kategórie:
Názov: Kojša na otočku
Dňa: 29.01.2017
Účastníci: Makovica...a fúra skialpinistov, medzi nimi aj malý Bobrík
Hostia:

P1290576.JPGJa a moje 40-ročné bežky P1290592.JPGtesne pod Kojšou P1290597.JPGTatry počas výstupu P1290599.JPGFolkmárska z vrcholu P1290604.JPGvrchol je celkom odfúkaný P1290615.JPGreklamný snímok
P1290621.JPG..a špičky mojich lyží ako dôkaz, že som tu bola... P1290624.JPGstúpam k hornej stanici vleku P1290626.JPGtamto sú dymy nad železiarňami P1290631.JPGna hornej stanici vleku P1290634.JPGsám vojak v poli P1290641.JPGnikdy nechoď v skialpinistových stopách-v rotismere
P1290647.JPGTatry a dolu Gelnica P1290656.JPGna začiatku upravovaných okruhov

Popis akcie: 

Ráno automatický budíček o 5.30. Keď vidím, ako na mňa z oblohy žmurkajú hviezdičky, všetko je jasné. Zbalím len to najnutnejšie do malého cyklobatoha - mám ambíciu stíhať späť autobus o 12-tej, tak čo viac mi treba....

Idem 19-kou na KVP. Som tu priskoro, bus príde až o 25 minút. Tak sa prejdem v tých príjemných -13 do Myslavy a na zastávke ma prekvapí vykúrená čakáreň - nový Fresh rovno na zastávke. Ani sa nesnažím tváriť, že idem niečo kúpiť a predavačky síce pokukujú, ale nekomentujú. Tak z tepla obchodu skočím do tepla autobusu. Ako na prvého známeho natrafím na malého Bobríka a zozadu z busu mi kýve asi 5-6 ďalších známych....je krásne žiť v takom meste, kde má človek toľko známych duší.

Všetci majú lyže v kufri, len ja si svoje držím v buse, a tak aj celkom prvá vyrážam. Celkom som rada a užívam si nádheru v samote. Ani sa nesnažím pripnúť bežky. Cesta lesom je nahladko vyhladená skialpinistami. Rovnako to vyzerá aj za odbočkou z cesty k lanovke na Golgotu, a tak lyže zapínam až tesne nad Katkou - nebolo ich doteraz treba. Kojša je prejazdená krížom-krážom a zdá sa, že sa tadiaľ pôjde veľmi príjemne. Tak sa vyberám tým smerom, ale čoskoro zistím, že to bol krutý omyl. Včerajšie slnko urobilo svoje - koľaje od skialpinistov pekne natopilo a nočný mráz ich zakonzervoval v ostrých hranách šmykľavého ľadu. Tak sa teda trápim, až sa dotrápim na vrchol. Fučí ako....no, ako na Kojšovke. Prichádzajú 4+2 psi, tak prosím o foto. Dlho sa tu nezdržím, len identifikujem všetky známe body naokolo. Vihorlat dnes nevidieť, predsa len je nejaký opar, či smog, či čo.... Aj Kapušiansky hrad je už v hmle, len Stráže kukučkujú.

Zjazdím po ceste a cestou nadol si všimnem vyratrakovanú cestu v protisvahu...tam som ešte nebola, myslím si, ale čoskoro zisťujem, že si myslím nesprávne - vychádzam k hornej stanici vleku. Zľava sa roja skialpinisti z môjho autobusu-kde sa flákali, keď ja som stihla už aj Kojšu? Pamätné foto a idem ďalej v ich stopách. O chvíľu som pri vysielači - tak tu som ozaj prvýkrát. Do lesa odbočuje nejaká stopa. Pozriem do mapy, je to mojim smerom, chcem sa dostať k delu (teda bývalému). O chvíľu formulujem jednu zo základných múdrostí bežkára - nikdy nechoď v stopách skialpinistu, hlavne v opačnom smere. Čo on na pásoch pracne šliapal nahor pomedzi kmene, korene a skaly, ja chcem teraz zjazdiť na vratkých bežkách....nehrozí. Po chvíľke snaženia vypínam a asi 100 m cupitám napešo. Potom to už ide a pohodlne schádzam až k maringotke, pomníku už bez dela a metropoláckym bežeckým okruhom. Je 11:10 - akurát čas na jednu fotku a na svižný zjazd po ceste. Zdá sa, že to bude pre bežky zjazdnejšie. Premávka síce ako na Václaváku - pomáhači a chrániči by tu dnes vybrali dobrú kôpku peňazí. 11:55 som na zastávke a mám ešte čas vyprázdniť obsah batoha a naplniť žalúdok, ktorý už hodnú chvíľu výrazne protestuje. Moji skialpinisti od vysielača sú tiež tu a na poslednú chvíľu dobieha aj malý Bobrík a priateľkou. Prešla som 16 km a dosiahla som maximálnu rýchlosť 21,7 km/hod - na bežky celkom dobré....