nezdržujeme a ideme sa zaregistrovať, vychutnať si jogurt a vysmiať vlakových cyklistov.

 

Stúpanie na Plejsy výživné, príroda krásna, miestami sa nedalo inak než tlačiť, ale výhľad zhora na Spišský hrad za to stál. Po krátkom kochaní sa okolím sme využili výhody gravitácie a pustili sme sa po modrej do Gelnice. Asi v polovičke klesania sme dobehli Peťa a Veroniku, no nezdržiavali sme sa, stíhali sme špičku. Ako Peťo naznačil, tak mnohí to brali skratkami (ktoré sme si kvôli rýchlosti nestíhali všímať) no nám bola modrá sympatickejšia. Potešil nás pohľad na Danku, akurát sme ju nachytali pri pokuse o odskok do kríčkov a minútku na to i Smokieho s Peťou. Všetkým trom potvrdzujem, že nešli skratkami a pekne si zašli ten posledný cikcak na asfaltku a po nej do Gelnice. 

 Tu sme sa zvítali s Jarkom, dali si občerstvenie, a všetkých dočkali. Okrem Kamila, Jarka a mňa na bicykli došiel aj Szabi z Košíc cez Margecany. Keďže som ráno Kamila kvalitne uštval, rozhodol sa neriskovať Kojšovku a ísť za rodinkou do Jakloviec. Tak po rozlúčke na odbočke na Perlovú dolinu sme sa pustili do trhania asfaltu. Po nedefinovateľnom čase sme sa spoločne dostali až ku Katke, kde sme sa posilnili, doplnili tekutiny a rozhodli sa čakať na peších. Samozrejme prvá dupačská skupina už odišla, ale nenecháme Veroniku a Peťa samých! Po negatívnej odpovedi od Jarka i Szabiho, či si nevyšľapneme ešte na vrchol sa tam vydávam sám, však len pár minút :) Na stanici sa konala akási predvolebná kampaň: rozdávanie guľášu a vozenie detí štvorkolkami po lúčnych chodníkoch. Kvôli vetru som sa dlho nezdržal, po chvíľke dorazili ti naši dvaja a po chvíľke úvahy sa rozhodli ísť smer Zlatá Idka. 

My sme sa pustili červenou, bohužiaľ sme ale na zjazdovke stratili Jarka, ktorý si to pustil po modrej. Teda pokračovanie po starej známej červenej obehujúc ostatných účastníkov, na Lajoške iba pečiatka a bez zastávky ideme ďalej. Danku, Janni a Laca sme stretli tesne pred kamenným hrbom, no po krátkom rozhovore sme šli ďalej. Pod drôtmi sme dobehli i našu stíhačskú skupinku, no nechali sme ich osamote a došli čakať na Bankov. Tu sme vyfasovali odznaky a Peťov tombolový lístok vyhral zapaľovač a meter. Dočkali sme pri kofole naších pešistov a pobrali sa každý svojím smerom domov. Deň bol príjemný, počasie vyšlo, príroda sa predvádzala a i účastníci a známi po ceste boli príjemní a dalo sa pokecať i s neznámimi. Ak bude čas, budúci rok znova :)

Obrázok používateľa Krtko333

no krasa ;-)

Bolo ozaj super mna mrzi ze som si to den predtým pokašľal tým, ze som o 22.00 siel na Bankov a sa poriadne nevyspal a hnevam sa sam na seba, ze som to vzdal, no v nedelu som si to slusne presiel z JKL do KE.
nasi jasni stihackovi favoriti si zasluzia poooriadny oddych lebo tempo a nasadenie ake dali je obdivuhodne a respektu hodne ;-)
musi msa priznat k tomuto napeso by som nesiel aj keby mi za to platli :D:D
Johnzilla bol super spolocnik a vobec nebol ukecany :D

Yop a BLAVAK PETO... nepodrazaj inych ked na to TY nemas !
Ak si myslis ze peta cheatuje prosim okrem jej a nasich slov ze ozaj sla ako sa patri ma aj GPS subor tak prosim mozno ho nahodi ak jej neveris ;-)
No myslim ze to nepotrebuje - mi vieme. A ty si myslis ;-)

A ak si f takej super kondicke...  preco si nedosiel do ciela? :D:D:D:D Loseeeeeer ;-)

Obrázok používateľa makovica

na záver to all

pripomínam vám len, že to bol "Test na stíhačku" pre všetkých, teda aj pre tých, ktorí síce vedia, že asi nestíhajú, ale chcú si to skúsiť, teda nie "Predpretek na stíhačku". A ďakujem všetkým, ktorí možno aj vládali viac, ale nenechali kamaráta samého uprostred lesa. Tomu sa hovorí "Team spirit" - bolo to síce kedysi označenie pre vojenské cvičenie NATO, ale v preklade to znamená "Duch svornosti" - a na to dúfam vy, moji odchovanci, nikdy nezabudnete. Ak áno, tak som asi zlyhala ja.

A účastníkom stíhačky radím - nikdy netrhajte dvojicu, ten, čo je vzadu, zrejme nemá najlepšiu chvíľku a vzďaľujúce sa päty partnera mu zrejme na psychickej pohode nepridajú. 

 Makovica