Názov: | Kapušiansky hrad |
Dňa: | 22.10.2011 |
Účastníci: | Makovica, Peťa, Danka, Kopro |
Hostia: |
Malo byť jasno...ale nebolo. Dážď visel na vlásku. Na stanici sme sa stretli len štyria. Skalná Kika absentovala, i keĎ sme ju ešte 3 minúty pred odchodom vlaku čakali vo vestibule. Keďže sme všetci trpeli syndrómom nevyliečiteľnej lenivosti, rozhodli sme sa pre zmenu - namiesto na Minčol pôjdeme na Kapušiansky hrad - je to skoro rovnakým smerom.
V Prešove prestupujeme a malý motoráčik nás za pár minút vypľúva v Kapušanoch pod hradom. Kopro s vyložením nohy na perón začína svoj frfľací deň. Pozrie hore na zrúcaniny na vrchole kopca a vraj Kriste, tam mám ísť...prečo!!!! Ešte že Danka kúpila v Lidli tekvicové semienka, aspoň tie ho držia v pohybe. Kým vyjdeme ku hradu, aspoň dvakrát má oddychovú prestávku. Na hrade sedí pri vyhasnutom ohnisku a kým kočky obiehajú hradby, stráži ruksaky, lúska tekvicu a plní smeťami igelitovú rukavicu z Lidlu. My Krti sme totiž takí ekologickí, že ani šupky z tekvicových semienok nezahadzujeme popri ceste.
Pokračujeme po zelenej pekným ľudoprázdnym lesom. Oblačnosť je nízka, ale našťastie neprší a ani veľmi nefúka. Pri kríži, ktorý kedysi dávno postavili slovenskí vysťahovalci, si dávame desiatovú prestávku a aj športovú vsuvku - Kopro našiel kôl trčiaci zo zeme, takže všetci na ňom predvádzame lastovičky.
Pri fintickom kameňolome sa rozhodujeme, či ideme na Stráž alebo rovno do prešovského Beverly. Lenivosť vyhrala, a tak ideme pekne po zelenej do Beverly. - teda vlastne do miestnej časti Okrúhliak-Šidlovec. No, za tých 5 rokov, čo sme tu neboli, sa tie vily veru poriadne rozmnožili, bolo čo obdivovať.
Prechádzane hlavnú cestu a železnicu a popri Toryse pekným chodníkom ideme smer centrum a železničná stanica. Kopro sa teší z každej lavičky pri chodníku a patrične to dáva najavo. Pri kostole na Hlavnej ešte obdivujeme svadobné autá - veteránov a už sme aj na stanici. Načo sme sa tak ponáhľali, keď teraz musíme hodinu čakať na vlak. Prichádza ale nová súprava - poschodová s menom Alžbeta. Samozrejme vybiehame na poschodie a vytešujeme sa ako malé deti. Väčšina z nás skúša aj to miesto, kam sa vo vlaku radšej nechodí, keď sa nemusí - aj tam je pekne.
Cestou domov sa ešte zastavíme v parku - Danka vyťahuje čosi, čo je vraj fríz-bí - no, lieta to, ale nikto nevie, akou rýchlosťou a kam. Tak ho chvíľu naháňame ako hafan hádzanú loptičku.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 7187x