kategórie:
Názov: Krajské preteky PTZ Viničky a bikovanie okolo Latorice
Dňa: 18.05.2012 - 20.05.2012
Účastníci: Makovica, Kika, Mišo, Szabi, Peťa, Zuzka
Hostia: Ga-bo a 6 malých dráčikov

P1180832.JPGparčík okolo pivnice v Čerhove P1180848.JPGdvojkríž nad Čerhovom P1180857.JPGcesta do Černochova P1180859.JPGvinice, vinice...všade naokolo P1180871.JPGKostol, park a nový asfalt v Černochove P1180881.JPGlurdská kaplnka nad Cejkovom
P1180886.JPGBrehovský kopec s vysielačom láka P1180907.JPGcesta vedie okrajom lomu, tam hore je bager P1180922.JPGpohľad zhora P1180925.JPGpri trianguláku, kde je aj keška P1180938.JPGkláštor minoritov na úpatí kopca P1180950.JPGpekne vyzerajúca ccesta k vzniku Bodrogu
P1180955.JPGtoto sa sápalo na Makovicu P1180959.JPGzápad slnka v Medzibodroží P1180964.JPGprišli dráčatká P1180991.JPGnajmladšia Kajka viazala...až uviazala P1180994.JPGvolejbal pred odchodom P1190004.JPGa fazuľovica....
P1190007.JPGideme na hokej P1190016.JPGnajnižší bod na Slovensku dnes P1190018.JPG... a tu bol ešte pred 2 rokmi P1190023.JPGluxusné spanie druhú noc P1190025.JPGnedeľa ráno-vyrážame P1190026.JPGmost cez Bodrog v Strede
P1190032.JPGtakto balí Mišo P1190033.JPGaj v rezervácii sú holoruby P1190038.JPGna vrchole Somotorskéhokopčeka P1190041.JPGčakáme na Miša P1190042.JPGpred nami nekonečná hrádza P1190044.JPGúzky chodníček do Radu
P1190045.JPGkapusta na kanáli P1190056.JPGa kosatce v ramene Tice P1190057.JPGzvonička v Sviniciach P1190058.JPGvolavka v strede dediny.... P1190062.JPGkrižovatka ciest na hrádzi P1190068.JPGozaj Oáza so studenou kofolou
P1190072.JPGkilometrovník 30 - k mostu sa musíme vrátiť na 28,7 P1190074.JPGa už sme tu P1190077.JPGKika na moste P1190080.JPGozaj to nevyzerá bezpečne P1190084.JPGtoto je už iná káva - most ponad koľajisko v Čiernej P1190086.JPGani sa nepohne....
P1190087.JPGsláčiky pod nami P1190088.JPGkonečne v Černej P1190090.JPGa s nanukom vo vlaku

Popis akcie: 

Makovica vymyslela, že keď tam už budeme, treba to využiť a spoznať aj túto, často zabúdanú  časť Slovenska. A preto vyrazila už v piatok na obed. Vystúpila s plne nabaleným bikom v Čerhove a vydala sa najprv po Rákócziho cyklotrase do tokajskej oblasti. Keby šlo o niekoho iného, mohli by sme ju podozrievať, že ide o tajné ochutnávanie, ale v tomto prípade to isto-iste nehrozí. 

Piatok: 
Stúpajúc z Čerhova smerom na Veľkú Tŕňu zazrela na pravom obzore biely dvojkríž - to je asi ten, čo tam nechal postaviť Slota...tak pekne k nemu odbočila - vyhliadka stála za to a aj krásna lesná cestička, ktorá ju doviedla priamo do Veľkej Tŕne. Rýchly prejazd oboma Tŕňami a už je tu odbočka na Černochov -dostáva sa do neznámeho kraja, ale stojí to za to. Cesta vedie širokým údolím obklopeným zo všetkých strán vinohradmi, vyhliadka na notoricky známy maďarský Sator sa stráca a vidieť tu len blizke svahy a vinice. Dedinka Černochov má 1 kostol, pri ňom 1 malý parčík revitalizovaný z peňazí únie a nový asfalt na obecnej ceste. Krátky zjazd a už aj šliape do pedálov smerom na Cejkov. Stúpanie je to na túto rovinatú oblasť slušné, otvárajú sa postupne širšie výhľady, obloha je ako z maliarovho obrazu, mráčky pôsobia tak dekoratívne, až vyzerajú ako umelé. Zjazd do Cejkova je úžasný, cesta vedie hustým lesom s roklinami, občas to vyzerá ako v pralese. Ešte krátka zastávka pri lurdskej kaplnke na pravej strane a už je tu dedina Cejkov. Kam teraz ďalej? Na obzore sa črtá Brehovský kopec, ktorý lákal už na mape a v reále láka ešte viac. Je málo hodín, tak ma tých pár kilometrov nezabije... naozaj, Brehov je tu o chvíľku. Na začiatku dediny Makovicu zláka cestia krížom cez pole priamo pod kopec - napravo repka, naľavo jačmeň, pod kolesami piesok v pomerne strmom stúpaní.....po 28 km sa stretáva s prvým smetiskom dnešnej túry. Stožiar na kopci je už na dosah, treba ale vojsť do funkčného kameňolomu. Ujo strážnik je najprv neoblomný, ale potom vypustí z úst tú osudovú vetu - na pešo môžem púšťať, ale dopravné prostriedky nie. ... veď bike ide hore kopcom pomaly ako pešiak, takže o 15 minút sa Makovica zastavuje na vrchole s výškou 272 metrov nad morom a s výhľadom ako z Kráľovej hole - od ukrajinských kopcov cez Vihorlat, Slánske a Zemplínske vrchy až po maďarské pokračovanie Zemplínskych vrchov. Pod nohami Latorický kanál, chladiace veče Vojanskej elektrárne a na druhej strane kopca čupiaca sa dedinka Brehov. Pod nohami koberec z materinej dúšky a pod kriakom kôpka kamenia, ktorá jasne hovorí, rozober ma, tu je keška....a ozaj tam aj bola. Makovica ešte stále nemá dosť, vraj ešte nie je 18.00, dal by sa stihnúť sútok Ondavy a Latorice - tak vzniká Bodrog. GPS jasne ukazuje, kde odbočiť. Cesta je najprv luxusná, ale potom prichádza osudový moment - mláka po celej šírke cesty - na pohľad nie hlboká.... skončilo to zaparkovaním biku v mazľavom čiernom sajrajte a pomohlo jediné - botaskami čľupnúť do bahna, bike vytiahnuť a doslova preniesť na lúku, kolesá nemali ani snahu sa točiť. Pri pokuse o odlomenie palice z jelše na čistenie biku bola Makovica zasypaná húsenicami nevábnej sivej farby veľkých aspoň 5 cm. Tak sa skončila cesta k Bodrogu asi 300 m od cieľa. Nasledoval už len rýchly presun cez Zemplín, Ladmovce a Viničky do Vinohradníckej školy. Banda prišla vlakom okolo 20.00, tak ich ešte bola počkať. 
Dostali sme na ubytovanie také maličké kumbálčeky - bývalé izby internátu - bola tam zima ako v polepšovni, ale na tie 2 noci stačí.
Sobota: 
Ráno nás privítalo bezvetrím a horúčavou - ideálne na beh. A les nás privítal krvilačnou hordou komárov, neprehľadným terénom a šialene sa križujúcimi azimutmi. Tak sme teda blúdili - niektorí viac, iní menej, ale v podstate sme blúdili všetci. Kým Zuzka, Mišo a Szabi potili krv na trati, Makovica odovzdávala príspevky do komárej krvnej banky na kontrole uzly, Kika a Peťa sa rozhodli pre cyklovýlet - išli pohľadať najnižšie miesto na Slovensku. Došli až na maďarskú hrnicu, bol tam hraničný pilón, tak ho vyhlásili na najnižšie miesto na Slovensku a vybrali sa späť. Vrátili sa dosť skoro, nikto nevie prečo, možno sa samé báli.
Naše výsledky na pretekoch - no, na pohári niš moc a na kraji jedno prvé a 2 druhé miesta. Mohlo byť aj horšie. Na podvečerné hokejové semifinále Betka vybavila klubovňu v internáte, tak sme sa tam ako správni fanúšikovia aj s vlajkou presunuli. Škoda len, že časť našich pred koncom prvej tretiny musela odísť na vlak. Makovica ich teda vyprevadila do Borše. Nepochopiteľne sa pobrala domov aj Peťa, hoci na druhý deň nás čakal krásny cyklovýlet. Nakovica im zamávala a pri pohľade na hodiny - veď je ešte len 18,30 sa rozhodla, že teda ide do Klinu pozrieť to najnižšie miesto na Slovensku. Cesty boli ľudo- a autoprázdne, veď všetci sedeli doma s očami prilepenými na obrazovke. Tak teda letela s bezvetrím o závod a pri každej krčme len zakričala na fanúšikov, koľkože je stav - bolo to 1:1. Keď ale išla cestou v poli medzi dedinami, spoza hradby vysokých stromov lužného lesa sa ozval rev, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani mongolská horda - to sme dali druhý gól. A kým prišla na rybársku posiedku na bývalom najnižšom mieste na Slovensku, bolo už 3:1. Pýtate sa prečo bývalom? Nuž, pri posledných ppovodniach bol žulový pilón v ohrození, voda ho skoro vzala, tak ho radšej presťahovali na okraj obce veľa ruín starého kostola. Veď na tých pár centimetroch už nezáleží.
Večer nás ešte čakala opekačka rozprávka o malom presovitom robotíkovi, ktorý čistil našu planétu a už len luxusný nocľah - Betka nám otvorila izbu, kde boli 2 postele - tak sme spali ozaj ako v bavlnke.
Nedeľa:
Rýno sche chceli odísť o 8.00, ale turista mieni a lenivosť mené. Bolo tesne pred 9.00, keď sme v trojici - Kika, Mišo a Makovica vyrazili. Makovica pekne s cyklotaškami, Kika s batohom na chrbte (karimatku jej vzala Lucka od Salamandrov) a Mišo svojim originálnym balením (názorná ilustrácia na obrázku), "ideálnym" pre presun v nerovnom teréne, čo sa prejavilo hneˇ%d pri výjazde na hrádzu. Spacák a karimatka len tak uchytené pružinou nosiša sa rozhodli, že sa im tam nepáči a opustili bicykel smerom nadol. Dobre nám to začína... a ešte lepšie pokračuje. Pri Somotore sa šplnáme na andezitovú homoľu s výškou 151 m a na obzore vidíme hrad Zemplán pod Tarbuckou - vyzerá proti oblohe ako pokazený zub.... veľmi sa nezdržujeme a vraciame sa na hrádzu. Okolo nás sú mŕtve ramená nádherne zarastené práve kvitnúcimi kosatcami, žltými leknami, poletujú si tu volavky a iná operená háveď. Pri Svätej Márii zaznie odrazu od Mišovho biku podorzivé pískani. My s Kikou pokračujeme ďalej a nechávame ho obzerať, aká igelitka mu to vbehla do kolesa.....keď ho vzadu nevidíme, pri prečerpávačke na kanáli sa zastavujeme a čakáme. O chvíľu už vidíme, ako tlačí.....defekt - Miško ale nemá kľúče, ani lepenie...ale pumpu má! Makovica požičiava lepenie, chlapík z prečerpávačky kľúče. Makovica pomáha opravovať, keď vtom jej celý prst prebehne cez plášť - príčina je jasná, plášť zodrený do nulovej hrúvky a v ňom diera ako svet. Mišo napriek tomu chce isť ďalej. keďže sme ale stratili ´dalšiu hodinu času, Makovica je nekompromisná, posiela ho po asfaltke s tým, že ak koleso vydrží, stretneme sa v dedine Svinice. Z hrádze odbočujeme do dediny Rad po úzkom chodnéčku priamo cez pole, potom mostíkom ponad krásnou "kapustou" zarastený Radský kanál a dostávame sa k rezervácii Tice. Ozaj to stálo za to. Žabací koncert je púžasný, volavka sedí na mŕtvom kmeni stromu priamo uprostred dediny, všade je plno žltých a bielych kvetov lekna a nádherné žlté kosatce. Asi sme si fakt vybrali tú najkrajšiu časť roka. Mišo v SDviniciach nie je, lebo dostal cestou ďalší defekt (čudujeme sa? Nieeee!)Makovica mu na zastávke autobusu necháva lepenie, želá šťastné pochodovanie na vlak do Somotora a pokračujú ďalej, aby dobehli meškanie. Na začiatku Boľa sa vraciame späť na hrádzu. Vítajú nás tu krásne biele kamene osadené každých 100 metrov. Je to veselé sledovaťich a pozerať ako nám pribúdajú kilometre. Odrazu proti nám beží srnka. Vybehne hore na hrádzu, zastaví sa, chvíľku na nás pozerá auž aj skáče na druhú stranu. Nevieme sa už dočkať kofoly, tak pridávame na tempe a pred jednou vychádzame na hlavnú cestu do Kapušian. Hneď za mostom by mala vyť reštaurácuia...a je! A majp kofolu! a Ceny jedla skoro socialistické... je ale tak teplo, že Makovica zdoláva 8 deci kofoly a to jej potom už ani jesť netreba. Tesne pred pol druhou pokračujeme ďalej. Odhadujeme, že k lanovúmu mostu nad Boťžanmi to je ešte asi 7 km, Sledujeme teda kamene pri ceste a Makovica ani nekontroluje GPS. Keď sa ale zastaví jeden z kilometrovníkov si odfotiť, pozrie na GS a zisťuje, že už sme ďaleko. Kričí na Kiku, aby sa vrátila, ale tá je už ďaleko a zabratá do svojich myšlienok šliape poriadnym tempom. Trvá  to skro 2 kilometre, kým ju Makovica doženie. Sme už len asi 300 metrov od ukrajinskej hranice. Ujľok v železničiarskych monterkách hovorí, že sa musíme vrátiť o 3,3 km (presne podľa kameňov) a tam nájdeme odbočku,. Tak sa teda vraciam a skutočne, most je len 20 m od hrádze skrytý za nepreniknuteľnou húštinou lužného lesa. Testujem,e jeho kolísavosť - no, veru, žalúdku to veľmi neprospieva. Nezdržujeme sa dlho, lebo máme pred csebou ešte kus cesty a vlak nepočká. Cestou do Boťan Makovica stráca z cyklotašky mapu - škoda jej, ale niet času sa vracať. Kmitáme plnou rýchlosťou, pokrikujeme na domorodcov, kadiaľ vedie najkratšia cesta, lebo po smerovkách niet ani chýru,m ani slychu. Dostávame sa konečne na ďalší most - tentoraz pevná, ponad celé koľajisko prekladiska v Čiernej. Ešte nekonečná cesta ku stanici a 10 minút pred odchodom vlaku stojíme pri pokladni. Makovicamešte stíha kúpiť aj nanuk a už nasadáme - spotené, špinavé, ufúľané, ale spokojné. Nanuk chutí výborne a pomaly by sme aj zadriemkali, keby nebol vlak celkom plný. V Somotore pozeráme, či nenastúpi Mišo, ale ho nevidíme, hoci sme v prednom vozni. Aj mu telefonujeme, ale nezdvíha. Až v Košiciach na Malej stanici Makovica zazrela na konci vlaku chudú siluetu tlačiacu smutne bicykel. Zdalo sa, že to bol Mišo. Asi nastúpil niekde na koniec vlaku.