Názov: | Kojšovka - brigáda na lyžiarskej trase |
Dňa: | 22.11.2008 |
Účastníci: | Makovica, Kopro |
Hostia: | Barón - bol náš hostiteľ, Megy, Peťo Ševc |
No, po stužkovej sa na rannú túru vstáva ťažko, takže poniektorí to vyriešilipo svojom – Kopro prišiel domov o 6.15, prehodil kostým, obuv, prevzal si z rúk starostlivej mamičky nabalený batoh a už ho nebolo. Na KVP pristúpila Makovica a to bolo z Krtkovcov asi tak všetko.
Vystúpili sme o jednu zastávku skôr, ešte pred ostrou zákrutou a stupákom do dediny. Bola poriadna kosa, na zemi biely poprašok prvého snehu a na ceste poľadovica – našťastie posypaná.
Vybrali sme sa pod Barónovým vedením do cestou doliny okolo peknej lesníckej chaty Breinerky, starej štôlne, až sme pomaly došli k sedačkovej lanovke a rekreačnému stredisku – bývalým Hutným stavbám. Barón rozprával, že ideme čistiť nejakú novú zvážnicu, ktorá by mala byť pohodovejším výstupom na bežkách na Kojšovku, Na naše prekvapenie sme sa však vydali priamo hore popod lanovku. Bolo to „veselé“ – predierali sme sa malinčím a burinou, občas sme preskakovali presakujúcu vodu, či priamo tečúci potôčik. Ako dráždidlo na býka však na nás pôsobila modrá obloha a vidina výhľadu z vrcholu. Niekde za stĺpom č. 15 sme sa stretli s peknou lesnou cestou, ale to vraj ešte nie je tá, ktorú hľadáme. Tak sme stúpali ďalej. Potom prišla, ďalšia, už menej pekná a vraj po tejto pôjdeme ďalej. Barón sledoval rôzne poličky a iné značky, ktoré si tu pred 2 týždňami pripravil a až potom mám povedal, že objavil krásnu chatku, ktorú nám chce ukázať. Bolo 10 hodín preč, postupne sme sa vzďaľovali od Kojšovky a chatrky stále nikde. Nakoniec sa malý kolektív vzoprel, vraj, poďme už hore, lebo prídu mraky a nič neuvidíme. Barón smutne poznamenal, že teda asi chatku niekto presťahoval. Začalo mu však vŕtať v hlave, ako mohol Kopro tak presne vedieť, ktorým smerom a ako ďaleko je červená značka, na ktorúsme sa mali dostať. Keď sme už boli na ceste a dalo sa pohodlne kráčať, obstali Kopra z jednej strany Barón a z druhej Peťo Ševc a začalo dlhé vysvetľovanie – ako sa obláda GPS, kde sa zháňajú mapy, aký telefón je dobrý, ako dlho to vydrží, čím sa dobíja...... Kopro bol v svojom živle a tí dvaja hltali všetky informácie. Konečne sme stáli pred chatou Erika. Tatry vyzerali akoby plávali na nejakej doske z jemného závoja hmly v dolinách. Keď ale Kopro otočil hlavou naboka zmenil uhol pohľadu svojich okuliarov, zhíkol od prekvapenia. To isté urobila aj Makovica a odvtedy v jednom kuse obracali hlavy raz napravo, raz naľavo a kochali sa v trojrozmerných mrakoch, odstránenej hmle na vyhliadke – skrátka používali polarizačný filter na svojich slnečných okuliaroch.
Na vrchole mierne fúkalo, na konároch a železných konštrukciách sa už stihli vytvoriť kryštáliky ľadu. Bolo tam celkom husto, okrem nás prišla ešte jedna partia asi 20 ľudí. Zapísali sme sa do knihy – ozaj, treba priniesť novú – pokochali sa ozaj kruhovým a naozaj úžasným výhľadom – Kopro povedal, že teda v takomto počasí (v pozitívnom slova zmysle) ešte na Kojšovke nebol. Presunuli sme sa do čajovne Katka – nemali sme sa kam ponáhľať, lebo bolo 11.30 a autobus šiel až o 15.40. Dali sme si guľášovú polievku, posedeli, popočúvali Nedvědovcov a Barón opäť konzultoval s Koprom možnosti GPS a našu ďalšiu cestu. Vybrali sme sa po modrej,. Ale chvíľku za hornou stanicou lanovky sme odbočili na malú zvážnicu. Konečne sme mali čo robiť v lese – poodhadzivali sme zvyšky konárov a čečiny po ťažbe a vyčistili tento úsek malej spojky, ktorá nás priviedla na už dobre známu skratku z modrej na červenú pre tých, ktoráí sa chcú vyhnúť Golgote. Tu Barón opäť povedal, že ideme pozrieť malú chatku – Kopro si dal v GPS súradnice a už sme aj leteli ako naisto – aj sme doleteli. Došli sme síce presne na súradnicu chty podľa mapy, ale tam bola len strmá drobnými stromami porastená lúka - skutočná chata je kdesi o 300 metrov nižšie. Ale ten výhľad, ktorý sa nám naskytol, stál za to – my na snehu a dolu pod nami široké lány sviežozelenej oziminy popretkávamí tmavými prhumi krovísk a stromov...ako ornamenty na výšivke.
Vrátili sme sa tedaq dolu, našli sme chatku pri bývalej lesnej škôlke a mali sme možnosť vidieť dielo skazy nejakého dlhoprstého, ktorý si odniesol prične, rozbil piecku, aby si mohol vziať šamoty a kovové časti. Ak by sme boli ľudia a turisti ako sa patrí, mohlo to byť miesto núdzového ubytovania pre možno 6-8 ľudí plus ďalších v malom podkroví. Takto je to už len ruina.
Ďalšou cestou-necestou sme zišli až do dediny. Makovica predviedla Megy hru myslím si zviera – chudáci hry neznalí aspoň 10 minút hádali obyčajnú blchu. Barón len poznamenal – no jasné Krtkovia sa zasa hrajú. Z dediny sme okolo kostola zasa pre nás úplne neznámymi cestičkami zbehli do Reky do krčmičky. Pekná, nová s drevenými stolmi a lavicami, s biliardovým stolom a zákazom fajčenia – skrátko skoro náš sen.
Autobus prišiel načas, Kopro vydržal nezaspať a Barón bol z neho taký nadšený, že mu zaplatil cestovný lístok späť a aspoň 5x podal ruku. Peťo zasa povedal, že chce-neche, aby dostal synov od počítača, musí kúpiť GPS. Makovica sľúbila, že im obom pošle adresy, kde sa došítajú viac o geocachingu. Takže sme opäť nechali za sebou peknú stopu.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 7456x