kategórie:
Názov: Len tak sa túlať Zlatá Idka-Bukovec
Dňa: 18.04.2014
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1350093.JPGpotok bez mostíka P1350095.JPGtak teda brodím P1350101.JPGsiesta diviačej škôlky P1350102.JPGrovno uprostred chodníka P1350107.JPGmalé sa rozutekali na všetky strany P1350120.JPGles je dnes namodro
P1350127.JPGZlatá Idka ako na dlani P1350131.JPGpohľad z Kobylianky na juh P1350135.JPGnový život na rúbanisku P1350142.JPGnenápadný vrchol Holičky P1350174.JPGhrádza z hradu Bukovec P1350177.JPGto, čo ostalo z hradu
P1350198.JPGsiesta v Bukovci P1350223.JPGpriehradný múr

Popis akcie: 

Tak som sa teda bola len tak túlať....

Vystupujem v Zlatej Idke-Rieke a hneď odbočujem na žltú smer sedlo Podkova. Prejdem len 100 metrov a zrazu... ups.. potok...bez lávky bez kameňov, po ktorých by sa dalo preskákať.

Naľavo je preložený kus guľatiny - dobre starý, pukajúci a pritenký na to, aby som sa po ňom odvážila prejsť. Tak nasleduje to osvedčené: vyzuť vibramy, vyrolovať nohavice a poďme pekne brodiť cez potok ... veď preto sa toto miesto zvyčajne volá brod - tak teda brodím. Našťastie sú na dne okruhliaky a prúd nie je prisilný, ale voda je ľadová, až tak reže.

Nohy osušiť, obuť a môžem pokračovať. Cesta po prvom strmom výšvihu len úplne nebadane stúpa, tak je to pohodlná prechádzka. Vyžívam sa pohľadom na šťavnatú zeleň naokolo a sýtu červeň striech podo mnou - kedy som stihla vystúpať tak vysoko  nad cestu? Odrazu sa čosi mihne predo mnou na ceste... no zas som vyplašila srnky, pomyslím si.... ale nie, to čosi si pokojne sedí na ceste ďalej a je to podozrivo čierne. Opatrne sa prikrádam bližšie a ani nedýcham. Diviačia škôlka na vychádzke! Pani učiteľka práve predvádza, ako sa rochniť v mláke rovno uprostred chodníka. Vstala, pozrela mojim smerom, zastrihala ušami... a pokojne siľahla späť. Ostatné mamky sa popásajú a všade pobehujú tie malé prúžkované zázraky so zatočenými chvostíkmi..... Pozorujem ich pár minút a už mi dochádza trpezlivosť - treba mi ísť ďalej, to vôbec nemienia uvoľniť cestu? Približujem sa stále viac a srdce mi bije až v krku. Premietajú sa mi v hlave všetky hororové farbisto popísané scény z knihy Vtáky v tŕní, kde austrálske diviaky roztrhali skúsených poľovníkov.

Idem na to logicky - ak sa zľaknú, budú utekať dolu kopcom, tak teda vychádzam nad chodník. Tráva šuští, konáriky praskajú pod nohami a svinky sa konečne ležérnym krokom upratujú z cesty. Pokračujem ďalej, ešte som nestrávila predošlé stretnutie a už mi popred oči prebehnú dve statné jelenice. Tesne pod Podkovou mi nad hlavou preletí obrovská sova, ktorú zrejme moja prítomnosť zobudila zo spánku. Pripadám si ako niekde na divokom západe a nie 100 metrov od štátnej cesty....

Medzitým sa krásne oteplilo, tak idem len dio trička. prejdem cez cestu a bez zastávky pokračujem po zelenej hrebeňom Holičky. Kochám sa zeleným kobercom čučoriedok a modrým kobercom zimozelene v riedkom bukovom lese. Na Kobylianke sa neviem vynadívať na Slovenský kras, Jasov, Moldavu, Rudník a všetky ďalšie dediny podhoria. Na druhej strane hrebeňa mám ako na dlani Zlatú Idku - som na vrchole kopca, ale len o kúsok vyššie ako dedinský kostol.

Ďalej už také krásne výhľady nebudú. Ešte pár pohľadov na Hýľov z Holičky a už len klesanie a klesanie. V sedle pod Bielou skalou by som si aj posedela, ale  z posedenia ostalo len pár spráchnivených dosák. Pokračujem ďalej po zelenej, ale nedá mi neodbočiť po modrej k zvyškom hradu Bukovec - oplatilo sa, výhľad na hrádzu je ozaj impozantný. Vraciam sa na zelenú a pokračujem ďalej do Bukovca. Stále klesám, miestami sa čvachcem v blate, keď sa nedisciplinovaný potôčik rozhodol, že najlepšia cesta preň je presne na chodníku. Krčmička v Bukovci je už otvorená, tak sa vyhrievam na slnku ako mača pri prvej tohtoročnej kofole.

Je ešte len tesne popoludní, tak idem ďalej k priehradnému múru vyskúšať modrú do Hýľova. V starej mape vedie značka pekne ponad nádrž, po novom ( a ako som zistila aj v nových mapách, vyjde na hlavnú cestu a ženie turistov po úzkej hlavnej ceste bez krajnice - krajne nezodpovedné.

Tak teda obraciam svoj smer, schádzam do N. Klátova a keď zistím, že autobus ide až o 2 hodiny, cupitám a cupitám po ceste, stopujem (dokelu Mišo, ako to robíš, že ti vždy niekto zastane?), ale márne. Docupitala som až do Myslavy ku škole. Koľkože to bolo dnes kilometrov? Aj so všetkými odbočkami asi 27 -  a to som už bola o 4-tej doma.... ale nohy to pocítili.