kategórie:
Názov: Krtkovia na Nízkotatranskej stíhačke
Dňa: 10.07.2010 - 11.07.2010
Účastníci: Peťa - Smokie, Johny - Maťo - Kamil
Hostia:

IMG_0663.JPGPríchod do Telgártu IMG_0714.JPGSúčastou prípravy na NTS bola hlboká koncentrácia a rozjímanie IMG_0719.JPGTakto nás pekne ubytovai IMG_0742.JPGŠtart IMG_0752.JPGVýhľad z Kráľovej hoľi IMG_0765.JPGVrana v kosodrevine
IMG_0771.JPG IMG_0775.JPG IMG_0788.JPG IMG_0800.JPG IMG_0809.JPG IMG_0810.JPG
IMG_0813.JPGRáno na Čertovici rado050-custom.jpgTakto nás zachytil organizátor dsc00026.jpg

Popis akcie: 

Po bikemaratónoch v Košiciach a Dolnom Kubíne sa pred nás postavilo tretie podujatie v tejto sezóne, ktoré sme ako krtkovia plánovali zdolať – Nízkotatranská stíhačka. Trasa 100 km po hrebeni Nízkych Tatier medzi Telgártom a Donovalmi počíta s prevýšením 5475 metrov a my sme sa na to pripravovali prerušovaným pravidelným bežeckým tréningom od začiatku marca. Zúčastniť sa mohli len dvojice a okrem časových limitov na kontrolách museli prekonať aj vyraďovací systém na Čertovici, ktorý ďalej pustil len 25 dvojíc. To už bola skutočná výzva.

Pôvodne sa mali na štarte stretnúť až šiesti krtkovia, ale nakoniec sme do Telgártu dorazili len dvaja, Marek a Peťa. A naša cyklopodpora Johny, Maťo a Kamil.

Naša cesta začala v piatok poobede vo vlaku z Košíc do Červenej skaly, odkiaľ nám stránka CP.sk naplánovala prestup na osobák do Telgártu. Teta sprievodkyňa nás s lístkami Košice - Telgárt rýchlo vyviedla z omylu, pretože Červená skala je západnejšie ako Telgárt a takto to jednoducho nefunguje, ak idete z východu na západ... Našťastie sme neboli jediní stíhači vo vlaku, ktorí cestovali podľa rovnakého scenára a tak prižmúrila očko. Namiesto pokuty nám dala radu vystúpiť už v Dobšinskej ľadovej jaskyni a odtiaľ ísť motoráčikom do cieľovej stanice. V Telgárte sme trochu popreháňali našu cyklopodporu, ktorá nás čakala na inej stanici ako sme vystúpili, ale dobrá kofola a pizza všetku zlobu pochovala.

Ubytovali sme sa v miestnej základnej škole a okolo ôsmej hodiny večer sme očakávali prezentáciu a kontrolu povinnej výbavy. Situácia sa skomplikovala, pretože časť organizátorov stále nedorazila a formality sa museli posunúť na šiestu hodinu rannú. A aby srandy nebolo málo, tak nám organizátor medzi rečou prezradil, že je možné si časť vecí a batožiny nechať odviesť autom na iné kontrolné stanoviská, ale už je zakázané z nich čokoľvek vyberať. Takže namiesto spánku nás čakala ťažká úloha ako všetko jedlo a výbavu nabaliť do malých vakov, pretože pôvodne sme mali v pláne si jedlo dopĺňať z batožín v aute. Mne sa hodili skúsenosti z Rudohorskej 100-vky, kedy som dokázal využiť na 100% kapacitu cyklovaku a všetko potrebné tak do neho natlačiť. Až na nohavice na nočný pochod, ktoré Peťa upevnila na svoj väčší batoh. Ten vážil minimálne o polovicu viac ako môj a aj napriek tomu ho dokázala bez zjavných problémov a s mojim údivom odniesť na chrbte celú vzdialenosť. To dievča ma potenciál, raz z nej bude dobrý šerpa!

V sobotu už všetko prebiehalo podľa plánov a prezentácia sa rozbehla o šiestej ráno. Priebeh bol veľmi rýchly a pokojný, takže sme boli vybavení za niekoľko málo minút a už sme len nervózne čakali na štart niečoho, do čoho nám ešte len nedávno ostávalo 82 dní... Vrchol sezóny – Nízkotatranská stíhačka, niekoľko mesiacov behania v lesoch okolo Bankova, 35 kilometrový pochod z Košíc do Jakloviec, Magnezitárska 60-tka, 40 km z Medzeva cez Kojšovú hoľu do Košíc, Rudohorská „40-tka“ a veľa desiatok € na výbavu a obutie.

Štartovacia pištoľ sa ozvala o siedmej ráno pred základnou školou a my sme vyrazili smer Kráľová hoľa. Spolu s medveďmi v noci to bol náš najväčší strašiak, pretože cestou k vrcholu sme museli za sedem kilometrov prekonať jeden výškový kilometer a to nebolo jednoduché. Ale tá námaha bola adekvátnou cenou za nádheru, ktorá tam čakala. Počasie bolo dokonalé, rovnako aj viditeľnosť a my sme mali všetko ako na dlani. Väčšinu cesty som sa pozeral iba pod nohy, ale keď som sa nakoniec obzrel okolo seba, tak som stratil dych. V živote som nevidel nič také úžasné. Už len kvôli týmto pár kilometrom po hrebeni stíhačka stála za to. Cestou na vrchol sa pohľadmi zavesila na Peťu jedna bratislavská dvojica, ktorej sa náramne páčila jej siva plyšová myš na batohu.

Na prvú kontrolu sme dorazili za 1h35min s hodinovým náskokom na 5. mieste zo 14 zmiešaných dvojíc. Náš cieľ bol do siedmeho miesta, pretože len sedem zmiešaných dvojíc mohlo po Čertovici postupovať ďalej. Bohužiaľ v tej chvíli sa z Nízkotatranskej stíhačky stali Nízkotatranské dostihy a nás behom obiehala jedna dvojica za druhou... Na ich nástup sme nedokázali odpovedať a na Andrejcovej sme už boli na 9. mieste. Tam sme opäť stretli našich Bratislavčanov, ktorým sa páčilo keď ich obiehal Petin zadok, ale na druhú stranu ich deprimovalo, že sú horší ako dievča. Samozrejme všetko myslené s humorom. Stále sme mali dosť síl na to aby sme na Čertovicu dorazili v limite a to bol náš cieľ.

Sranda bola pri ceste na Veľkú Vápenicu, kde sme prechádzali poľami kosodreviny. Väčšinou to bolo nižšie ako my, ale boli miesta, kedy z toho vznikli doslova tunely a človek aj trochu ľutoval, že nemá mačetu. Ale zase komu by sa to chcelo ničiť. Aj keď to by dorástlo, či...

Druhá kontrola nás čakala na sedle Priehyba. Okrem pečiatky do papierov sme dostali aj možnosť si do cucivakov doliať jemne perlivú(!!!) minerálnu vodu a doplniť si energiu pribináčikom. Čo sa nám aj hodilo, pretože sme hneď museli stúpať po nechutnom kopci, ktorý som preklínal už keď som ho videl z diaľky. Ale našťastie platilo klasické cyklistické heslo, že žiaden kopec nie je tak hrozný ako vyzerá a vyšli sme na vrchol bez problémov. Na Priehybe sme po tretíkrát dobehli Bratislavčanov a Peťa si už odniesla prezývku „šalená východňarka“ a neskôr „šalená košičanka“.

Začal sa ale objavovať trochu iný problém a to so značením červenej značky, po ktorej viedla prakticky celá trasa. Tej začalo byť trochu poskromne a niekedy to chcelo dosť predvídavosti aby človek našiel správnu cestu. A to sme ešte nevedeli, že na nás čaká psychicky asi najnáročnejší úsek, ktorý sa dlhé hodiny vliekol cez les a hustú kosodrevinu. Rázcestník v sedle Priehyba hlásil niečo cez 5 hodín do Čertovice...a medzitým nič. K tomu sa ešte začali ozývať bolesti v mojom kolene pri jednom rýchlejšom zostupe s Bratislavčanmi, ale bandáž našťastie všetko vyriešila.

Niekde medzi Zadnou hoľou a Homôľkou nám v lese došla voda a museli sme rýchlo nájsť prameň. GPS ukazovalo cestou niekoľko z nich, ktoré boli údajne rovno pri nás, ale nič také sme nevideli a nervozita začala rásť. Podarilo sa nám nájsť len malý potôčik, z ktorého sa dali naplniť cucivaky, ale vo vode boli malé kamienky a trochu ihličia. Ale piť sa dala... K tomu sa ešte pridalo mizerné značenie značky a zlá kalibrácia GPS máp, ktoré ukazovali, že ideme po červenej, ale cesta ju nekopírovala. Najbližší prameň bol pri Ramži a nájsť ho bolo vďaka okolnostiam veľmi komplikované. Naše šance stihnúť limit na Čertovici začali klesať, ale stále ostávali reálne.

Nakoniec sme Ramžu našli a pri nej malú chatku, kam sa Peťa išla spýtať na smer k prameňu. Sedel pri nej iba akýsi nemecký dedko, ale slovo „water“ nám ukázalo smer a vzdialenosť. Škoda, že nedal azimut...

Pri prameni sme stretli našich bratislavských kamarátov, ktorí poriadne poblúdili, pretože ich GPS zahaprovalo ešte viac a rovno im ukázalo, že sú na Bacúšskom sedle, aj keď od neho boli vzdialení niekoľko kilometrov. Ďalej nás čakalo už len sedlo za Lenivou, ku ktorému som len dokrivkal, pretože koleno neudržala v medziach slušného správania už ani bandáž a ani moje nadávky na cestu, terén, organizátorov,... Naše šance stihnúť limit sa rozplynuli.

Za sedlom nasledovala pekná cesta, o ktorej sme sa len domnievali, že by mohla byť červenou značkou, pretože opäť nebola označená. Na túto tému sme si vypočuli dosť nadávok od našich bratislavských kolegov a museli sme súhlasiť.

Pred koncom cesty sa ozval telefón, keď Johny na Čertovici chcel vedieť či si nechceme objednať teplé jedlo, pretože už bolo krátko pred ôsmou večer a penzión zatváral kuchyňu. Netušili sme ako sme ďaleko, ale keď sme v diaľke zbadali budovy, tak som zmenil tému na nadmorskú výšku penziónu. A keď som si u Peti overil našu nadmorskú výšku a dostal približne rovnaké číslo, tak mi bolo všetko jasné – sme pár minút od Čertovice! A tam na nás čakali pirohy, pivo a teplý stan. Johny, máš u mňa pivo!

Náš pokus o zdolanie Nízkotatranskej stíhačky sa skončil po 44,2 km, 13 hodinách a 34 minútach. Za tú dobu sme museli prekonať stúpanie 2 622 metrov a klesanie 2 265 metrov. Ak by sme pokračovali ďalej až na Donovaly, tak by sme museli absolvovať ďalších 53 km, nastúpať 2 627 metrov a naklesať 2 885 metrov, okrem iného aj pod vrcholom Ďumbiera. Víťaz prešiel celú trasu za 17 hodín a 20 minút a my mu touto cestou gratulujeme.

Obrázok používateľa šaňo.a

Tak pútavo napísané, že

Tak pútavo napísané, že som musel odložiť toho Hemingway-a a dočítať toto.

Každému závidím Kráľovú Hoľu s výhľadom. Ja som tam bol veľakrát ale to šťastie som nemal. Naposledy som videl nad sebou modrú oblohu, ale okolo mňa bol malý mráčik.

Naposledy som robil celý hrebeň ešte pred vichricou, takže stále keď vidím nejaké aktuálne fotky, pozerám, ako sa to tam zmenilo.

Obrázok používateľa Anonym

Sprievodca

Trochu si budem propagovať svoje stránky, ale štyri prechody Nízkotatránskeho hrebeňa "na ťažko" vytvorili celkom obstojného sprievodcu po hrebeňovke (teda iba po Hiadeľské sedlo, nikdy sme nepokračovali na Donovaly, ale naopak schádzali na Korytnicu). A aby som nezabudol, je na adrese http://atrey.karlin.mff.cuni.cz/~jeffer/index.php?stranka=nizke_tatry/ni... .