kategórie:
Názov: Lačnovský kaňon, Vrátnica a Smrekovica
Dňa: 14.10.2017
Účastníci: Makovica, Braňo, Eskimo, Kopro, Peťa, Žanka, Sara
Hostia: Maťo a Sabina

P1340915.JPG P1340924.JPG P1340925.JPG P1340930.JPG P1340937.JPG P1340942.JPG
P1340946.JPG P1340969.JPG P1340978.JPG P1340988.JPG P1340990.JPG P1350001.JPG
P1350008.JPG P1350014.JPG P1350029.JPG P1350035.JPG

Popis akcie: 

Tentoraz sme mali so sebou aspoň 1 dieťa, česť najmenších zachránila Sarinka. Spolu sa vydávame hore Lačnovským kaňonom. Pri jazierku Makovica skúma pevnosť drevených stavieb, ale pre istotu  tam radšej neodporúča nikomu inému liezť.

Kráčame kaňonom, je tu pekne, ale chýba nám tu voda. Feny opäť predvádza úžasné lezecké výkony, keď zdoláva skalu skokom a hrabaním labkami, zatiaľ čo my cupitáme pekne po strmých schodíkoch. Tesne za vyhliadkou na Mojžišov stĺp sa otáčame na cestu späť  a žltou značkou pokračujeme na Vrátnicu - či ku Vrátnici? V každom prípade je to krásna osamelá skala v lese s oknom podobným ako na Turniskách. Niekde oproti by mala byť aj jaskyňa zvaná Komín. Braňo sa ju rozhodne nájsť. Ostatní mu idú pomôcť - všetci okrem Eskima, Ľuba a Makovice, ktorí sa vydávajú na expedíciu na Smrekovicu.

Najprv po žltej dolu, potom sa snažíme nájsť miestnu červenú značku, ale nachádzame ju až nepríjemnou okľukou. Našťastie je tu jeden milý sčítaný domorodec, ktorý nás počuje meditovať pri smerovníku. Vysvetľuje nám krásnu skratklu, ktorú, ako neskôr zistíme, tu všetci poznajú pod názvom Zvážnica-ozaj sa zvažuje v niektorých momentoch tak strmo, že by tu bolo treba schody. Všade plno starých suchohríbov a mladých lososovooranžových rýdzikov. Presne podľa popisu vyjdeme na križovatrku 3 ciest, vyberáme si tú strednú a odrazu to Makovica už poznáva. Vychádzame na krásne lúky pri Boldigáni s kopou modrákov a s nádherným výhľadom. Cupitáme ďalej, teraz už po značkách a podľa prastarých smerovníkov (1979). Na žltej pri prameni doberáme vodu a o chvíľu sme v rozprávkovej krajine Smrekovice. Z vrcholu je krásny výhľad na južnú časť Braniska a z vyhliadky o asi 100 metrov dokonca aj na Vasoké Tatry.

Keď sme si už posedeli v prístrešku, pohojdali sa na hojdačke, pokecali s Poliakmi, vyberáme sa po Markovej skratke na modrú značku a po nej do sedla Smrekovica. Na autobus do Širokého to máme podľa smerovníka natesno, tak pridávame do kroku.  Nezastaviť sa tesne pred vrcholom Patrie sa však nedá. Chlapci vyliezajú aj na posed, aby mali zážitok ešte väčší - na jednej strane Šariš, na druhe Spiš. Sem prídeme v lete stráviť noc - nad Spišom sa rozlúčime so slnkom, nad Šarišom ho privítame - a úrespíme priamo na vyhliadke, v posede.

Z Patrie je to už len nadol a nadol a strmo nadol....Ponáhľame sa, lebo nýám treba ušetriť 10 minút času zo smerovníka, aby sme stíhali autobus. Ľubo ešte vymyslel skratku, aby sme tam boli skôr - aj sme boli a nakoniec sme temer polhodinu čakali na čas odchodu.

Toto bol deň z tých, ktoré vyryjä v našich spomienkach trvalú stopu a túžbu opäť sa sem vrátiť.